Pred pár rokmi sme sa stretli na pohrebe jeho otca. Obdivovala som silu, ktorá mu umožnila prečítať v tejto emocionálne vypätej situácii vlastnoručne napísaný nekrológ, odvahu, s akou bilancoval otcov život, a objektívnosť, o ktorú sa snažil v jeho kontroverzných momentoch. Vnútorná sila, obdivuhodná odvaha a tvrdá objektivita sú zrejme vlastnosti, s ktorými už desiatky rokov vykonáva svoju prácu, či má v ruke fotoaparát alebo pero. Hovorím o poprednom slovenskom fotografovi, novinárovi, humanitárnom pracovníkovi a zaujímavom človeku Andrejovi Bánovi, ktorého (ne)úplný portrét vstupuje konečne do našich kín pod ironickým názvom Raj na zemi.

Bánovým partnerom vo filme je jeho dlhoročný priateľ a vynikajúci dokumentarista Jaro Vojtek, u ktorého protagonista filmu v čase svojho „bezdomovstva“ sporadicky prespával a predovšetkým absolvoval nekonečné rozhovory, pomáhajúce mu vyrovnať sa s depresiami. Tie pramenili ešte v detstve, ale bohato sa napájali najmä Bánovými šokujúcimi zážitkami, ktorými prešiel na svojich cestách po krajinách vojnových konfliktov či humanitárnych katastrof. V tom viacročnom období, keď sa Vojtek dostal do polohy akéhosi Bánovho terapeuta, začal svojho trpiaceho priateľa snímať. Potom prišla pauza a keď sa Bánov psychický stav zlepšil, vybrala sa táto dvojica na púť po krajinách, ktoré boli pred rokmi predmetom novinárových reportáží. Trasa bola zaujímavá. Irak, z ktorého náboženské prenasledovanie vyhnalo niektorých pôvodných obyvateľov do sveta a z ktorých niekoľkí našli svoj dočasný domov v Nitre. Kosovo, vďaka etnickým konfliktom a vojne na Balkáne jedna z najväčšmi trpiacich krajín s masovým vraždením obyvateľstva. A Gruzínsko, kde už štvrťstoročie žijú v nehumánnych podmienkach zdevastovaného sanatória vyhnanci z Abcházska bez nádeje na návrat domov. Vojna ako deštrukcia domova i ľudských osudov, hľadanie domova v priamom, fyzickom i v metaforickom zmysle, to je totiž hlavná téma tohto vecného, úprimného a aktuálneho dokumentárneho filmu.

Snímka sa nesie v dvoch rovinách. Jednou je pracovný i súkromný život Andreja Bána, druhou, paralelnou, úzko s protagonistom filmu spojenou, sú návraty na miesta niekdajších reportáží a pátranie po osudoch ľudí, ktorí tam žili. Iste nie je náhoda, že v dokumente sa refrénovite vracia obraz novinára ako unaveného človeka, žijúceho v ustavičnom napätí a nepohodlí, ktorý si len sem - tam ukradne chvíľku na krátky odpočinok, i keď výraz jeho tváre, najmä očí, svedčí o tom, že obrazy z minulosti sa stali trvalou súčasťou jeho podvedomia. Podobne ako hrdinovia jeho reportáží, aj on hľadá domov, nielen ako fyzický priestor, v ktorom by mohol mať knižnicu a fotografický archív, ale aj ako miesto, kde by ho čakala spriaznená duša, s ktorou by si mohol vytvoriť funkčný a vzájomne obohacujúci vzťah. Záver filmu dáva v tomto smere nádej, že mužovi v zrelom veku sa konečne splní jeho túžba po milujúcej a milovanej partnerke, no z majetku, na ktorom mu záleží, zostalo len málo. Jedna z najsilnejších scén osobnej roviny rozprávania ukazuje pivničným vlhkom zdevastované knihy a najmä fotografie – výsledok dvadsaťpäťročnej fotografickej invencie, ktoré končia v separovanom odpade. Najprv sa o hranu kontajnera rozbije sklo, potom vyhodí snímka a napokon zošrotuje drevený rám... Smutný pohľad. Bez autorovho komentára.

V paralelnej všeobecnej rovine, ktorú predstavujú Bánove a Vojtekove návraty do Iraku, Kosova a Gruzínska, cítiť predovšetkým obrovskú empatiu oboch k zobrazovaným ľuďom a ich ťažkým osudom, snahu čo najviac sa im priblížiť a čo najsprávnejšie ich pochopiť. Súcit s trpiacimi nemá v Bánovej osobe iba deklaratívny charakter, veď bol zakladateľom a trinásť rokov aj šéfom humanitárnej organizácie Človek v ohrození, no snaha pomáhať ho neopúšťa ani dnes. Dojímavá je scéna, v ktorej nájde v polozbúranom dome presídlených Iračanov dve biblie a rozhodne sa doniesť ich niekdajším obyvateľom do ich dnešného domova v Nitre, hoci cesta je dlhá a v batohu, ktorý je jeho verným súpútnikom, určite nie je dosť miesta ani na dôležité osobné veci...

Predpokladám, že pre Andreja Bána nebolo ľahké otvárať svoju „trinástu komnatu“, tak ako pre Jara Vojteka zrejme nebolo jednoduché snímať svojho blízkeho priateľa (ručnou kamerou) aj vo chvíľach jeho depresií či zdravotných problémov. Obaja to však zvládli so cťou. Ich spoločná výpoveď je dostatočne zaujímavá a silná na to, aby nepotrebovala žiadne barličky formálneho ozvláštňovania. Možno v niektorých okamihoch mohli ísť hlbšie, možno Bánov portrét mohol byť vrstevnatejší, no to, že divákovi sa žiada dozvedieť sa o hrdinovi ešte niečo navyše, svedčí o tom, že plne zaujal. A za to, čo doteraz urobil vo fotografii, vojnovej žurnalistike i mierovej reportáži, organizátorskej a humanitárnej práci, si svoj filmový pomníček určite zaslúži. Nehovoriac o tom, že Raj na zemi je aj aktuálnym príspevkom do nekončiacej sa domácej i európskej debaty o utečencoch. Len obraz a čin sú účinnejšie ako frázy a pátos.

P.S. Film Raj na zemi, ktorý mal premiéru pred rokom na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, už získal Strieborné hrozno na festivale Lubuskie leto filmowe v poľskom Lagówe a Cenu primátora mesta Piešťany na nedávnom Cinematiku. Je jedným z titulov tohtoročného, žiaľ, jednodňového  Febiofestu.

Raj na zemi, Slovensko, 2019
Dĺžka: 78 minút
Scenár: Marek Leščák, Jaro Vojtek
Réžia a kamera: Jaro Vojtek
Strih: Peter Harum, ASFS
Hudba: Nichal Nejtek
Distribúcia: ASFK
Účinkujú: Andrej Bán, Jaro Vojtek a obyvatelia Iraku, Kosova a Gruzínska
Premiéra v SR: 1. októbra 2020
Foto: ASFK