Rumunská nová vlna sa vo svete filmu stala skutočným pojmom. Vymenovať len úspechy z festivalu v Cannes, by znamenalo nudný mnohoriadkový „elaborát“. Pre nás môže byť zaujímavá najmä tým, že Rumunsko i jeho kinematografia prechádzali podobným vývojom ako Slovensko. V kritickej situácii sa rumunská kinematografia ocitla tesne pred príchodom nového milénia, keď bol, rovnako ako u nás, v roku 1998 nakrútený iba jediný film a o rok neskôr dokonca žiadny.

Okrem celkovej ekonomickej recesie, ktorá bola ešte omnoho závažnejšia ako na Slovensku, situáciu sťažovali pomery, ktoré panovali vo vedení  filmového priemyslu. Prezidentom Štátneho fondu pre rozvoj kinematografie sa stal režisér, herec a politik Sergiu Nicolaescu, ktorý bol podozrievaný zo spolupráce s bývalou rumunskou tajnou štátnou políciou, a ktorý podporoval predovšetkým starších prorežimných režisérov a členov grantovej komisie.

Proti tejto situácii ostro vystúpila skupina mladých režisérov, ktorí nedostávali príležitosť na vlastnú tvorbu. Ich pozície posilnili prvé úspechy na medzinárodnej scéne i reformy, ktorými prešlo Národné centrum pre kinematografiu. Všeobecne je za štart Rumunskej novej vlny považovaná trojica filmov, menovite Tovar a prachy Cristi Puiuho z roku 2001, Západ Cristiana Mungiua z roku 2002 a Zúrivosť Radu Munteana tiež z roku 2002. Následne rumunské filmy doslova  dobyli festival v Cannes, kde v rozmedzí rokov 2006 až 2012 pobrali snáď všetky možné ocenenia od Zlatej kamery pre Cornelia Porumboia, cez Un Certain Regard pre Puiuho až po Zlatú palmu pre Mungiua. Úspechy však pokračujú aj naďalej, čo dokazuje Cena za najlepšiu réžiu pre Cristiana Mungiua z tohtoročného Cannes. O tom, že v rumunskom filme sa deje niečo neuveriteľné svedčí aj to, že filmy týchto režisérov sú relatívne úspešné v domácich kinách, čo v iných krajinách pri artových filmoch rozhodne nebýva zvykom.

Filmy Rumunskej novej vlny sú charakteristické vyrovnávaním sa s komunistickým dedičstvom, buď priamym zasadením deja do minulosti alebo zobrazením jeho dôsledkov; lineárnym rozprávaním, dokumentárnymi prostriedkami, ale aj žánrami ako napríklad dokudráma či trpká komédia. Majstrom trpkej komédie je predovšetkým Corneliu Porumboiu, čo dokázal už vo filmoch Policajný, adj., 12:08 na východ od Bukurešti, ale aj vo svojom najnovšom filme Poklad, ktorý stojí najmä na hre s divákom a nenápadných ideologických a historických presahoch.

Costi žije relatívne spokojným životom človeka z nižšej strednej vrstvy. Večer pravidelne čítava rozprávky synovi, napríklad tú o Robinovi Hoodovi a občas sa jemne poškriepi so svojou prostorekou, ale chápavou manželkou. Jedného večera ho navštívi sused Adrian a pýta si od neho peniaze. Spočiatku nechce povedať načo ich potrebuje, ale po dlhom váhaní Costimu prezradí, že v záhrade jeho starej mamy je pravdepodobne zakopaný poklad. Ak si Costi požičia detektor kovov a pomôže mu poklad nájsť, dá mu polovicu z toho, čo nájdu…

Poklad v sebe zahŕňa prekvapivo veľké množstvo tém. Dôležitým prvkom je najmä hlavná postava - Costi, ktorého by sme mohli charakterizovať ako naivného dobráka. Na Adrianovu ponuku napokon kývne, hoci sám nemá príliš veľa peňazí a bude si musieť požičať. Takisto odmieta riešiť konflikty silou a v kritických situáciách sa snaží zmierňovať situáciu. V neposlednom rade vidíme, že je poctivý, veľkorysý a pracovitý. To, čo by v iných filmoch bolo vnímané ako slabosť a hlavný hrdina by bol spoločnosťou „zožutý a odhodený“, však Porumbiou kladie bez akéhokoľvek pátosu, či moralizovania do popredia a poukazuje na to, že práve tieto vlastnosti zabezpečujú normálne fungovanie spoločnosti.

Súčasne sledujeme i pomerne zlú ekonomickú situáciu rumunských obyvateľov. Adrian je zadĺžený, lebo knihy už skoro nikto nečíta a Costi musí splácať hypotéku a vyžiť z nepríliš vysokého platu. V podstate jedinou možnosťou, ako si v takej situácii zarobiť, je práve nájdenie rozprávkového bohatstva. To v priebehu filmu reflektuje povesť o Robinovi Hoodovi, televízne informácie o náleziskách zlata a predovšetkým ústredné hľadanie pokladu. Film tak zobrazuje kapitalistickú mantru o systematickom zisku i to, že aby bolo množné niečo získať, treba ísť do rizika. Skrátka kapitalistická rozprávka.

Túto rozprávkovosť reflektuje aj rozprávanie. Keď napríklad Costi kývne na Adrianovu ponuku, očakávame, že ho Adrian okradne. Následne to Costi oznámi svojej manželke a tá mu, namiesto toho, aby vyvádzala, dáva rady. Keď si „na čierno“ najmú hľadača, človeku opäť okamžite napadne, že to nemôže dopadnúť dobre. Tam, kde si iní scenáristi vypomáhajú rôznymi dramatickými situáciami, konfliktami a prekážkami, ukazuje Porumboiu ten najlepší možný scenár a necháva život hrdinov hladko a viac menej bezstarostne plynúť.

Porumboiu však nadväzuje aj na tradíciu Rumunskej novej vlny - rozprávanie je lineárne a nepríliš dejové. Prevažná časť filmu sa navyše odohráva na záhrade, kde sa Costi a Adrian snažia nájsť a následne vykopať poklad. Narácia tu preberá subjektívny čas postáv a zobrazuje ich úmorné pátranie. Súčasne však záhrada odkrýva aj osudy Rumunska, keďže postupne zisťujeme, kto všetko pozemok vlastnil a čo všetko sa na ňom počas turbulentných dejín odohrávalo a nachádzalo. V dedine sa v roku 1848 napríklad začala rumunská revolúcia a následne sa  čo-to dozvedáme o vojnových udalostiach, komunistickom prevrate i „nežnej“ revolúcii.

Na Rumunskú novú vlnu Poklad nadväzuje aj štylistickými postupmi. Film využíva statické zábery, snímaný je v reálnom prostredí s prirodzeným osvetlením, poprípade v interiéroch bytov a kancelárií, a silný dôraz kladie najmä na (kvalitný) herecký prejav. Buduje tak zdanie realizmu, čo na jednej strane vystihuje banálnosť jednotlivých situácií a zároveň kontrastuje s mierne utopickým dejom a reflektovaním rozprávok. Súčasne vyžaduje aktívnu spoluúčasť divákov smerom k prostrediu, keďže jednotlivé lokácie sníma induktívne (zobrazí len časť) a my tak nevieme presne určiť, ako by mohli jednotlivé byty, izby, či záhrady celkovo vyzerať. Porumbuiu sa teda aj v tomto prípade s divákom hrá a súčasne mu hovorí: „Aj samotné prostredie – napriklad záhrada – ukrýva príbeh.“

Na záver by som rád dodal, že najvýraznejším rozdielom súčasných rumunských a slovenských artových filmov nie je ani tak formálna inovatívnosť, ako skôr kvalitný herecký prejav, väčšia motivická bohatosť vyplývajúca z dôkladnej (!) reflexie nielen súčasnosti, ale aj minulosti a najmä fakt, že film sa s divákom dokáže i hrať a prekvapovať ho. Nám sa to, bohužiaľ, zatiaľ nepodarilo ani v prípade našich vrcholov, v podobe Kozy či Môjho psa Killera. Rumunsko sa skrátka dokázalo z kinematografickej krízy otrepať omnoho lepšie ako my, a to aj vďaka tomu, že dalo pred 15 rokmi v hranej tvorbe oveľa viac priestoru mladým režisérom.

Poklad (Comoara), Rumunsko, Francúzsko, 2015
Dĺžka: 89 minút
Scenár a réžia: Corneliu Porumboiu
Kamera: Tudor Mircea
Strih: Roxana Szel
Hudba: Laibach
Hrajú: Toma Cuzin, Adrian Purcarescu, Corneliu Cozmei, Radu Banzaru, Dan Chiriac, Iulia Ciochina, Marius Coanda, Florin Kevorkian, Laurentiu Lazar, Ciprian Mistreanu, Ana Maria Stegaru, Cristina Cuzina Toma, Nicodim Toma, Clemence Valleteau a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 26. mája 2016
Foto: ASFK