ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Šiesty Filmový festival inakosti – po starom i po novom

Inakosť logo resizeObčianske združenie Iniciatíva Inakosť zorganizovalo už po šiesty raz Filmový festival inakosti, ktorý sa venuje nielen snímkam s gejskou a lesbickou tematikou, ale v súlade so svetovými trendmi sa snaží o postihnutie problematiky LGBTI, teda aj bi-, trans- a intersexuálov. Niežeby predchádzajúce ročníky pôsobili amatérskym dojmom, to určite nie, ale tohto roku bol festival opäť o niečo profesionálnejší, k čomu prospelo aj prostredie kina Lumière, kde v dňoch 25. 28. októbra úspešne prebehol.

No, samozrejme, aj vďaka finančnej podpore Úradu vlády v rámci dotačného programu „Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd“ i Ministerstva kultúry SR. K záštite primátora Bratislavy Milana Ftáčnika pribudla podpora ministra zahraničných vecí Milana Lajčáka, ktorý – súc služobne vzdialený – pozdravil účastníkov otvorenia festivalu listom. A podporu mu v neposlednom rade vyjadrili aj tradiční patróni, herci Zuzana Kronerová a Richard Stanke.

Mainstream vždy zaberie

Profesionálne pôsobí i dramaturgia festivalu, čo sa prejavilo aj vo výbere otváracieho a záverečného filmu, pri ktorých je vždy dobré, keď ide viac-menej o mainstream. Taká bola melancholická kanadská komédia Prietrž mračien (Cloudburst) režiséra Thoma Fitzgeralda, v ktorej excelujú predstaviteľky hlavných postáv Olympia Dukakis a Brenda Fricker. Prietrz mracien - zdroj FFi resizeStella a Dotty sú spolu už viac ako tri desaťročia a skvele sa dopĺňajú: prvá z nich platí v tejto dvojici „za chlapa“, čomu zodpovedá jej spôsob obliekania, správania i drsný slovník, kým Dotty bola kedysi vydatá a dnes, keďže takmer nevidí, je odkázaná na Stellinu pomoc. Keď Dottina vnučka Molly umiestni svoju starú mamu do domova seniorov, čím prevráti život oboch žien naruby, Stella svoju partnerku unesie a vydajú sa spolu na cestu z USA do Kanady, aby sa mohli vziať. Karty im trochu zamieša mladý stopár, striptér, ktorý cestuje, aby navštívil svoju chorú matku, a rôzne komplikácie spôsobia, že dve dámy sa stanú svojimi, aj to len neoficiálne, iba na 24 hodín. Pre Stellu to však bol „po pi.. najkrajší Ako na vec v LA resizedeň jej života“. Ešte mainstreamovejšia bola americká komédia Ako na vec v LA (Going Down in LA-LA Land), ktorou sa festival končil. Režisér Casper Andreas v nej rozpráva príbeh mladého a krásneho adepta herectva, ktorý prichádza urobiť kariéru do filmovej mekky Los Angeles, kde naňho nik – okrem vernej kamarátky Candy, ktorá má dosť vlastných vzťahových i profesionálnych problémov – nečaká s otvorenou náručou, lebo hercov-čašníkov čakajúcich na príležitosť je toto mesto plné. Adam pre nedostatok iných možností pričuchne k pornopriemyslu a akosi sa to začne nabaľovať: po erotických fotografiách nasleduje účinkovanie v pornofilme a napokon aj eskortservis, ktorý sa mu stane osudným, lebo jeden z klientov, populárna hviezda televízneho seriálu, sa doňho zamiluje a je to vzájomné. Adamov o niečo starší milenec John si však nemôže dovoliť verejne sa prezentovať ako gej, lenže ľudská neprajnosť a bulvárna tlač urobí svoje... Ako každá skutočne dobrá komédia i táto má smutný podtext a nebyť happyendu, mohla byť oveľa výrečnejším zamyslením nad nemilosrdnou mašinériou šoubiznisu, v ktorom nik nemôže byť sám sebou a pre úspech „musí“ obetovať svoje osobné šťastie.


V novom storočí

A čo sa dostalo medzi otvárací a záverečný film festivalu? Predovšetkým bohato zastúpená a tematicky i žánrovo pestrá Laurence resizesekcia Nové storočie (ktorej názov sa medzičasom stal trochu zavádzajúcim, lebo ponúkla „iba“ najnovšie snímky z posledných dvoch rokov). K najočakávanejším patril určite Laurence (Laurence Anyways), tretí film mladučkého Kanaďana Xaviera Dolana, ktorý si už v minulosti získal srdcia návštevníkov FFI snímkami Zabil som svoju matku a Imaginárne lásky (druhý z nich je stále v repertoári našich filmových klubov). Po dráme o zložitom vzťahu mladého geja k problémovej matke a vzťahovej komédii o vysnívaných a nenaplnených láskach siahol tentoraz Dolan v opuse trvajúcom 169 minút (!) po téme transsexuality – podobne ako jeho dva predošlé filmy bol aj tento uvedený na MFF v Cannes. S úlohou učiteľa a začínajúceho spisovateľa, ktorý žije v šťastnom vzťahu so snúbenicou, ale čoraz nástojčivejšie pociťuje túžbu stať sa ženou, sa hrdinsky popasoval Melvil Poupaud, ktorého si pamätáme najmä ako protagonistu Ozonovej drámy Čas, ktorý zostáva. Dolan opäť úžasne pracuje s vizuálnou stránkou filmu i s hudbou, ale niektoré dejové línie pôsobia odťažito a – ako sa vraví – nožnice by tomuto filmu pomohli. Faktom však zostáva, že v Cannes získal Laurence cenu Queer Palm a predstaviteľka Laurenceovej snúbenice Suzanne Clément cenu za najlepší herecký výkon v sekcii Un certain regard.

Cetsou v dunách 2 resizeK najlepším titulom festivalu bezpochyby patril nenápadný belgický film Cestou v dunách Severného mora (Noordzee, Texas), retropríbeh odohrávajúci sa koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia v malom mestečku na flámskom pobreží. Režisér Bavo Defurne v ňom podáva krehký príbeh priateľstva (azda i lásky) medzi pätnásťročným Pimom a o tri roky starším Ginom, ktorý sa prisťahuje do susedstva. Časom sa však ukáže, že to, čo sa medzi nimi deje – vrátane fyzických prejavov náklonnosti – považuje každý za niečo iné: Pim za nádherný vzťah, ktorý je aj vytrhnutím z jeho dovtedajšej osamelosti, kým Gino skôr za kratochvíľu, ktorou len preklenuje obdobie, kým sa nájde priateľku. Alebo...? Otvorený záver príbehu ešte umocňuje vyznenie tohto mimoriadne kultivovane nakrúteného filmu, v ktorom podali obaja mladí hlavní predstavitelia – Jelle Florizoone a Mathias Vergels – vynikajúci výkon. K umelecky najambicióznejším filmom patrili aj dva – Za múrmi (Hors les murs, Belgicko – Francúzsko – Kanada, r. David Lambert) a Neodchádzaj (Keep the Lights On, USA, r. Ira Sachs) –, o ktorých sme písali pri ich uvedení na MFF v Karlových Varoch (http://www.filmpress.sk/festivaly/karlove-vary/2175-nielen-suaami-je-festival-ivy).

Pôda pre nezávislých tvorocov

Chcem tvpju lásku resizeLGBTI témy sú ako stvorené pre nezávislé filmy. Medzi ne patril napríklad americký „mládeži neprístupný“ film Chcem tvoju lásku (I Want Your Love): mladý umelec Jesse sa pre existenčné problémy chystá odsťahovať zo San Francisca späť k rodičom do Ohia a počas poslednej noci usporiada párty, na ktorej sa lúči s priateľmi a bývalými milencami. Režisér Travis Mathews vytvoril zvláštnu kombináciu miestami až filozofických rozhovorov a explicitných sexuálnych scén, ktorými azda opäť posunul hranice toho, čo je možné zobraziť v umeleckom filme. Naopak, sexu i erotike sa takmer úplne vyhla režisérka Aurora Guerrero; koniec koncov, titulné hrdinky jej filmu Mosquita a Mari (Mosquita y Mari) sú Mosquita a Mari resizestredoškoláčky, ktoré ešte len hľadajú svoju identitu, pričom ich emocionálne prebúdzanie komplikujú sociálne pomery (chudoba, neúplná rodina, postavenie príslušníčok etnickej menšiny – ide o rodiny mexických prisťahovalcov v Los Angeles). Nie je bez zaujímavosti, že tento film vznikol v spolupráci s festivalom Sundance a na celý jeho rozpočet sa poskladali internetoví fanúšikovia. Medzi nezávislé filmy môžeme zaradiť aj debut Iránčanky Maryam Keshavarz s úderným titulom Pomery (Circumstance), ktorým vzhľadom na pomery panujúce v Iráne vstúpila na veľmi tenký ľad, lebo rozpráva o intímnom vzťahu dvoch mladých žien, aký je v prísne moslimskom štáte neakceptovateľný. Postoj spoločnosti zastupuje ako pars pro toto Atafehin brat, z ktorého sa po odvykacej kúre stal náboženský fanatik a ktorého postoje i činy sú morálne veľmi pochybné. Atafehina partnerka Šírin sa stane proti svojej vôli jeho manželkou, ale vzniknutú situáciu potom nevie riešiť inak ako emigráciou, čim sa – pravdepodobne – preruší aj jej kontakt s Atafeh...


Mládež i stárež

Parade resizePopri už spomínaných snímkach predstavoval mainstream aj americko-kanadský komediálny muzikál Daj do toho všetko (Leave It On the Floor, r. Sheldon Larry), ktorého protagonistu, mladého černocha Brada, vyhodí matka z domu, lebo je gej, a on sa dostane do prostredia losangeleských drag-queens, kde môže konečne žiť život, aký mu je blízky. Ani v toto „rozjuchanom“ príbehu nechýba tragický dejový prvok, čo platí aj o srbskej komédii Parade (Parada, r. Srdjan Dragojević), ktorú u nás distribuuje spoločnosť Film Europe. V centre deja je šťastný gejský pár – veterinár Radmilo a neúspešný herec a úspešný organizátor svadieb Mirko, ktorý je zároveň gejským aktivistom a rád by spolu s priateľmi usporiadal dúhový pochod („parade“), ktorý by sa neskončil skôr, ako sa začal, vinou extrémistických skupín. Oboch gejov zvedie náhoda dokopy s homofóbnym mafiánom Limunom, ktorý sa pod vplyvom okolností (a svojej nekompromisnej, liberálne zmýšľajúcej snúbenice) ujme úlohy zabezpečiť ochranku na pripravovaný pochod. Popri výstižnom vykreslení gejského životného štýlu i homofóbie v spoločnosti má film aj významný druhý plán – Limun pri organizovaní ochranky navštevuje jednotlivé oblasti bývalej Juhoslávie a stretáva sa s ľuďmi, ktorí boli vo vojne na Balkáne jeho nepriateľmi, no v skutočnosti sú to – čisto človečensky – jeho priatelia, a hoci ku gejom nemajú práve pozitívny vzťah, ponúknutej úlohy sa odhodlane ujmú...

80 dni resizeNovinkou tohtoročného FFI bola sekcia Queer Age, lebo, povedané slovami riaditeľky festivalu Zity Hosszúovej, „pravidelne zabúdame na fakt, že neheterosexuáli nie sú len krásni slobodomyseľní ľudia v produktívnom veku“. To platí nielen o životných partnerkách v spomínanej Prietrži mračien, ale aj o protagonistkách španielskeho filmu 80 dní (r. Jon Garaño a José María Goenaga), ktoré obnovujú – či skôr posúvajú ďalej – svoj vzťah spred mnohých rokov po tom, ako sa náhodne stretávajú pri Teraz som ja žena resizenemocničných lôžkach svojich blízkych. Predovšetkým tematicky bol pozoruhodný holandský dokument Teraz som žena (I Am a Woman Now), v ktorom sa režisér Michiel Van Erp rozpráva s piatimi osobami, ktoré absolvovali oparatívnu premenu z muža na ženu ešte v 50. rokoch minulého storočia, keď ju ako jediný robil francúzsky gynekológ Georges Burou v Casablance. S výnimkou jediného prípadu ide o spokojné ženy, dnes už sedemdesiatničky, ktoré vďaka nemu prežili svoj život v takej koži, akú si vždy želali mať.


Zahraničné experimenty a domáca "klasika"

Vlani v Macau resizeFilmový festival inakosti sa tohto roku vrátil k sekcii Iné videnie, ktorá ponúka odlišný pohľad na queer témy, neraz na hranici experimentu. Je to bezpochyby legitímne a podobný prístup k filmovému festivalu patrí, i keď je pravdou, že obe celovečerné snímky tohto typu zaznamenali nižšiu návštevnosť – či už to bola zvláštna kombinácia obrazu s monotónnym hlasom rozprávača v portugalsko-francúzskom filme noir (?) Vlani v Macau (A última vez que vi Macao) režisérskej dvojice João Pedro Rodrigues a João Rui Guerra da Mata, alebo skvelý dánsky hudobný dokument Turning featuring Antony & the Johnsons v réžii Charlesa Atlasa. Naopak, veľkú pozornosť – i keď vo výsledku takisto s rozpačitým prijatím – vyvolala kolekcia portugalských experimentálnych krátkych filmov, pripravená v spolupráci s festivalom Queer Lisboa.

Démoni resizeZvedavosť každoročne vzbudzuje i to, či sa urodili nejaké filmy s LGBTI trematikou v našich luhoch a hájoch. Nuž, v tomto smere sa prekvapenia nekonali. Festival ponúkol dve distribučné snímky Roberta Švedu Démonov (poviedkový film, kde zameraniu festivalu tematicky zodpovedá tretia poviedka) a Anjelov, čo je aktuálny distribučný film. A do tretice sa organizátori rozhodli zaradiť do programu aj debut Juraja Krasnohorského Tigre v meste, v ktorom, po prvé, je jedna z troch mužských postáv „zakuklený“ gej, ktorý v závere filmu nájde svoje šťastie, a, po druhé, v ktorom sa režisér zaujímavo pohráva s gendrovou identitou, keď stvárnenie hlavnej postavy, heterosexuálneho muža so ženskou dušou, zveril herečke Kristíne Tóthovej.

Smrť v BEnátkach resizeProgram festivalu dopĺňala ešte skromne zastúpená sekcia Zlatý fond (Viscontiho Smrť v Benátkach a kultový lesbický nezávislý film 90. rokov Go Fish režisérky Rose Troche) i sprievodné podujatia (divadelné predstavenie, prezentácia knihy Jana Seidla Od žaláře k oltáři, workshopy, párty). Návštevnosť, a to zo strany nehetero- i heterosexuálneho publika, jednoznačne preukázala zmysluplnosť festivalu, ktorý svojím zameraním a poslaním prekračuje úzke hranice cinefilstva a vysiela pozitívny signál aj v zmysle sociálnom, sociologickom a politickom.

Share/Save/Bookmark