„Možnože je duša taký zvláštny sval, ktorý môžeme buď posilňovať, alebo ho nechať zakrpatieť,“ povedala pri objasňovaní genézy svojho celovečerného hraného debutu Duša Paula Giamattiho (Cold Souls, USA/Francúzsko, 2009) nezávislá americká filmárka Sophie Barthes, pôvodom Francúzka, ktorá vyrastala na Strednom východe a v Južnej Amerike. Inšpiráciu vraj našla vo vlastnom sne, ktorý sa jej prisnil po prečítaní knihy švajčiarskeho psychiatra Carla Gustava Junga Duša moderného človeka. Vystupoval v ňom Woody Allen a sen bol natoľko sugestívny, že pod jeho vplyvom začala Sophie Barthes písať scenár, pôvodne práve pre tohto svojrázneho režiséra a herca. Ako naznačuje český distribučný názov, neskôr plán zmenila, zamerala sa na inú americkú osobnosť a výsledok potvrdzuje, že urobila dobre.

Paul Giamatti (1967) nepatrí medzi najligotavejšie hviezdy americkej kinematografie, neočarúva prvoplánovo ženské publikum, nehrá prvých milovníkov, ale divák si ho všimne aj v menšej role, nevraviac o rozsiahlejších partoch, ako boli napríklad filmy Bokovka, Žena vo vode či Iluzionista. Debutujúca režisérka mu ponúkla úlohu takmer totožnú s jeho reálnym životom – postavu známeho newyorského herca rovnakého mena, ktorý sa trápi s naštudovaním titulnej roly v Čechovovom Ujovi Váňovi. Vnútorná rozorvanosť a bezperspektívnosť divadelného hrdinu splýva s hercovými reálnymi pocitmi a vedie k stresu, znemožňujúcemu vyrovnať sa s náročnou divadelnou úlohou. Riešenie je však naporúdzi: v meste existuje legálna Úschovňa duší, laboratórium, v ktorom dr. Flintstein (charizmatický David Strathairn) zbavuje pacientov na ich vlastnú žiadosť duše, tak ako chirurg odstraňuje z tela zhubný nádor.

Paul Giamatti po počiatočnom váhaní tiež podstúpi túto bezbolestnú procedúru, výsledkom ktorej je – podľa jeho vlastných slov – žiaduca ľahkosť bytia (ako si v tejto situácii nespomenúť na Milana Kunderu?), ale aj nuda a prázdnota. Herec bez duše sa už síce netrápi nad svojím divadelným hrdinom, lenže to, čo vytvára na javisku, nie je Čechov, ale akýsi bezstarostný paškvil. Na prechodné obdobie si preto požičia náhradnú dušu, a to rovno ruskej poetky, ktorá mu síce pomôže dokonale pochopiť Uja Váňu, ale súčasne zvýrazní všetky tie drásajúce duševné pochody, ktoré ho priviedli k počiatočnému experimentu, ba zavedie ho aj do prostredí, ktoré nemajú s jeho realitou nič spoločné a nevie sa v nich zorientovať. Rozhodne sa teda vrátiť k vlastnej duši, no tá medzitým záhadne zmizla nielen zo zamknutého chladiarenského boxu, ale aj zo Spojených štátov. Paula Giamattiho čaká dobrodružná cesta do Petrohradu, na ktorej ho sprevádza ruská pašeráčka duší Nina v podaní výraznej Diny Korzunovej. Ani jeden z nich netuší, že ich prelínajúce sa osudy sú už spečatené...

Na základe predchádzajúcich riadkov by sa mohlo zdať, že film Duša Paula Giamattiho je sci-fi z lekárskeho prostredia, ktoré naznačuje jednu z možných vývojových ciest ľudstva, akokoľvek sa to zdá dnes nepredstaviteľné. Sci-fi, ktoré má v podtexte závažné etické otázky o potenciálnom zneužití lekárskej vedy na manipulatívne, či dokonca iba hrubo ekonomické ciele. Súčasne je to však aj existenciálna dráma o význame duchovného rozmeru človeka v dnešnom zmaterializovanom svete, ovládanom peniazmi a reklamou. A napokon je to aj intelektuálna hra s prvkami absurdity a detektívky, na ktorej sa divák – najmä v prvej polovici – dobre pobaví. Je pozoruhodné, ako dielo s toľkými rozdielnymi žánrovými prvkami drží pokope a nič z neho príliš netrčí, nič nepôsobí priveľmi násilne.

Scenáristka a režisérka Sophie Barthes je evidentne sčítaná dáma, ktorá nepreštudovala len Junga, ale pozná aj surrealizmus a absurdnú drámu. Je to však predovšetkým cieľavedomá umelkyňa, ktorá vie, čo chce povedať, a premyslela si aj to, ako to filmársky adekvátne vyjadriť. Navyše je to zrejme hravá bytosť so zmyslom pre jemný humor, ktorá nepadá na kolená pred autoritami, a tak si veselo strieľa z kolegov filmárov, najmä zo slávnych amerických hercov, z populárnych telenoviel, ktoré už z Ameriky dorazili aj medzi petrohradské „podnikateľské“ kruhy, ba aj zo samotného ústredného hrdinu.

Giamattimu to, zdá sa, vôbec neprekáža, s bravúrou sebe vlastnou prechádza náročnými etapami vývoja, úspornými hereckými prostriedkami vyjadruje trojakú polohu vlastnej existencie. Stačí si spomenúť, ako skvele zahral tú istú scénu z Čechovovej drámy ako človek s vlastnou i požičanou dušou a bytosť bez duše. Napokon, za tento výkon získal na 44. MFF v Karlových Varoch hereckú cenu ex aequo. Má však aj skvelých partnerov, predovšetkým Emily Watsonovú v úlohe nič nechápajúcej manželky Claire, ktorá jednoducho nestačí sledovať vnútorné premeny svojho partnera, a tak sa im len rezignovane prizerá. Davida Strathairna ako lekára z Úschovne duší a Dinu Korzunovú ako spolupracovníčku ruskej mafie sme už spomínali. Za zmienku stojí aj sebavedomý, navonok spoločensky uhladený, ale v podstate bezohľadne krutý ilegálny „podnikateľ“ Dmitrij v podaní Sergeja Kolesnikova a pôvabná Katheryn Winnick ako jeho rozmaznaná, hlúpa manželka a netalentovaná herečka. Škoda však, že tvorcovia filmu neustrážili jej čudesnú „americkú“ ruštinu.

Najbližším režisérkiným spolupracovníkom je jej životný partner, kameraman Andrij Parekh (Duša Paula Giamattiho je ich štvrtý spoločný film, pravda, prvý celovečerný hraný). Jeho kamera je zdanlivo nenápadná, využíva najmä mäkké, pastelové farby a prirodzené osvetlenie. Rozostrené zábery pridávajú filmu nadreálny nádych, čo je typické obzvlášť pre zobrazenie zimného Petrohradu so širokými panorámami v modrosivom opare, ktoré symbolizujú hrdinov psychický stav. Hudba Dickona Hinchliffea je akoby v pozadí, aby – povedané jeho slovami – neprehlušila krehké obrazy, inštrumentálne využívajúc najmä harfu, vibrafón, celestu, sláčiky a organ.

Duša Paula Giamattiho, „melancholická tragikomédia s prvkami absurdity a čierneho humoru“, ako znie distribučný slogan filmu, pripomína síce štýl Charlieho Kaufmana (V koži Johna Malkovicha, Adaptácia, Večný svit nepoškvrnenej mysle, Synekdocha, New York), no nie je to plagiát, ale originálny, námetovo zaujímavý a profesionálne zrelý debut, ktorý výrazne vyčnieva zo záplavy komerčných titulov. Je to film, ktorý má šancu osloviť nielen návštevníkov filmových klubov a nevymiznúť z mysle ihneď po skončení premietania. Otázka, či budeme svoju dušu rozvíjať alebo potláčať, stojí totiž pred každým z nás. Na začiatok by možno stačila odvaha nazrieť do nej...

Duša Paula Giamattiho (Cold Souls), USA/Francúzsko, 2009

Scenár a réžia: Sophia Barthes

Kamera: Andrij Parekh

Strih: Andrew Mondshein

Hudba: Dickon Hinchliffe

Hrajú: Paul Giamatti, David Strathairn, Dina Korzun, Emily Watson, Katheryn Winnick, Sergej Kolesnikov, Lauren Ambrose a ďalší.

Foto: ASFK