Je všeobecne známe, že sa pri mene českého herca Ivana Trojana vybaví informácia: syn herca  Ladislava Trojana a brat producenta a režiséra Ondřeja Trojana. Na otázku či sa zhovárajú medzi sebou o svojich profesiách herec povedal: „Ani nie, trochu z úcty k otcovi, ktorý má túto tému veľmi rád, ale s bratom nie“.

Objavil ho David Ondříček

Možno by ste neverili, že o Ivanovi Trojanovi do jeho 35 rokov takmer nikto nevedel. Hral aj v divadle len epizódne úlohy, dokonca ho kolegovia varovali, aby to nerobil, lebo ho zaškatuľkujú. Osem rokov hral v Divadle na Vinohradech, potom prestúpil do Dejvického divadla. A stal sa vraj zázrak. Na zázraky neverím, zrejme až v 35 rokoch jeho talent dospel do takého štádia, že mu umožnil raketový štart. Práve v Dejvickom divadle po mnohých neúspešných kastingoch si ho vybral David Ondříček do úlohy čudáckeho chirurga vo filme Samotári. A odvtedy sa traduje, ako to s humorom spomenul aj viceprezident festivalu Peter Hledík, že do jeho tridsaťpäťky sa hovorilo: "Kto je to Ivan Trojan?" a teraz "Kto sú tí druhí ?"  "Možno keby režisér Ondříček nemal tú odvahu prelomiť šnúru nezáujmu asi by som tu nestal, ale nezabudol sa ma opýtať, prečo si ma dovtedy nikto nevybral. Nevedel som odpovedať“, povedal pri preberaní ceny Hercova misia Ivan Trojan, ktorý si v nedeľu pripevnil na Most slávy, vedľa Bena Kingsleyho, tabuľku so svojim menom. A je spokojný, že je v takej dobrej spoločnosti.

Po snímke Samotári sa roztrhlo vrece, nasledovali filmy Smradi, Musím tě svést, Jedna ruka netleská, Želari (réžia brat Ondřej), nominovaný na Oscara ako najlepší cudzojazyčný film, Príbehy obyčajného šílenství, Anděl, Páně, Václav (Český lev), Vrásky z lásky, Viditelný svět, Hoříci ker a iné. Na otátzku, s ktorou úlohou sa najviac popasoval povedal:„Jednoznačne s úlohou Václava. Hral som mentálne postihnutého človeka a dosť ťažko som sa dostával pod jeho kožu.“ Ivan Trojan, ako všetci veľký herci, je človek skromný, bez hviezdnych maniér a úprimný. "Veľmi si vážim toto ocenenie, je to pre mňa pocta. No rád by som podotkol, aby vznikol dobrý film musí to byť tímová práca, záleží tak na scenáristovi, režisérovi a hercoch.“

Slávnym sa stal s Mefistom
Druhým oceneným Zlatou kamerou sa stal maďarský režisér István Szábó. Tvorca, ktorý prekročil hranice svojej krajiny a stal sa medzinárodne uznávanou režisérskou autoritou. Má na svojom konte také  mimoriadne filmy ako Mefisto (Oscar 2006), Plukovník Redl, Hanussen, Slnečný jas, Na miskách Váh, Božská Júlia. A veľkú popularitu mu vďačí najmä rakúsky herec Klaus Maria Brandauer, ktorému slávu zaručil najmä film Mefisto, ale aj mnohí ďalší herci  by mu mohli byť za veľa povďační. Na slávnostnom otvorení 22. Art Film Festu v Trenčíne, kde si tvorca prevzal Zlatú kameru si s viceprezidentom festivalu dovolili malý žart. Ďakovnú reč v slovenčine István Szabó prečítal z ťaháku pripevnenom na chrbte Petra Hledíka. „ Cítil som sa ako v škole, keď som mal 17 rokov a opisoval matematiku, z ktorej som nevedel nič a takisto neviem, čo som teraz čítal.“ Obecenstvo však jeho výkon aj tak odmenilo vďačným potleskom.

István Szabó (1938) sa narodil  ako syn židovského lekára. Počas druhej svetovej vojny sa skrýval, otec mu krátko po pred oslobodením zomrel. „ Narodil som sa v Európe, v Maďarsku, v Budapešti a zažil som veľmi veľa z toho hrozného 20. storočia. Videl som, čo môžu napáchať ľudia, čo so sebou prináša ideológia a politika. A ako ona  môže zasiahnuť do života každého. Možno preto sa moje staršie filmy venovali politike, ideológii“, povedal na tlačovej besede režisér. Aj večer na svojom Masterclass sa venoval tejto téme zo širokého celospoločenského hľadiska. Obšírne hovoril aj dôležitosti imaginácie tak vo filme, ako aj umení všeobecne. Ilustroval to na dielach Tolstého, Dostojevského, Rembrandta a mnohých iných. Spomenul význam a silu osobností filmového plátna od Grety Garbo až po Júliu Roberts. Vplyv ideológii na umenie zasa ilustroval menami svetových politikov. Podľa Szabóa hybnou pákou umenia sú imaginácia a silne vyjadrené, zobrazené emócie.

Tri súťažne filmy
Ako prvý odštartoval súťaž celovečerných hraných filmov koprodukčný film (USA, Somálsko, Keňa) režiséra Cuttera Hodiernea Rybolov bez sietí (Fishing Without Nets) o somálskych pirátoch. K nim sa pridá mladý a naivný Abdi, aby zabezpečil rodinu. Piráti obsadia francúzsky naftový tanker a žiadajú vysoké výkupné. Sú to síce primitívni, krutí zabijáci, ale dohnala ich k tomu bieda. No Abdi je iný. Film je plný krutostí, násilností, ale režisérovi to odpustíme pre veľavravnú pointu. Nezvyknem prezradzovať, ale nepredpokladám, že sa film u nás okrem festivalu premietne. Veliteľ pirátov, dlho čakajúc na výkupné, stratí nervy, opustí loď a ponechá ju napospas s jediným pasažierom, v podpalubi za trest zavretým Abdim. Tomu sa podarí vyslobodiť a začuje približovať sa lietadlo s peniazmi. Pamätá si čo má robiť a korisť je jeho. Plaví sa s ňou však na šírom mori osamotene v gumovom člne. Ani peniaze, ani jeho už nikto neuvidí. Varovanie, keď zídeš z cesty trestu neunikneš, je mimoriadne účinné.   

Že zabiť človeka nie je také jednoduché, slušnému človeku to spávať nedá, je témou čílsko – francúzskej koprodukčnej snímky Zabiť človeka (Matar a un ombre)  čílskeho režiséra  Alejandra Fernándeza Almendarasa.  Hovorí o človeku, ktorý zabil, ale zabiť nechcel, vyprovokovali ho k tomu mimoriadne kruté okolnosti, najmä nevšímavosť polície a súdnictva.

Smutný osud Kurdov, roztrúsených po celom svete, zobrazuje nórsky film List kráľovi (Brev til kongen) nórskeho režiséra kurdského pôvodu Hishama Zamana. V mozaikovom príbehu sa postupne odkrývajú, počas jednodňovej návštevy Osla, bôle, túžby, nevyrovnané účty jednotlivých účastníkov zájazdu. Títo vydedenci, dočasní „podnájomníci“ v cudzej krajine, ktorá sa im však všemožne snaží uľahčiť život, sa nevedia zmieriť s daným stavom. Snažia sa aklimatizovať, ale túžba po vlasti je príliš veľká a bolestivá. A východisko je v nedohľadne, ak je vôbec nejaké. Vidieť, že Zaman rozumie problémom svojich krajanov a vie ich aj citlivo zobraziť.