Keď asi po desiatom filme na 32. ročníku Medzinárodného filmového festivalu FAJR (5.2.-12.2.2014) v Teheráne, venovanom „rodine v kríze“ vychádzame z projekčného sálu a dopujeme sa kávou s neodolateľnými iránskymi sladkosťami, netúžim po ničom inom, len po  vysvetlení záhady, ktorou je pre mňa táto „rozhádaná filmová nákaza“.

Všetko sa začalo udelením Oscara filmu  Rozchod Nadera a Simin režiséra Asghara Farhadiho v roku 2012. Aj keď sa rodinné problémy vo filmoch riešili i predtým, miera tematickej uniformity nikdy neprekročila únosnú mieru a dozvedali sme sa o problémoch s plodnosťou aj neplodnosťou, o deťoch narodených i nenarodených, o chorobách, chudobe i smrti. „Hovoríme tomu „Farhadiho syndróm“, miestny filmový kritik komentuje túto reťazovú reakciu s úsmevom. „Je to overený model, na západe je pohľad do života iránskej rodiny zaujímavý a sú to relatívne veľmi lacné filmy. Všetko sa odohrá v jednom byte, a tak sa tento boom  filmári snažia využívať,“ hovorí mi mladá producentka. „Kým sa festivaly týchto filmov nabažia, my už budeme inde“.

„Syndróm Nadera a Simin“

Keďže premietanie beží paralelne v dvoch projekciách, dala som si poradiť v obave, že mi ujde nejaká perla. V prípade filmu Melbourne (2014), režiséra Javada Norouzbeygiho sa hviezdičiek na mojom festivalovom programe  objaví hneď niekoľko a tak sa teším na zmenu. Zbytočne. V príbehu o dvoch manželoch, ktorí sa chystajú na cestu do Austrálie, aby tam študovali a podľa  dôkladnosti, s akou demontujú svoj byt, zrejme ostali natrvalo, sa odrážajú známe prvky príbehovej stavby. V trojici Farhadiho filmov – O Elly (2009) , Rozchod Nadera a Simin (2012) a Minulosť (2013), režisér a zároveň scenárista rozvíja jeden príbehový model, postavený na dvojici manželov, pred alebo po rozvode, ktorí rozplietajú nejakú nejasnú udalosť. V prípade filmu Melbourne, je to smrť malého dieťaťa. K dvojici ho prinesie jeho opatrovateľka od susedov. Potrebuje si na chvíľu odskočiť. Muž po nejakom čase zistí, že dieťa sa nehýbe, aj napriek tomu, že v prievane tresli dvere od spálne. Odrazu  je všetko na váhach. Pár hodín pred odletom nemôžu riskovať zdržanie, a tak situáciu rozlične kamuflujú, muž klame otcovi dieťaťa, že s ním šla jeho žena na prechádzku a podobne. Zistí, že dieťa sa zrejme udusilo tým, že ležalo na bruchu. Uložila ho tak jeho žena v domnení, že ľahšie zaspí. Nakoniec mŕtve dieťa odovzdávajú nič netušiacej susede a odchádzajú.

Variácií na túto tému je veľa. Vo filme Malina (2014, rež. Saman Salour), zahynie pri autonehode žena, jej manžel síce prežije, ale musí čeliť zložitej situácii. Ich dieťa nosí náhradná matka a muž sa rozhodne, že dieťa nechce a žiada ženu, aby šla na potrat. Život je niekde inde (2014, rež Manoucher Hadi) rozpráva o rozvedenom manželstve Davouda (Mohammad Reza Foroutan) a jeho ženy (Niki Karimi). On je lekár a žije v dočasnom manželskom zväzku (uzavretie časovo obmedzeného manželstva, niekedy aj na jednu noc, je inštitút dosiaľ praktizovaný v niektorých islamských krajinách a má dlhú históriu). Zistí, že má nádor na mozgu a neostáva mu veľa času. Jeho bývalá žena sa snaží dostať z väzenia svojho muža. Nespravodlivo ho uväznili kvôli obchodu s drogami. Davoud sa nakoniec rozhodne obetovať, zoberie vinu muža na seba a skončí vo väzbe.Ďalším ambicióznym filmom bol 13 (2014, rež. Hooman Seyedi). Rodičia trinásťročného chlapca sú rozvedení, výchovu vzal na seba otec, ale míňa sa účinku. Teenager sa zapletie do vraždy a rodičia sa snažia zložitú situáciu vyriešiť.

Podobných filmov bola v domácej súťaži väčšina. Dôvodov, prečo sa táto „rodinná téma“ teší stále intenzívnej popularite je, ak pominieme praktické, vyššie uvedené dôvody, niekoľko: pri existencii množstva zákazov na zobrazovanie kontaktov muža a ženy na plátne (ešte stále sa nesmú dotknúť, jediným tolerovaným dotykom je facka...), faktickej nemožnosti rozoberať ich vzťah bez toho, aby boli zosobášení, je tento model vlastne jedinou možnosťou, ako rozvíjať „love story“, tragický milostný príbeh, ktorý sa zo starovekej Perzie šíril tak smerom na východ, ako aj na západ.  Zároveň je zaujímavé, ako sa v týchto filmoch mení postavenie ženy. Stáva sa z nej rovnocenná partnerka a často je práve ona iniciátorkou rozchodu. Vzorka týchto filmov má nesporne aj sociologický rozmer a upozorňuje na zásadné zmeny, ku ktorým dochádza v prostredí urbanizovanej strednej triedy. V neposlednom rade je to i  prudký nárast rozvodovosti. Priepasť medzi mestom a dedinou sa rýchle zväčšuje. Zdá sa, akoby sa iránsky film riadil  tichou dohodou o tom, že hrané filmy sa orientujú na mesto a dokumenty na vidiek.

Vojnové interlúdium

Ďalšou početne zastúpenou témou bola  iracko-iránska vojna a jej dôsledky. Tvorí v iránskom filme samostatný žáner, nazvaný  „filmy svätej obrany“ (films of Holy Defence). Vo filme Posledných 50 krokov (2014, rež. Kioumars Pour Ahmad) sa mladý inžinier snaží inštalovať zariadenie na kontrolu nepriateľského radaru, čo sa síce podarí, ale jeho  ozbrojenú podporu zlikvidujú a on sa sám musí vrátiť späť. Melancholická nostalgia, tón, ktorý je v iránskych filmoch nesmierne obľúbený, sa opakuje i v ďalších príbehoch. Starým manželom, ktorých deti umreli v iracko-iránskej vojne vo filme Máme hosťa (2014, rež. Mohammad Mahdi Asgarpour), dovezú z nemocnice najmladšieho syna. Je bez nôh a vo veľmi zlom psychickom stave. Žijú so svojimi deťmi vo svete  ilúzie, ktorá im pomáha prežiť. Hrdinom filmu Milenci umierajú postojačky (2014, rež. Shahram Moslekhi) je iránsky novinár, ktorý sa po vojne vyberie hľadať irackého vojaka. Počas bojov šliapol na mínu a bol novinárovi vydaný na milosť. Jeho cesta súčasným Irakom je zároveň mapovaním zložitých politických i etnických pomerov. Na záver ešte stojí za zmienku film Che (2014, rež. Ebrahim Hatamikia), ktorý popisuje zložité rokovanie Dr. Mostafu Chamrana, iránskeho vojnového hrdinu, medzi irackými a iránskymi Kurdami počas iracko-iránskej vojny. Napriek všetkému medzi  sebou bojovali i kvôli odlišným predstavám o kurdskej samostatnosti.

Festivalové portfolio

Filmov, s ktorými sa možno stretneme na festivaloch, za hranicami Iránu nebolo veľa. Najviac pozornosti upútal film i v zahraničí známej režisérky Rakhshan Bani-Etemad Príbehy (2014), sled minipoviedok zo súčasného Iránu, ktoré sú zároveň odkazmi na jej predchádzajúce filmy. Pri rozdeľovaní cien domácej súťaže sa jej nakoniec dostala len cena Mehrafarian Charity Society.

Víťazom takmer vo všetkých kategóriách bol film Hussain, ktorý povedal nie (2014) režiséra Ahmada Rezu Darvisha. Ide o výnimočne kvalitne spracovanú historickú látku ústrednej udalosti šiítizmu, bitky pri Karbale (dnešný Irak) , kde martýrskou smrťou umrel  vnuk proroka Mohammada Hussein. Spor o následníctvo po otcovi Husseina, Alim (bratranec a zároveň zať proroka Mohammada), tak rozdelil islám na dve vetvy, sunnitov a šiítov. Irán čaká na ďalší z historických a zároveň náboženských filmov. Režisér Majid Majid (Deti nebies, Farby raja) dokončuje veľkofilm Mohammad. Nakrúcal sa niekoľko rokov a slávny kameraman Vittorio Storaro, ktorý pracuje s Majidim na filme, bol hosťom festivalu.Ďalším z víťazov bol film Che a cenu za objav roka si odniesol film Niekoľko kubických metrov lásky mladého režiséra Jamshida Mahmoudiho.

Po uvedení historicky prvého iránskeho filmu v našich kinách Rozchod Nadera a Simin režiséra Ashgara Farhadiho, by publikum určite privítalo dokumentárny film Z Iránu o Rozchode (2014, rež. Azadeh Mousavi, Kourosh Ataei). Jeho tvorcovia  sledujú  prvé uvedenie filmu na festivale FAJR v roku 2012, vyjadrenia oficiálnych kritikov pred i po udelení Oscara za najlepší zahraničný film a mapujú i názory náhodných divákov. Najdojímavejšou časťou filmu sú zábery zo sledovania udeľovania cien pred televiznymi obrazovkami i búrlivé reakcie na očakávané víťazstvo.

Osudmi neprofesionálneho herca Jalila Nazariho z Afganistanu, hlavnej postavy iránskeho filmu Djomeh, ktorý si v roku 2000 odniesol z Cannes Zlatú kameru sa inšpiroval dokumentárny film Princ (2014, rež. Mahmoud Behraznia). Jalil sa po veľkolepom festivalovom turné rozhodol ostať v Nemecku a dnes pracuje ako kuchár v hamburgskej pizzerii.
Diskusie vzbudil film Rezu Dormishiana Nehnevám sa! (2014). Odohráva sa počas volebných turbulencií v roku 2009. Navida, študenta univerzity za protestné aktivity vyhadzujú zo školy a okrem svojich existenčných problémov rieši i vzťah so Setareh, dievčinou, ktorú stretáva v uliciach rozvášneného Teheránu. Tento film sa premietal v rámci národnej súťaže a konzervatívne denníky kritizovali ministra kultúry za povolenie jeho účasti. Problém tohto filmu bol ako politický, tak spoločenský. Na zobrazenie „nelegalizovaných“ vzťahov medzi mladými ľuďmi sa až doposiaľ vzťahovala prísna cenzúra.

Príznaky mierneho uvoľnenia sa prejavovali nielen v súvislosti s týmto filmom, uvedenom na nedávnom Berlinale. Do obehu sa dostali i filmy s pozastavenou distribúciou a podľa všetkého sa do výroby dostalo viac scenárov, posúvajúcich hranice doposiaľ povolených tém. Pravidelných návštevníkov festivalu vždy príjemne zaskočí množstvo nových mien na zozname filmových tvorcov. Nakoľko sa táto vlna dokáže dopracovať k očakávanej zmene a nájde silu k inovácii doterajších ciest, ukáže čas.