ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

„Čo dostane cenu?“

logo transTáto otázka ma dokáže dokonale zaskočiť. Za štvrť storočia, čo chodím na benátsky festival, som sa naučil, že poroty sa neorientujú podľa rebríčkov, intenzity potlesku, sily emócií, no ani podľa prapodivných kľukatých zákonitostí festivalovej politiky. Nesedím v hlave tohtoročného predsedu jury Sama Mendesa, jeho ôsmich porotcov a porotkýň. Dnes, po odpremietaní posledného súťažného filmu, ktorým bola dráma Emira Kusturicu Na mliječnom putu, môžem len určiť, čo sa páčilo mne. Čo ma oslovilo, zaujalo, čo mnou zarezonovalo. Čomu dávam svoje vlastné imaginárne festivalové ceny.

Predovšetkým: 73. medzinárodný filmový festival v Benátkach bol po mnohých chudobných rokoch konečne opäť tým, čím má byť: prehliadkou toho najzaujímavejšieho a najpodnetnejšieho, čo svetová kinematografia aktuálne ponúka. Väčšinu skutočne skvelých, silných diel však producenti neprihlásili do súťaže a festival ich priemietol síce v hlavnej prehliadke, ale mimo súťaž. No i tak sa neopakovala smutná situácia z vlani a predvlani, keď sa päť dní pred skončením festivalu Lido vyprázdnilo, na premietania chodili len desiatky a nie stovky ľudí. Možno je to iba zhoda šťastných okolností, možno si organizátori konečne začali plniť svoje povinnosti riadne, isté je, že tohtoročný festival nemal mŕtve, neatraktívne, prázdne dni. Deň čo deň sme mohli vidieť viac zaujímavých filmov ako je v ľudských silách. Nechýbali atraktívne sprievodné podujatia ani známe osobnosti. Skrátka – festival, ako má byť!

Na druhej strane, rebríčkom hodnotení talianskych i medzinárodných kritikov i dnes stále ešte vedie úvodný americký muzikál La-la land, zatiaľčo všetky tri talianske snímky z hlavnej súťaže sa ocitli na spodných priečkach.

Jackie 1    St  phanie BranchuPo Chazelleho muzikáli, spájajúcom bohatú tradíciu klasického hollywoodskeho žánru so súčasnosťou, najviac hlasov získal film čislkého režiséra Pabla Larraína, nakrútený v Spojených štátoch – Jackie. Larraín s neobyčajnou odvahou siahol po najväčšej ikone, legende, mýte severoamerických dejín, politiky, kultúry i spoločnosti. Nakrútil drámu o Jackie Kennedyovej medzi atentátom na jej manžela, prezidenta Johna F. Kennedyho v Dallase a jeho pohrebom v Arlingtone. Popri silnej téme, vynikajúcom scenári a citlivej réžii je hlavnou devízou diela Natalie Portmanová v hlavnej role. V Spojených štátoch bude film senzácia, v našich končinách predsa len pôsobí trochu cudzorodo a odťažito, hoci tvorcovia robili čo mohli, aby z historickej udalosti vydolovali univerzálnosť a nadčasovosť.

rajO tretiu priečku sa svorne delia brazílska satirická tragikomédia El cuidadano ilustre (Čestný občan), o ktorej sme už písali, a vojnová dráma Andreja Končalovského Paradise (Raj). Vznikla v rusko-nemeckej koprodukcii a rozpráva o ruskej šľachtičnej, ktorá pred boľševikmi emigrovala do Paríža. Počas druhej svetovej vojny sa zapojila do odboja, skončila v koncentračnom tábore, kde sa po rokoch stretla s nemeckým aristokratom, ktorého kedysi spoznala v Toskánsku. Ona je väzenkyňa, on presvedčený nacista, vysoko postavený esesák. Predvlani Končalovskij uspel v Benátkach s realistickým filmom Biele noci poštára Alexeja Trapicina. Tentoraz experimentuje s témou, obsahom, štruktúrou aj s formou: snímka je extrémne komorná, čiernobiela, s množstvom akože amatérskych dobových záberov. A dej je popredelovaný zábermi, v ktorých sa postavy pred bielym pozadím spovedajú samy o sebe, o svojich životoch, túžbach, presvedčeniach, motívoch.

une vie 1Pomyselné štvrté miesto v hodnotení festivalových kritikov obsadila francúzska dráma Une vie (Život) francúzskeho scenáristu a režiséra Stéphane Brizého. Poviedku Guya de Maupassanta o žene, ktorú podvádzal manžel a na mizinu priviedol rozmaznaný syn, adaptoval do podoby drsnej minimalistickej komornej drámy. Situoval ju síce do autentického šľachtického sídla, no architektúru i krajinu, podobne ako hudbu, využíva veľmi striedmo a premyslene. Herci – tí istí v rozpätí desaťročí – rozohrávajú dramatické, citovo extrémne scény s množstvom improvizácií. Drsný strih a kontaktný zvuk tiež prispievajú k výslednému bolestne silnému vyzneniu. Tridsaťjedenročná francúzska herečka Judith Chemla dokonale presvedčivo stvárňuje Jeanne Le Perthuis des Vauds od dievčenských rokov až po starobu. Od nevinnosti po telesnú, citovú i mentálnu devastáciu. Un vie je z tých filmov, ktoré neprinesú potechu počas sledovania, ale rozoznejú sa v divákovi až po skončení filmu a doznievajú veľmi dlho.

Piatu priečku kritici pririekli filozoficky ladenému sci-fi Denisa Villeneuveho Arrival (Prvý kontakt). Až šiesty zo súťažnej devätnástky je Frantz Françoisa Ozona, nasledovaný drámou Toma Forda Nocturnal Animals.

Na mlije  nom putu  On the Milky Road     Marcel Hartmann 1Pravda, v hlasovaní ešte nefiguruje dnešný Kusturicov film Na mliječnom putu, nakrútený v koprodukcii Srbsko-Mexiko-USA-Veľká Británia, s režisérom a Monicou Bellucci v hlavných úlohách. Hudbu skomponoval režisérov syn Stribor Kusturica. Príbeh klavírneho virtuóza, ktorý sa počas balkánskej vojny pod vplyvom prežitých hrôz stal výstredným mliekarom. Vysmievajúc sa smrti rozváža mlieko aj na frontovej línii, kde stretne krásnu tajomnú Talianku. Tá dokáže oživiť jeho zatrpknuté srdce, ale romanca uprostred vojnového šialenstva nemá najmenšiu nádej. Kusturica zvolil podobu metafory, rozprávky, feérie s účelne zapojeným naivným gýčom, s fantastickými zvratmi a magickými riešeniami, na druhej strane však aj s uňho nevídanou krutosťou, s krvavými i extrémne drastickými obrazmi. Démonické sily Zla, ktoré prinesú skazu aj po uzavretí mieru a chystanú svadbu premenia na ohňové inferno, predstavujú v čiernom odetí vojaci západných špeciálnych síl, je jedno, či pod velením OSN alebo NATO.

na mlijecnom putuPre politické vyznenie aj pre množstvo náročných trikových scén a scén s cvičenými zvieratami mal film komplikovaný zrod. Už v roku 2014 časť z neho Kusturica uviedol v Benátkach v rámci mexického poviedkového projektu Words With Gods. Pôvodne však bola na rok 2014 naplánovaná premiéra celého filmu, ktorý sprvu vznikal pod názvom Láska a vojna od roku 2012 a nakrúcanie v západnom Srbsku sa začalo 17. júna 2013. Potom sa práce prerušili, zmenil sa scenár a do obsadenia pribudol aj Predrag 'Miki'Manojlović, ktorý s Kusturicom pracoval na všetkých jeho filmoch už od Otca na služobnej ceste (1985). Ako kameramani sú pod ním podpísaní Srb Goran Volarević a Čech Martin Šec. Pre Kusturicove politické názory a jeho afinitu k putinovskému Rusku, schvaľovanie ruskej anexie Krymu i pre nepokryte protizápadné vyznenie novej snímky sa sťažilo nielen jej financovanie a dokončenie, ale údajne až Benátky našli dostatok odvahy, aby ju zaradili do hlavného programu.

V roku 1981 získal Kusturica v Benátkach cenu pre najlepší debut za Spomínaš na Dolly Bell? V roku 1998 si odniesol Strieborného leva za komédiu Čierna mačka, biely kocúr, ktorá sa stala celosvetovým hitom a okrem iného rozpútala vlnu záujmu o balkánsku dychovku. Na mliječnom putu je protipólom ľahkej, bezstarostnej, radostnej a život oslavujúcej Čiernej mačky, bieleho kocúra. Temná, horká až zatrpknutá, s úškľabkami hororového klauna, bez radosti i bez ľahkosti. Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako sa s ňou vysporiadajú slovutní porotcovia i diváci...

Share/Save/Bookmark