ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Quo vadis, Mostra?

logo-2014-cinemaSpolu so sprievodnými prehliadkami Týždeň medzinárodnej filmovej kritiky a Dni autorov a interpretov ponúkol 71. medzinárodný filmový festival v Benátkach za jedenásť dní 85 filmov. Napriek tomu, že už zaradenie do programu má podľa usporiadateľov byť uznaním a zárukou vysokej kvality, počet cien, ktoré festival rozdal, dosiahol 71, z toho bolo 22 hlavných a 49 vedľajších ocenení. V porotách štyroch štatutárnych súťaží zasadalo 21 porotcov.

Ak by sme vzápätí po slávnostnom vyhlásení výsledkov mali stručne charakterizovať  71. medzinárodný filmový festival v Benátkach, najvýstižnejšie by bolo: presúťažovaný. Súťaž v hlavnej festivalovej prehliadke, súťaž v prehliadke Orrizonti, súťaž rekonštruovaných filmov a desiatky rôznych vedľajších neštatutárnych porôt, udeľujúcich svoje vlastné ceny, premenili benátsku Mostru na neveľmi prehľadnú spleť, v ktorej je ťažké určiť dôležitosť, váhu a silu ocenení. Deväťčlennú porotu hlavnej súťaže síce tentoraz neviedol žiadny extravagantný filmár a zasadali v nej najmä majstri filmárskeho remesla, ale aj pod predsedníctvom francúzskeho hudobného skladateľa Alexandre Desplata nesklamala a – ako je v Benátkach zvykom – šla proti tipom i očakávaniam.

Na prvej priečke priebežného hlasovania devätnástich filmových novinárov z celého sveta pre festivalový denník Ciak sa umiestnil dokument Joshuu Oppenheimera The Look of Silence, druhý skončil tragikomický Birdman  Alejandra G. Iñárritua a tretie miesto obsadil film Andreja Končalovského Bielyje noči počtaljona Alekseja Trjapicina. Medzinárodná porota hlavnej festivalovej súťaže však všeobecne favorizovanej  Iñárrituovej komediálnej dráme s Michaelom Keatonom neudelila žiadnu cenu, ušli sa jej len rôzne vedľajšie ocenenia. Žiadnu cenu nedostal ani jeden zo štvorice súťažných filmov amerických tvorcov, hoci popri Birdmanovi sa často skloňovala sociálna dráma 99 homes amerického režiséra Ramina Bahraniho i Mangelhorn Davida Gordona Greena s Al Pacinom.

Skutočnosť, že svoju Osobitnú cenu porota pririekla tureckej snímke Sivas debutujúceho Kaana Müjdeciho, ktorá v novinárskom hlasovaní skončila na úplne poslednom dvadsiatom mieste, sa stala dokonca dôvodom rozhorčeného piskotu.

11610-En duva satt pa en gren och funderade pa tillvaron 1--  Roy Andersson Filmproduktion ABTriumf v Benátkach slávila tragikomédia švédskeho autora Roya Anderssona En duva satt på en gren och funderade på tillvaron (A Pigeon Sat on a Branch Reflecting on Existence), vo švédsko-nemecko-nórsko-francúzskej koprodukcii. Je súčasťou Anderssonovej Trilógie života. Hrdinami sú podomoví obchodníci s žartovnými predmetmi Sam a Jonathan, novodobí Don Quijote a Sancho Panza. V navštívených domácnostiach zažívajú bizarné príhody, prekvapivé momenty a nečakané stretnutia. Režisér sa pri ich nakrúcaní inšpiroval najmä výtvarnými dielami nemeckých umelcov Otta Dixa a Georga Scholza, Ilju Repina, ale aj van Gogha a Breugela. „Inšpiráciou mi boli aj viacerí členovia mojej rodiny, ktorí sú obchodníkmi,“ priznal Andersson, „ale rovnako sa v postavách Jonathana a Sama odrážajú komici zlatej éry grotesky Laurel a Hardy, hrdinovia Steinbeckovho O myšiach a ľuďoch i Beckettove postavy.“

11459-Belye nochi pochtalona Alekseya Tryapitsyna 4Vlani sa víťazom benátskeho festivalu stal dokument talianskeho tvorcu Giafranca Rosiho Sacro GRA. Tohto roku hlavná porota ocenila hneď štyri dokumentárne filmy, hrané a inscenované dokumenty či pseudodokumenty. Strieborného leva za réžiu si zaslúžene odniesol Andrej Končalovskij za Biele noci poštára Alexeja Trjapicina. Príbeh z odľahlej dedinky na ostrove veľkého jazera Kenozero kdesi na severe neďaleko Archangelska zobrazuje Rusko a jeho obyvateľov s mrazivou vernosťou a presvedčivosťou. Na rozhraní hranej drámy a dokumentu necháva v obrazoch z každodenného života plného rezignácie a beznádeje účinkovať v autentickom prostredí autentické postavy – nehercov, ktorí kamere dovolili zachytiť ich skutočný život. Končalovského zaujal fakt, že podľa štatistiky sa za päť rokov počet dedín v Rusku znížil z 51 tisíc na 34 tisíc, pričom väčšina z nich nemá viac ako desať obyvateľov. „Poštár je často jediným spojením s okolitým svetom, jediným dôkazom, že nejaký okolitý svet vôbec existuje,“ vyjadril sa Končalovskij. „Vybrali sme z päťdesiatky dedín a napokon nás najviac zaujal abstinujúci alkoholik Alexej Trjapicin, ale aj jeho osada na ostrove, hŕstka vidiečanov, pre ktorú predstavuje skutočný most. Neprináša im len poštu a noviny, ale aj penzie, chlieb, žiarovky, lieky... vlastne predstavuje celý ich život.“

11616-The Look of Silence 2Veľkú cenu pririekla porota celovečernému dokumentu The Look of Silence amerického filmára Joshuu Oppenheimera, pôsobiaceho v Dánsku. V roku 1965 viedla Spojenými štátmi podporovaná indonézska vláda nového prezidenta Suharta kampaň proti komunistom, ľavicovým stranám, ale aj odborovým zväzom indonézskych pracujúcich. Zatvárala ich do koncentračných táborov, vyháňala do exilu a masovo zabíjala. Obetí bolo údajne vyše milióna. Dokumentarista, ktorý už viackrát v Indonézii nakrúcal, na filme pracoval od roku 2003. Postupne našiel a ponúkol rodine zavraždeného robotníka z plantáže zábery o jeho poprave, ale aj zo spokojného a blahobytného života jeho vrahov. Look of Silence zachytáva nielen ich bezprostredné reakcie na zločin z roku 1965, ale aj názory na ďalší vývoj a súčasnosť krajiny, v ktorej iniciátori, páchatelia a vykonávatelia masových vrážd, označovaných ako genocída, dodnes neboli potrestaní, ba práve naopak – patria k vplyvným vyšším vrstvám indonézskej spoločnosti.

11433-Sivas 5Dokumentárne korene má aj Osobitnou cenou poroty a pískaním novinárov ohodnotený Sivas. Turecký filmár žijúci prevažne v Berlíne Kaan Müjdeci je renomovaný dokumentarista a do celovečernej podoby rozpracoval dojmy, príbehy, poznatky a skúsenosti, ktoré získal pri tvorbe dokumentu Babalar ve Ogulları o psích zápasoch v Turecku. V Sivasovi účinkujú autentickí vidiečania – neherci a najmä výkon predstaviteľa malého hlavného hrdinu Dogana Izciho je obdivuhodný, hoci tiež zostal neocenený, lebo Cenu Marcella Mastroianniho za najlepší výkon mladého herca alebo herečky dostal nemastný-neslaný Romain Paul so sladkou tváričkou za francúzsky film Le dernier coup de marteau Alix Delaporteovej.

Autentické prostredia súčasného Teheránu, skvelé výkony hercov i nehercov dominujú aj snímke Ghesseha (Tales) iránskej tvorkyne dokumentárnych aj hraných filmov Rakšan Banietemad, odmenenej za scenár.

Benátsky filmový festival sa pod vedením riaditeľa Alberta Barberu nesnaží odrážať skutočný stav celej svetovej kinematografie, ale len istej jej časti. Príklonom k nekomerčnému umeleckému filmu (alebo presnejšie: tomu, čo za umelecký film pokladajú zostavovatelia programu) a zároveň striktným vyžadovaním svetových premiér sa  však oberá o svetoznáme, verejnosťou milované hviezdy a teda i pozornosť médií. Mladí nádejní filmári sa tradične orientujú na Rotterdam, Locarno a Berlín. Pre producentov, ktorým záleží na komerčnom úspechu ich filmov, je zasa dôležitejší festival, ktorý sa od 4. septembra koná v kanadskom Toronte.

Tohtoročný filmový festival v Benátkach bol oproti tomu lanskému citeľne skromnejší aj po stránke organizačnej: menej personálu, menej materiálov a informácií pre novinárov, menšia ponuka Filmovej dediny pred festivalovým komplexom, mizerné pripojenie na internet, neochota, nezáujem či neschopnosť organizátorov riešiť problémy. Vyskytli sa aj chyby, o ktorých sme si mysleli, že v digitálnej ére nie sú možné, ako oneskorené začiatky premietaní, zle nasadené titulky či dokonca úplne popletené filmy.

Nič sa už päť rokov nedeje ani so stavebnou jamou plánovaného nového festivalového centra. Pri výkopoch sa zistilo, že pod zemou je stará nelegálna skládka azbestového stavebného odpadu. Pretože sanácia nebezpečnej skládky by bola veľmi drahá, plány na nové centrum i napriek už investovaným 60 miliónom eur zrušili, ale jamu dodnes nikto nezakopal. Pretože nikto nevie, kto by mal azbest zlikvidovať, stal sa benátsky festival jediným na celom svete, ktorý sa odohráva v tesnom susedstve zdraviu škodlivého smetiska.

S poklesom atraktívnosti i úrovne servisu očividne klesol i záujem publika, čo sa zrkadlilo v poloprázdnych sálach. Vari prvý raz za 23 rokov som sa dostal na každý vybraný film, sály nikdy neboli plné. Sedemdesiatjedenročný benátsky filmový lev skrátka na mňa tohto roku pôsobil ako starý, unavený, apatický. Ak urýchlene nedostane veľkú dávku mladej a dravej krvi, síce pravdepodobne nezahynie, ale zmení sa na lenivého vypĺznutého kocúra, ktorý bude zaujímať hádam len fanatických milovníkov mačiek.

A to by bola škoda.

Share/Save/Bookmark