K dnešným paradoxom festivalovej ponuky, zásobujúcej nenásytných cinefilov filmami z Ázie, Latinskej Ameriky, Ďalekého i Blízkeho východu patrí fakt, že pravidlený kontakt s kinematografiami susedov sa limitne blíži nule. Bezpochyby to platí o Rusku a všetkom, čo sa na východe Európy deje. A deje sa  tam  veľa zaujímavého.

Film Leviatan Andreja Zvjaginceva, ocenený na MFF V Cannes za najlepší scenár, ešte stále čaká na domácu premiéru, zatiaľ plánovanú na 13. novembra. V Rusku totiž vyšiel zákon o cenzúre nadávok, a tak sa filmy, vrátane Leviatana, musia  predabovať. Zatiaľ nevedno aká verzia filmu bude  k dispozícii oscarovej akadémii. Leviatan bol totiž nominovaný za RSFR. Aký film nakoniec do boja o Oscarov postúpi, nie je veľmi jasné, lebo sa hovorí o jeho stiahnutí kvôli podpisu, ktorý režisér pripojil  k listu ruských filmárov pod názvom Sme s vami! Je odpoveďou na list ukrajinských kolegov, zastúpeným okrem iných Kirou Muratovovu alebo Romanom Balajanom. Tu je jeho znenie:

Drahí priatelia a kolegovia,
s bolesťou sme si prečítali váš list a vypočuli vašu výzvu. Oprávnene hovoríte o bezprecedentnej antiukrajinskej kampani, rozpútanej ruskými štátnymi kanálmi aj o národnom povstaní proti hanebnému režimu Janukoviča.
My, tak ako vy, sme kategoricky proti lžiam, sprevádzajúcim snahu osvetliť udalosti , ktoré majú  pre osud Ukrajiny zásadný význam a taktiež sme proti ruskej vojenskej intervencii na Ukrajinu. Spája nás príliš veľa na to, aby sme uverili takto pozliepanej propagande.
Preto vám odpovedáme jednoducho a nedvojzmyselne: nepochybujte o nás. Sme na strane pravdy a sme s vami!

Pod tento text sa podpísali stovky ruských filmárov.

Azda ešte treba dodať, že režisér Andrej Končalovský stiahol svoj film Biele noci poštára Alexeja Trjapicynak, ocenený na MFF v Benátkach Strieborným levom za najlepšiu réžiu, zo zoznamu oskarových nominácií. Proti nominácii Leviatana vystúpili v tlači producenti filmu  Pobozkať! (Gorko!)  režiséra Žoru Križovnikova s argumentom, že by si nomináciu  zaslúžili oni. Dôvod ? Ich film videlo v kinách 4,5 milióna divákov.

Festivaloví nominanti
Z domácej súťaže, ktorá sa koná každý rok na festivale Kinotavr v Soči vyšiel ako víťaz film Pokus Alexandra Kotta. Príbeh, odohrávajúci sa v kazašskej stepi, je nakrútený bez dialógov a rozvíja melodramatický trojuholník opätovanej i neopätovanej lásky, ukončený atómovým výbuchom. Až na záverečnú scénu výbuchu, ktorá pôsobí akosi plagátovo a mravoučne, je film obdivuhodne jednoduchý, lyrický i humorný, vyjadrujúci dokonalou skratkou všetko podstatné. Mlčanie tu zohráva nielen význam akcentu na obrazovú všemocnosť filmového jazyka, ale je i kultúrnym vektorom. Obyvatelia stepi toho nikdy príliš nenahovorili. Život otca a dcéry v osamelom domčeku sledujeme v jeho prirodzenej každodennosti až do momentu, keď sa otec nevráti a dievča ostáva samo. Spoločnosť jej robia dvaja mladíci, kazašský džigit na koni a jeho súper, blonďavý fotograf. Obaja sa snažia získať pozornosť dievčiny, ten druhý úspešne.
Pokus, jeho originálna vizuálna stránka i rafinovaná jednoduchosť upútala porotu na nedávnom Tokijskom filmovom festivale, odkiaľ si odniesol Cenu divákov a Cenu za najlepší umelecký prínos.

Ďalším  výrazným filmom, ktorý by sme si určite zaslúžili zhliadnuť aj na našich plátnach je Hviezda Anny Melikjan, v Soči ocenená za najlepšiu réžiu a predstaviteľka jednej z dvoch hlavných postáv, manželky bohatého politika, Severija Janušauskajte za najlepší ženský herecký výkon. Hviezda je príbehom o márnosti túžob po lepšom, krajšom a luxusnejšom živote. Stretávajú sa v ňom dve adeptky, pestovaná a mondénna kráska, ktorá má všetko, žije v dokonalom, luxusnom živote, ale chýba jej len jedno – vytúžené dieťa. Muž je jej ľahostajný, snaží sa otehotnieť a poistiť tak natrvalo svoj životný štandart. Druhá je mladá, nemá nič a chce všetko, hlavne sa stať herečkou. Príčinu nezdaru vidí vo svojich odstávajúcich ušiach, krivých nohách a nedostatočne vyvinutej hrudi. V snahe zlikvidovať dlhý zoznam korekcií svojho nedokonalého tela, prišpendlený na stenu sa neštíti ničoho. Dámy sa stretnú a táto konfrontácia nikoho nenechá na pochybách, že humor i zmysel pre hravú absurditu Anne Melikjan nechýba.

O tom, že dnešný ruský film má široké tématické rozpätie nás presviedča film Jurija Bykova Hlupák (cena za najlepší scenár). Podobne ako Leviatan Andreja Zvjaginceva otvára citlivú a nebezpečnú tému, o ktorej sa opatrne začína hovoriť aj i nás. Diagnóza má názov privatizácia štátnej moci, verejného priestoru a koniec koncov i štátnych  inštitúcií. Všetko sa začína domom v havarijnom stave. Hlupákom je mladý študent (Arťom Bystrov získal na MFF Locarno Leoparda za najlepší mužský herecký výkon), budúci inžinier. Keďže už má ženu i dieťa a žije u rodičov, privyrába si ako opravár vodovodných potrubí. Keď ho raz v noci zavolajú k havárii zistí, že dom, kde žije 800 ľudí je v kritickom stave a každú chvíľu sa môže zrútiť. Neváha a zamieri k primátorke mesta, oslavujúcej na opulentom večierku narodeniny. Do pohybu sa dá mašinéria, ktorá ho takmer pripraví o život. Je to film o svedomí a pravde, otvára celospoločenské problémy s razanciou hodnou kina morálneho nepokoja. V Rusku napriek všetkému nechýba a evidentne sa mu darí.
O filme Nápravná trieda  Ivana I. Tverdovského, ocenenom  v Soči ako najlepší debut, sme už písali v článku o sekcii Na východ od západu MFF Karlove Vary (Od sociálneho apelu k absurdite).

Na hraniciach Európy a Ázie
Mesto Orengburg na Urale má okrem veľkých zásob zemného plynu i festival Východ – Západ. Jeho účastníci majú možnosť absolvovať vzdialenosť medzi kontinentami osobne. Spája ich most cez rieku Ural a tak patrí  krátka prechádzka k príjemným povinnostiam festivalovch účastnikov. Víťazom tohtoročnej súťaže ruských filmov sa stali Zrkadlá režisérky Marie Migunovej. Osud poetky Mariny Cvetajevovej (1892-1941) je spojený i s Prahou, kde sa väčšia časť filmu nakrúcala. „Som strom, do ktorého bijú všetky hromy“, napísala v jednej zo svojich básní a jej život patrí k tragickým osudom umelcov 20.storočia, poznamenaných všetkými historickými kataklyzmami. Z hladom skúšanej revolučnej Moskvy sa s dcérou sťahuje za mužom Sergejom Efronom do Berlína a vzápätí sa celá rodina usídli na tri roky v Prahe, kde sa narodí jej syn Georg. V roku 1925 nasleduje Paríž. Film vykresľuje vulkanický život intelektuálky zápasiacej s biedou, nepraktickej, túžiacej po tvorivom absolútne. Jej muž sa v Paríži stane spolupracovníkom NKVD a zapletie sa do politickej vraždy. Musí sa vrátiť do Moskvy a jej ďalšie kontakty s ruskou emigráciou sú na bode mrazu. Exkomunikácia zo spoločenského života ju nakoniec privedie späť do Moskvy. Najprv príde o dcéru, ktorú zatknú a odsúdia na nútené práce do gulagu, NKVD si odvedie aj jej na smrť chorého muža. Zastrelia ho ako špióna. Po vypuknutí vojny je aj so synom evakuovaná do tatárskeho mestečka Jelabuga. Tam, vyčerpaná životom spácha samovraždu. Film sa neveľmi koncepčne pokúša o vykreslenie imaginárnej roviny jej vnútorného života a dominuje mu herecký výkon herečky Viktórie Isakovovej.

Z literárnych ruských kruhov je aj ďalší ocenený film Bratia Č režiséra Michala Ugarova (Cena za najlepšiu réžiu).  Je  pohľadom do vnútorných pomerov rodiny spisovateľa Antona Čechova a jeho dvoch bratov. Mladý Čechov živí krátkymi poviedkami, publikovanými v miestnych novinách celú rodinu, vrátane otca, skrachovaného obchodníka. Jeho sľubne sa rozvíjajúci talent však potrebuje viac času na hlbšie sústredenie a písanie všetkého, čo ho urobí slávnym. Zápas so životnou  banalitou i rodinnou krízou, v ktorej čelí problémom s chorobou jedného a alkoholizmom druhého brata, je vystavaný v štýle jeho nezabudnuteľných hier. Herecký výkon Arťoma Grigorieva v roli brata Sašu, rozožieraného neschopnosťou postaviť sa na vlastné nohy a zbaviť sa tieňa čoraz slávnejšieho brata, ocenila porota Cenou za najlepší mužský herecký výkon.

Ponor do hlbín, ale i plytčín súčasného ruského filmu je vždy užitočný a inšpiratívny. Iste si  v našich kinách zaslúžime viac než jeden nový film ročne. Rozhodne je z čoho vyberať.