Od obstarožného gigola, vystupujúceho pod menom Ritchie Bravo z predchádzajúceho filmu Ulricha Seidla Rimini, sa vo filme Sparta presúvame k jeho bratovi Ewaldovi. V úvode navštevuje otca v starobinci a následne sa presúva do rumunskej Transylvánie, do provinčného baru, kde pracuje jeho priateľka. Ťažisko ich vzťahu má jednoznačne sexuálnu orientáciu, hoci Ewald sa posteľovej intimity zúčastňuje viac ležérne než náruživo. Priťahujú ho deti a ešte stále sa môžeme domnievať, že je len tak infantilne hravý. Na návšteve, u zrejme budúcej svokry, sa venuje chlapcom viac než rodinnej komunikácii s dospelými, pristavuje sa na detskom ihrisku a je zrejmé, že na hojdačkách zažíva skromne šťastné okamiho

Prostredie, v ktorom sa pohybuje, je vykreslené bezútešne. Potuluje sa po lokáloch, kde obstarožný muzikant vyhráva mĺkvym, popíjajúcim mužom na elektrickom klavíri akési šlágre a preberie ho len náhodná guľovačka s chlapcami. Je nešťastný a osamelý. Balí si kufre a priateľke tvrdí, že sa vracia do Rakúska k otcovi. Po ceste natrafí na starú budovu školy a dostane nápad. Prenajme ju a bude v nej zadarmo dávať lekcie džuda. Vylepuje plagátiky a navštevuje jednotlivé rodiny. Zámer sa vyvíja dobre, o chvíľu ho obklopuje skupinka chlapcov, upratujú školu a Ewald ich častuje sladkosťami v miestnom obchode. Zimu strieda leto a v budove školy je rušno, deti pomáhajú dávať zanedbanú budovu do poriadku. Budujú a nakoniec obliekajú kimona a začína sa výcvik. Ewald si ich fotí na mobil a potom podrobne študuje ich do pol pása odhalené telíčka. V tomto momente je už evidentné, že naplno realizuje záujem pedofila. Opatrne sa zbližuje najmä s blonďavým Oktaviánom, akýmsi alter ego Tadzia z Viscontiho filmu Smrť v Benátkach. Do deja vstupuje jeho otec, neotesaný dedinčan, ktorý núti syna piť alkohol a vyžaduje prejavy lásky. Keď Ewald odhalí na jeho chrbte modriny, má podozrenie, že ho otec zmlátil. Matke sa vyhráža políciou. Chlapcom pri tréningu dáva mená rímskych bohov, Herkula, boha sily, Fidesa, boha vernosti, nasledujú mená Odyseus, Spartakus, Neptun. Navlečie ich do improvizovaného brnenia a s pokrikom Poď si pre naše zbrane, pochodujú po dvore.

Seidl vytvára k atmosfére úvodnej melanchólie, plnej tichého zúfalstva a bezradnosti so vznikom „klubu“ energický kontrapunkt. Deti sa náruživo zapájajú do hry na vojakov a zápasníkov, vyvádzajú v kadi naplnenej vodou a všade vládne nadšenie. Zasiahne však otec. Prekáža mu, že synovia nikdy nie sú doma, dokonca trávia na tréningu i noci. Helmu s pierkom odhodí a začne ofenzívu. Pozve si trénera domov a jedného zo synov poverí zabitím králika. Oktavianovi rozkáže, aby ho stiahol z kože s tým, že tomuto ich má učiť, odvahe a neľútostnosti. Osudy klubu Sparta sa chýlia ku konci. Skrytá agenda Ewalda sa obnaží a má tendenciu k stupňovaniu. Po jednom z tréningov zavelí na odchod do sprchy a sám sa vyzlečie donaha. Chlapec odíde z domu s tým, že sa tam už nevráti. Rozzúrení otcovia začnú na školu ničivý útok.

Najväčším problémom filmu je neutrálny až zmierlivý tón, s ktorým Seidl popisuje postavu pedofila, ako v podstate nešťastného, ale neškodného človeka, ochrancu detí z rodín, kde sa vychovávajú budúci muži v oveľa drsnejšom režime. Táto stratégia vyvoláva otázku, do akej miery súznie s politickou agendou požiadaviek na uznanie práv aj tejto sexuálnej menšiny. Pripisuje sa najmä nemeckým Zeleným, ktorí ju už nejaký čas aktivizujú i na pôde parlamentu v súvislosti so znížením vekovej hranice pre oficiálne povolený sexuálny styk. Je to veľmi citlivá a do značnej miery výbušná téma, lebo konvenuje i s problémom moslimských rodín, kde manželky prisťahovalcov nedosahujú určenú vekovú hranicu a manželia tak môžu byť stíhaní v rámci stále platných zákonov. Je to i dôvod pre zložitý festivalový osud filmu, z programu Medzinárodného filmového festivalu v Toronte ho stiahol na poslednú chvíľu i v súvislosti s článkom o celej kauze v časopise Der Spiegel. Rodičia detí obvinili režiséra, že ich neinformoval o tom, že hlavnou postavou filmu je pedofil.

Ulrich Seidl ostal verný svojmu imidžu odvážneho tvorcu, siahajúcom po kontroverzných témach. I týmto filmom provokuje, uvádza do verejného priestoru tabuizované témy a vyvoláva diskusiu, čo vždy patrilo k znakom kvalitnej dokumentárnej a vlastne i hranej tvorby. I v Sparte sa pohybuje na hranici týchto dvoch úrovní. Zvoleným tónom sa vyhýba moralizovaniu, zámerne si vyberá odlišné, ľudskejšie stránky charakteropisu pedofilov. Inscenovať zvrhlosť a neprijateľnosť tejto sexuálnej orientácie mu zrejme prišlo príliš jednoduché. Rozhodol sa pre skúmanie opačnej strany problému, ignorovať zaužívané postoje a stereotypy. Tento film vyvoláva diskusiu a núti divákov zaujať stanovisko. Rôzne sa k nej zrejme postavia ľudsko-právni aktivisti a inak rodičia detí, ktorých sa táto zložitá agenda týka predovšetkým.

Sparta, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko, 2022
Dĺžka: 101 minút
Réžia: Ulrich Seidl
Scenár: Ulrich Seidl, Veronika Franz
Kamera: Serafin Spitzer, Wolfgang Thaler
Strih: Monika Willi
Zvuk: Klaus Kellermann, Matz Müller, Frederik Thomsen
Scénografia: Andreas Donhauser, Renate Martin
Kostýmy: Tanja Hausner
Produkcia: Ulrich Seidl, Philippe Bober, Michel Merkt
Hrajú: Georg Friedrich, Hans-Michael Rehberg, Florentina Elena Pop
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 28. septembra 2023
Foto: Film Europe