O renomovaných belgických režiséroch bratoch Lucovi a Jean-Pierre Dardennovcoch je známe, že nakrúcajú svoje filmy pomocou ručných kamier, využívajú prírodné osvetlenie a nemajú vo filmoch hudbu. Všetko čo by ozvláštňovalo ich snímky je im cudzie, ich doménou je silný príbeh. Vyrozprávajú ho jednoducho, bez filmových príkras, ale o to sugestívnejšie. A vždy vycítia čo spoločnosťou hýbe, čo ju páli, čo je v danej chvíli najdôležitejšie. Drogy a imigrácia a prevádzačstvo sú ústrednou témou ich najnovšieho filmu Tori a Lokita, v ktorom tieto pliagy takmer zničia obidve deti. A to sa nedeje vo vojnovej zóne, ale v kultúrnom Belgicku.

Bratia Dardennovci sú miláčikom festivalu v Cannes. Ich triumfálne ťaženie sa začalo v roku 1999 s filmom Rosetta, za ktorý dostali Zlatú palmu. Len ako kuriozitu uvádzam, že sa premietal v posledný deň festivalu, keď už skoro všetci odcestovali dve novinárky si povedali, že už nemajú čo robiť, počasie je mizerné, prší,  pôjdu do kina na posledný film súťaže. Sála nezívala prázdnotu, ale novinárov bolo poskromne. Intuícia nám našepkala, že to bolo správne rozhodnutie – bol to víťaz festivalu. A takmer nikto ho nevidel. Odvtedy si na to dávame pozor a posledný film nikdy nevynecháme. Od tohto dátumu získali slávni Belgičania vždy nejakú cenu na canneskom festivale. Snímka Syn si odniesla cenu herecký výkon, druhú Zlatú palmu dostali za film Dieťa (2005). Cenu za najlepší scenár získala snímka Mlčanie Lorny, veľkú pozornosť vzbudili aj filmy Mladý Ahmed, Neznáme dievča, Dva dni, jedna noc a za snímku Tori a Lokita ziskali v Cannes v roku 2022 Cenu 75. festivalu, ktorú udelili mimoriadne len raz.

Mladá africká imigrantka Lokita (Joely Mbundu) sa všemožne snaží presvedčiť úrady, že v sirotinci spoznala svojho o osem rokov mladšieho brata Toriho (Pablo Schils). Nie je to pravdepodobné, lebo ho videla ako nemluvňa a podozrenie úradníkov je oprávnené. Deti na seba natrafili počas cesty na lodi a viaže ich k sebe silné puto. Nemôžu jeden bez druhého byť. Tori pripravuje Lokutu na pohovor, vtĺka jej do hlavy presné reálie o ich dedine, Lokita však pohorí a povolenie k pobytu nedostane, chlapec ho dostane a chodí do školy. Spolu však s dievčaťom pracujú v noci v talianskej reštaurácii, kde tajne roznášajú a predávajú pre šéfkuchára drogy. Ten deti zneužíva, Lokitu aj sexuálne. Lokita preto opustila svoju vlasť, lebo chce pomôcť finančne matke pri výchove malých súrodencov, všetky zarobené peniaze sa jej snaží poslať, no v tom jej práve bránia prievozníci – ľudia jej krvi, ktorí ju oberú takmer o všetky peniaze. Bieli ju zneužívajú, vlastní okrádajú. Tori sa na to len smutne pozerá a o to viac k nej priľne. Keď už niet nádeje legálne získať v krátkom čase povolenie k pobytu tak sa rozhodne riskovať. Tri mesiace má byť zavretá, odrezaná od sveta aj od Toriho v bunkri kde sa pestujú drogy a o tie sa starať. Deti odlúčenie nevydržia, robia jednu hlúposť za druhou, čo zrejme v takom gangsterskom prostredí nemôže dopadnúť dobre.

Dvom černošským imigrantom, ktorí sa snažia v Belgicku získať azyl a dúfajú, že tu sa im tu splní ich sen o lepšom živote, osud hádže pod nohy jedno poleno za druhým. No nie celkom osud, ale skôr ľudská bezcitnosť. Na tú v takýchto vyhrotených situáciách doplácajú najviac nevinné deti. A je úplne jedno o akú farbu pleti ide. V ľuďoch rezonuje po prvé, že nie si jeden z nás, vráť sa tam odkiaľ si prišiel, po druhé zasa od súkmeňovcov postrádajúcich
akúkoľvek sebareflexiu, ktorí sa síce aklimatizovali, no za cenu straty ľudskosti, takisto nemôžu čakať nič dobré. Udomácnení africkí vydierači nie sú o nič lepší ako byrokratické a neúprosné úrady. Smutný osud utečencov, prevádzačstvo za horibilné peniaze, sympatie, ale väčšinou nesympatie domorodého obyvateľstva je celosvetový problém a dlho ešte bude. Svetlo na konci tunela bliká veľmi slabo. Druhým celosvetovým neduhom sú drogy. Nie zbytočne sa tomu hovorí, že sú pliagou ľudstva. Žiaľ, aj na ich distribúciu sa využívajú deti, predovšetkým z chudobnejších vrstiev a deti imigrantov sú na to ako stvorené.

Režiséri a scenáristi Jean - Pierre a Luc Dardennovci nikdy neodbočili z vytýčenej cesty a snažia sa prinášať na filmové plátno realistické príbehy, sociálne a psychologické drámy o ľuďoch na pokraji spoločnosti. Snímky sú síce často plné beznádeje, bez akéhokoľvek možnosti zvíťaziť nad nepriazňou osudu, ale v mnohom dávajú nádej a povzbudenie, že tento boj nikdy nemôžeme vzdať. Do tejto koncepcie im presne zapadali dvaja hlavní predstavitelia Joely Mbundu a Pablo Schils, ktorí svojimi precítenými kreáciami prispeli k uveriteľnosti a pochopeniu ľudí vystavených napospas šikanovaniu, zneužívaniu a opovrhovaniu. Traumu, ktorej sa možno nikdy celkom nezbavia, zahrali deti veľmi sugestívne. Dokázali diváka vtiahnuť do hry a možno na chvíľu aj úplných ignorantov donútili zamyslieť sa nad sebou a svojimi postojmi. Snímka Tori a Lokita je ukážkovým príkladom, že aj cez filmové umenie (ak ním je) možno prispieť k poľudšteniu odcudzenej a bezohľadnej spoločnosti.

Film o drogových poslíčkoch, vystavených v nepriateľskom prostredí šikane a ponižovaniu, prichádza do kín v období, keby sme by viac takýchto filmov potrebovali ako soľ. Kopnúť do slabých a zraniteľných nie je veľké umenie, nikoho to necti a akosi nie sme ochotní to akceptovať. Kto si film pozrie a vcíti sa do osudu dvoch detí vydaných napospas gaunerom, nemôže ostať k problému úplne ľahostajný. A vtedy snímka Tori a Lokita splnila svoje poslanie.

Tori a Lokita (Tori et Lokita), Francúzsko, Belgicko, 2022
Dĺžka: 88 minút
Réžia: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne
Scenár: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne
Kamera: Benoît Dervaux
Strih: Marie-Hélène Dozo
Zvuk: Thomas Gauder, Jean-Pierre Duret
Scénografie: Igor Gabriel
Kostýmy: Dorothée Guiraud
Produkcia: Jean-Pierre Dardenne, Luc Dardenne, Delphine Tomson
Hrajú: Pablo Schils, Joely Mbundu, Marc Zinga, Alban Ukaj, Claire Bodson, Charlotte De Bruyne, Tijmen Govaerts, Nadège Ouedraogo, Baptiste Sornin
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 28. septembra 2023
Foto: Film Europe