Kedysi bol záchranárskym potápačom schopným trúfnuť si aj na extrémne hĺbky. Momentálne pracuje viac na hladine a v postate mu ide o to zachrániť matku prírodu pred grázlami, čo sa rozhodli neadekvátnym spôsobom zbavovať odpadu. Keď vidíme Jonasa Taylora (Jason Statham) po prvý raz, vylieza práve pomocou výbušniny z prepravného kontainera na veľkej nákladnej lodi. Následne sa trochu potúla jej priestormi, nafotí pár usvedčujúcich dôkazov a skoro poháda s kapitánovým papagájom. Len čo si posádka uvedomí, že k nim rozhodne nepatrí a už-už napína päste, neohrozene skočí z paluby skôr, ako voči nemu protivníci uskutočnia svoje jednoznačne likvidačné plány. Aby sa chvíľu na to nechal vlastnými spoločníkmi evakuovať lietadlom na spôsob pamätnej scény z bondovky Thunderball (1965) kríženej s prológom Magnólie (1999) Paula Thomasa Andersona...

Jeho spoločníci James Mackreides prezývaný Mac (Cliff Curtis) a Rigasová (Melissanthi Mahut) sú zamestnancami Čínskeho oceánografického inštitútu v Hainane, ktorý vedie Jiuming (čínska hviezda akčných filmov Jing Wu). Tomu sa pred pár rokmi podarilo uloviť a čiastočne aj skrotiť obrovskú samicu žraločieho megalodona. Koho sa mu však zatiaľ nepodarilo skrotiť vôbec, je jeho pubertálna neter Meiying (Shuya Sophia Cai), aktuálne Jonasova adoptívna dcéra. Matka a dedo z predchádzajúceho dielu bez bližšieho scenáristického rozpitvávania neprežili rok 2021. Ale keďže sledujeme film čínskej koprodukcie a ak neprepočujeme jednu nenápadnú repliku o prvej dovolenke po rokoch v záverečnom dejstve, dáva to divákovi tušiť, že dôvod úmrtia mohol byť kontrastne s názvom snímky skôr mikroskopický. Keď sa skupinka vedcov spoločne s Jonasom mračiacim sa spod neoprenu rozhodne opätovne preskúmať Mariánsku priekopu, vzpurná dievčina je, samozrejme, skrytá niekde na palube potápačského modulu. Len čo je ostatnými objavená, posádka chvíľu špekuluje nad okamžitým návratom. Rozmýšľanie im však dlho nevydrží, pretože ako hlásajú detektory pohybu, v pätách majú niečo fakt obrovské, čo by si na nich rado pochutilo. Navyše megalodoni práve zažívajú obdobie párenia, takže spomínaný tvor tam pravdepodobne nebude sám. A akoby to nestačilo, v momente, keď výskumníci takmer dosiahnu dno, prekvapivo nájdu ľudskou rukou vytvorenú základňu slúžiacu zrejme na ilegálnu ťažbu vzácnych surovín. Žoldnier Montes (Sergio Peris-Mencheta) má očividne „pletky“ s niekým na vyšších priečkach inštitútu, čo uprednostňuje finančné zisky pred ekológiou. Nerád za sebou necháva nepohodlných svedkov, ak mu na niečo prídu a sem-tam sa preto neštíti použiť aj výbušniny...

Žraloky to vo svojej filmografií majú vlastne dosť ťažké – obzvlášť tie veľké. Čeľuste Stevena Spielberga z roku 1975 ich ani nemuseli veľmi ukazovať, aby cieľové publikum vystrašili natoľko, že sa až následne na dlhšiu dobu vyhýbalo akýmkoľvek prímorským oblastiam. Jedného akurátne prítulného síce nakoniec tvorcovia ukázali v celej jeho nádhere - no len raz a v tom správnom momente. Do tej doby stačilo počuť zvuky drvenia sa drevených stien pri nárazoch v lodnom podpalubí, vidieť na dne stratený vypadnutý zub veľkých rozmerov alebo nenápadnú trčiacu plutvu pohybujúcu sa na hladine a domýšľať si, ako asi vyzerá ten zvyšok. Prípadne vidieť nejaký ten približujúci sa barel previazaný lanom k šípu vypáleného rybármi do žraločieho tela z harpúny, zopár niekoľkosekundových vynorení sa zubatej papule, čo si trúfla „ochutnať“ viac než znepokojene sa čvachtajúceho plavca a sem-tam stačil aj vyľakaný výraz Roya Scheidera, čo spomínaného veľkého bieleho náhodou uvidel a následne prednášal pamätné repliky typu: „Budeme potrebovať väčšiu loď.“ Ako diváci sme sa skrátka viac báli jeho strachu ako toho, čo ten strach vyvolávalo. Máločo zo spomínaných kvalít však zdobí iné ďalšie žraločie opusy.

Od čias remeselne zručne nakrútenej, no pozvoľna už dych strácajúcej „dvojky“ režiséra Jeannota Szwarca z roku 1978 sú najstarší morskí predátori snímaní pekne v celkových záberoch, najlepšie s efektne zakrvaveným vycereným úsmevom aj viditeľným kazom na 42. rezáku v treťom rade vpravo hore a prakticky bez spoliehania sa na divácku predstavivosť. Nedajbože ešte keď nie sú stvárňovaní živými, animatronickými reprezentantmi svojho druhu, ale v podobe bezduchých efektov ich vygenerovali počítače. Vtedy ťahajú pôsobivosť žraločích snímok naprieč „béčkovými“, až „céčkovými“ tvorivými hĺbkami pekne ku dnu. Plytčiny (2016) Jaumea Collet-Serru možno veľkému bielemu pomohli navrátiť stratenú reputáciu napätým súbojom s Blake Lively jeden na jedného. Inou nápaditou alternatívou je nechať žraloky pútavo plávať v atypickom prostredí – ako napríklad chodbami postupne zaplavovaného podmorského laboratória v Zradnej hlbočine Rennyho Harlina z roku 1999, kde sa pred nimi neváhal skrývať lodný kuchár LL Cool J dokonca v trúbe na pečenie... Prípadne úplne rezignovať na logiku, súdnosť, či pokúsiť sa odvážne „prekonať“ doterajšie estetické možnosti úmyselnej filmárskej príšernosti a gýču v kultovej šesťdielnej televíznej sérií Žraločie tornádo (2013-2018) Anthonyho C. Ferrantea, z produkčnej dielne štúdia Asylum, ktoré má na svedomí tiež snímky o rôznych megapiraňách, megažralokoch bojujúcich s obrími chobotnicami, "krokosaurom" a podobne.

Prvý Meg: Hrozba z hlbín režiséra Jona Turteltauba z roku 2018 mal vo vrcholných momentoch ideovo bližšie k zábavnej absurdnosti Žraločích tornád, avšak s podstatne vyšším hollywoodským rozpočtom a hereckými osobnosťami presahujúcimi talenty pomaly zabudnutých predstaviteľov televízneho seriálu Beverly Hills 90210 a Prci, prci, prcičiek. Atraktívne podmorské prostredie aj prímorské pláže lahodili oku publika v odľahčenom letnom dobrodružstve remeselných kvalít priemerného žraločieho opusu v duchu Čeľustí 2 a iných žánrových napodobenín. Jason Statham robil zábavne nepravdepodobné veci, veľmi sa netrápil s fyzikálnymi zákonmi a hlavne „hláškoval“ odušu. Pokračovanie Meg 2: Návrat do hlbín režiséra Bena Wheatleyho si nielen zachováva kvality prvého dielu, ale v mnohom ich aj posilňuje. Úvod a záver ide viac-menej v ľahkovážnych a priamych šľapajach predchodcu. No vrcholom je prostredné dejstvo odohrávajúce sa zväčša hlboko pod vodou, kedy kľúčová časť hereckého osadenstva má čo robiť, aby sa presunula z miesta A na miesto B a takmer v duchu Priepasti (1987) Jamesa Camerona naivne dúfa, že má na to dostatok kyslíka. Vtedy aj kamera Harisa Zambarloukosa upustí od sledovania slnkom zaliatych pláží a ukryje všetky hrozby v náznakovej temnote. A keď spomínané hrozby protagonisti zaregistrujú vo svojej blízkosti, často je už príliš neskoro.

Scenár Jona a Ericha Hoeberovcov, ktorý napísali spoločne s Deanom Georgarisom ani zďaleka nedisponuje oscarovými ambíciami. A úprimne, tak to aj malo byť... Koho by napadlo, že je v skutočnosti adaptáciou románu The Trench Stevea Altena. Je to jedno klišé za druhým navzájom poprepájané nie veľmi zaujímavými vzťahmi medzi postavami, zabývané veľkým množstvom žánrových figúrok, z ktorých niektoré sú v deji prítomné hlavne preto, aby mal kto stáť na tej menej výhodnej strane potravinového reťazca. Z deja je vlastne akýsi sled scén a sekvencií ľahkovážne rozohrávajúcich akciu, napäté situácie a jeden komický gag za druhým. Čím vážnejšie sa Jonas Jasona Stathama tvári, tým vtipnejšie všetko naokolo pôsobí. Nerobí si starosti s dekompresiou, keď sa dlhé kilometre pod hladinou zase raz „len“ s menším krvácaním z nosa núdzovo potápa bez skafandra, hoci chvíľku pred tým jedna z jeho kolegýň tragicky implodovala vinou drobnej trhliny. Neváha sa tiež dunivo „sprevádzaný“ filmovými melódiami Harryho Gregson-Williamsa ako rytier na vodnom skútri namiesto koňa a s výbušnou miniharpúnou v rukách vydať na šírom mori megalodonom naproti s opäť adekvátne vybrúsenou replikou na perách.
Aby však nebola všetka zodpovednosť – vrátane nových rodičovských povinností - len na jeho ramenách, najmä v záverečnom dejstve mu hravo sekunduje Meiyingin strýko Jiuming Jing Wua, ktorý si to okrem žraločích konkurentov tento raz rozdá aj s inými novoobjavenými megalodoními druhmi (vyššie citované snímky štúdia Asylum by mohli byť dobrou nápovedou). Prekvapivo hrdinsky sa prejaví aj postava DJ Pagea Kennedyho, čo sa z udalosí minulého dielu poučil natoľko, že ho vo vyhrotených momentoch už fakt nič nerozhádže. A o divácky vďačné krátke cameo sa postará tiež yorkšírsky teriér Pippin opäť tráviaci letnú dovolenku so svojou paničkou na blízkom zachraňovanom Fun Islande.

Meg 2: Návrat do hlbín je čistokrvná popcornová zábava s dejom dostatočne pritiahnutým za vlasy,aby ju divák nebral vôbec vážne. Film akčný, napätý a hlavne plný vtipu, ktorý si však človek na rozdiel od pôvodných Čeľustí pozrie aj niekde na dovolenke pri mori bez akýchkoľvek obáv, žeby tam niekde za horizontom naňho niečo veľké zubaté naozaj číhalo, keď sa rozhodne trochu si zaplávať.

Meg 2: Návrat do hlbín (Meg 2: The Trench), USA, Čína, 2023
Dĺžka: 116 minút
Réžia: Ben Wheatley
Predloha: Steve Alten (kniha)
Scenár: Jon Hoeber, Erich Hoeber, Dean Georgaris
Kamera: Haris Zambarloukos
Hudba: Harry Gregson-Williams
Strih: Jonathan Amos
Zvuk: Ben Barker, Rob Entwistle, Martin Pavey
Scénografia: Chris Lowe
Kostýmy: Lindsay Pugh
Produkcia: Belle Avery, Lorenzo di Bonaventura
Hrajú: Jason Statham, Jing Wu, Shuya Sophia Cai, Skyler Samuels, Cliff Curtis, Sienna Guillory, Page Kennedy, Sergio Peris-Mencheta, Melissanthi Mahut, Whoopie van Raam, Ron Smoorenburg, Kiran Sonia Sawar, Felix Mayr
Distribúcia: Continenal film
Premiéra v SR: 3. augusta 2023
Foto: Continental film