ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Spojené štáty lásky (Zjednoczone stany miIości)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Spojene resizeKeď sa medzinárodne hojne oceňovaného poľského scenáristu a režiséra Tomasza Wasilewského (1980) v jednom rozhovore opýtali, odkiaľ tak dobre pozná ženy, tridsaťšesťročný filmár odpovedal, že vyrastal v rodine s matkou a staršou sestrou (otec pracoval v zahraničí), obklopený tetami a susedkami. Skúsenosti získané takýmto spôsobom zúročil vo svojom treťom celovečernom hranom filme Spojené štáty lásky, ktorý mu na tohtoročnom Berlinale priniesol Strieborného medveďa za scenár a ktorým v slovenských kinách odštartoval ambiciózny filmový Projekt 100.

Film sa odohráva v malom poľskom meste v zime prelomového roku 1990, keď sa ľudia po páde komunizmu tešili z nadobudnutej slobody, ale aj tápali pri hľadaní spôsobu, ako ju adekvátne využiť. V tejto situácii sa ocitajú aj štyri hlavné hrdinky filmu, ktoré sú nespokojné so svojím doterajším životom a chceli by ho radikálne zmeniť, zrealizovať tajné sny. Agata (Julia Kijowska), majiteľka videopožičovne, v ktorej  má aj na čierno skopírované pornografické Spojene2 resizesnímky, lebo tie v tomto období letia, je beznádejne zamilovaná do mladého kňaza, ktorý pochopiteľne neopätuje jej vášnivý cit. Agáta, ktorá podobne ako ostatné hrdinky trpí pocitmi osamelosti a nedostatku lásky, sa zmieta medzi vášňou a depresiou. Nešťastná z nemožnosti realizovať svoju túžbu ubližuje najbližším – dospievajúcej dcére a najmä manželovi Jacekovi (Lukasz Simlat), ktorý je ako robotník v továrni pre ňu príliš obyčajný. Raz ho ponižuje a odmieta, inokedy sa naňho vášnivo vrhá, zrejme s predstavou, že sa miluje s niekým iným, čo on síce nechápe, ale cíti, že sa s Agatou niečo deje. Iza (Magdalena Cielecka) je mondénna, pragmatická riaditeľka školy, pod ktorej chladným zovňajškom burácajú vášne, predovšetkým zakázaná láska k miestnemu lekárovi. Ten práve pochoval ženu, a tak Iza predpokladá, že sa ich šesťročný utajovaný milenecký pomer zlegalizuje, no Karol (Andrzej Chyra) začne trpieť dodatočnými výčitkami svedomia a pred milenkou dá prednosť starostlivosti o svoju dospievajúcu dcéru. Iza stráca svoju suverénnosť, začne prenasledovať Karola, ponižovať sa a prosiť, no keď je všetko márne, siahne aj po ťažších neférových manipulatívnych zbraniach, namierených proti údajnej sokyni – Karolovej dcére, čo je posledný klinec do rakvy ich vzťahu. Sebaponíženie zavŕši odpudzujúcim sexom s niekdajším žiakom v špinavej umyvárni, akoby chcela svoju sebadeštrukciu doviesť až do absurdna.

Ďalšie dva príbehy frustrovaných žien sú viac-menej spojené do jedného. Renata (Dorota Kolak) je učiteľka ruštiny v dôchodkom veku, neschopná zaujať svojich unudených žiakov, ako to vidieť v sekvencii, keď im oduševnene recituje známu ruskú romancu Ja vas ľubil... a celkom nesprávne interpretuje jej pointu v zmysle lásky k Bohu. Keď dostáva v Spojene3 resizeškole výpoveď, lebo na jej miesto má prísť angličtinárka, nezostáva jej nič iné, len živorenie v malom byte, prepchanom bujnými zelenými rastlinami, medzi ktorými voľne poletuje množstvo vtáčikov. Vtedy sa väčšmi zameria na svoju bývalú kolegyňu a susedku Marzenu (Marta Nieradkiewicz), ktorá ju fascinuje svojou mladosťou, krásou a nevyčerpateľnou energiou, pričom toto zaujatie má jasný erotický podtext. V starnúcej osamotenej žene sa prebúdza cit, ktorý možno nikdy nevenovala žiadnemu chlapovi. Marzena, Izina mladšia sestra a bývalá miss, žije – hoci vydatá – sama. Manžel je dlhodobo zamestnaný v Nemecku a ich jediným kontaktom sú občasné telefonáty či videokazety s jeho odkazmi. Učiteľka telocviku Marzena je pohybovo nadaná a plná sily, preto sa venuje mnohým mimoškolským aktivitám. Je cvičiteľkou aerobiku a vodnej gymnastiky (tu sú jej klientkami najmä tučné nemecké dôchodkyne) i učiteľkou tanca, no jej tajným želaním je urobiť oneskorenú kariéru ako modelka, preto sa spolieha na stretnutie s fotografom z Varšavy, ktorý by mohol byť pre ňu vstupenkou do veľkého sveta show biznisu. Fotografovanie dopadne katastrofálne a nádeje Marzeny na zmenu neuspokojivého života sú definitívne preč.  

Film scenáristu a režiséra Tomasza Wasilewského (absolventa filmových škôl vo Varšave a Lodži a autora úspešných, medzinárodne ocenených diel V spálni a Plávajúce vežiaky), má síce v názve lásku a o láske sa v ňom aj veľa hovorí (paradoxne v kostole), ale je to film o jej nedostatku a z neho vyplývajúcej osamelosti. Štyri hrdinky, prepojené Spojene6 resizerodinnými, susedskými či pracovnými vzťahmi, predstavujú štyri typy ženskej depresie, na ktorú zdanlivo neexistuje liek. Tieto pocity v nich posilňuje aj prostredie, v ktorom žijú – nehostinné sídlisko na okraji malého mesta, kde sú v poli  rovnaké paneláky rozhádzané ako detská stavebnica ( na rozdiel od nej bezfarebné) a kde sa ľudia motajú po zablatených, neupravených cestách. Stretávajú sa iba v kostole, kde si vypočujú ďalšiu vzletnú kázeň o láske a jej potrebe, no zdá sa, že tieto pravidelné návštevy minimálne ovplyvňujú ich životy za zamknutými dverami. Snívajú o radikálnej zmene, no zatiaľ sú pre nich zážitkom pravé džínsy či úzkoprofilová Fanta. Vidieť to hneď v prvej scéne filmu, kde sa na rodinnej oslave stretávajú takmer všetky postavy a divák získava o nich a ich vzájomných vzťahoch prvé informácie. Potom už nasledujú jednotlivé príbehy žien, ktoré sa – napriek očakávaniu – nepretnú, ale useknú. Záver si musí urobiť každý sám. Zdá sa, že od počiatočnej vášne a túžby po viere, nádeji a láske (príbeh Agaty) film dospel až k dezilúzii podobnej stavu „po opici“ (príbeh Marzeny). Nedá sa viesť podobná paralela so spoločnosťou a jej naivnými predstavami tesne po Nežnej revolúcii a jej skutočným doterajším vývojom?   

Film, v ktorom sú zobrazené deväťdesiate roky nielen ako kulisa a atmosférotvorný, ale aj charaktery formujúci prvok, je otvorený a miestami až krutý, čo sa odráža aj vo využití adekvátnych filmových prostriedkov. Kamera Olega Mutu, rumunského filmára, spolupracovníka slávneho Cristiana Mungia, rada používa detail a dlhé statické zábery. Svojou otvorenosťou pôsobí až bezohľadne a šokujúco, napríklad pri zobrazovaní nahoty starých žien a častého vyzliekania Spojene7 resizemužov a žien vôbec. Možno to chápať ako súčasť bezprostrednosti postáv, ako metaforu ich duševného odhaľovania aj ako módny, divácky vďačný prvok súčasnej kinematografie. Farebnosť filmu je tlmená na minimum, akoby odrážala šedivosť sídliska i života v ňom. Farebnejšie ladené zábery signalizujú dôležitú zmenu – také je napríklad pestré oblečenie riaditeľky Izy potom, ako sa zmieri s daným stavom a pragmaticky vkĺzne do zvyčajného kolobehu. Hudbu režisér nepoužíva, ak predsa, tak len reálnu v scénach, ktoré to vyžadujú, pri cvičení aerobiku či nácviku valčíka.

Casting a herecké výkony žien sú dokonalé, všetky menované herečky dokázali vierohodne a presvedčivo vyjadriť vnútorné stavy svojich postáv, širokú škálu citov, oscilujúcu od lásky po nenávisť, od smútku po nádej, od ilúzie po depresiu, od bolesti po záchvevy radosti. Muži ani v scenári nemali také možnosti ako ich partnerky, napospol sú to slabosi, o ktorých sa nedá oprieť, hlboko zakotvení v tradičnom spôsobe života a nepripravení na žiadnu zmenu. Mimochodom, slovo „stany“ v pôvodnom poľskom názve filmu má vraj dva významy. Je to jednak územný celok, štát, ale aj stav, rozpoloženie človeka. Použitie prvého významu v slovenskom názve je dobrý marketingový ťah, druhý význam výraznejšie signalizuje tému snímky. Snímky, ktorá je priestorovo i časovo zakotvená v minulom storočí, ale má všetky predpoklady - napriek istému chladu - silne zarezonovať v akejkoľvek dobe. Veď túžba po opätovanej láske, ktorá je jedným z hybných motorov života človeka, je večná.

Spojené štáty lásky (Zjednoczone stany milości), Poľsko, Švédsko, 2016
Dĺžka: 104 minút
Scenár a réžia: Tomasz Wasiliewski
Kamera: Oleg Mutu
Strih: Beata Walentowska
Hrajú: Julia Kijowska, Magdalena Cielecka, Dorota Kolak, Marta Nieradkiewicz, Tomasz Tyndyk, Andrzej Chyra, Lukasz Simlat a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 8. septembra 2016
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark