ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Opri rebrík o nebo (Opři žebřík o nebe)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Opri 12 resizeMarián Kuffa je na Slovensku pomerne frekventované meno, Jana Ševčíková málo známe aj medzi filmármi. Najmä medzinárodne úspešná česká dokumentaristka si v roku 2008 prečítala článok o tomto katolíckom kňazovi spod Tatier a keďže práve dovolenkovala na Slovensku, zašla do Žakoviec. Potom tam chodila ďalších päť rokov. Prvý rok bez kamery, kvôli prieskumu terénu, tie nasledujúce už s ňou. Tak vznikol film Opři žebřík o nebe (Česká republika, 2014), ktorý do našich kín, ale aj škôl a komunitných zariadení po celej krajine prináša Asociácia slovenských filmových klubov.

Jana Ševčíková (1953), absolventka FAMU, je nezávislá scenáristka, režisérka a producentka dokumentárnych filmov. Zaujíma sa predovšetkým o etnografiu, sociálnu problematiku a základné otázky ľudskej existencie, čoho dôkazom sú Opri 2 resizesnímky Světské děti, 1981, Piemule, 1983, Jakub, 1992, Starověrci, 2001, Svěcení jara, 2002, Gyumri, 2008. Nakrúca len témy, ktoré ju bytostne zaujmú, preto im venuje dostatočne dlhý čas, pričom sa snaží preniknúť k ich podstate, či je to život Rusínov v Rumunsku alebo ruská náboženská menšina v tej istej krajine, portrét japonského choreografa a tanečníka Mina Tanaku či arménske mesto a jeho obyvatelia po ničivom zemetrasení. V tejto línii pokračuje aj vo svojom siedmom filme, ktorého názov tvorí biblický odkaz: Opři žebřík o nebe (2014). Ševčíková  si píše sama scenáre a keďže mala už vo svojich filmárskych začiatkoch zlé skúsenosti s oficiálnymi producentmi (v osemnásťminútovom študentskom filme Opri 7 resizePiemule žiadali od nej v Krátkom filme Praha rovnaký počet zásahov), rozhodla sa v minulom režime radšej nenakrúcať a živiť sa upratovaním, resp. produkovať si filmy sama. Najnovší vznikol aj vďaka finančnej podpore českého štátneho fondu.

Opri rebrík o nebo je teda päť rokov vznikajúci časozberný dokumentárny film, zobrazujúci život na fare – v Inštitúte Krista Veľkňaza v podtatranskej obci Žakovce. Komplex začal pred štvrťstoročím svojpomocne budovať katolícky farár Marián Kuffa (príznačne narodený na Štedrý deň roku 1959), ktorý postupne prijímal pod svoje ochranné krídla bezdomovcov, alkoholikov, narkomanov, bývalých väzňov, mentálne a fyzicky Opri 4 resizepostihnutých seniorov, neskôr aj týrané ženy, prostitútky a niekdajších chovancov detských domovov, ktorí po odchode z nich nemali kam ísť. Dnes žije v žakovskom komplexe okolo dvesto päťdesiat ľudí. Ich opakovaná každodennosť, ťažký boj pri vyrovnávaní sa s tvrdým novými pravidlami i so starými zlozvykmi, najmä alkoholizmom, ale aj snaha začať žiť inak, po novom, tvorí jednu z dvoch hlavných línií filmu. Tou druhou je mozaikovitý, viac činmi ako slovami budovaný portrét farára Mariána Kuffu.
Prvá línia pozostáva z niekoľkých minipríbehov Kuffových „ovečiek“, ktorí sa nejakým spôsobom vydeľujú z masy tamojších obyvateľov a režisérka sa k nim opakovane Opri 10 resizevracia. Je tu niekdajšia prostitútka Pavla, ktorá sa priznáva aj ku krádežiam a pohlavným chorobám, ba aj k veľkej erotickej túžbe. Hoci zrejme ide o lesbický vzťah, farár Kuffa reaguje neadresne, všeobecne a oveľa zmierlivejšie než v neslávne známom video blogu istého slovenského týždenníka. Tvorcovia filmu sledujú Pavlu aj pri návrate do osady, k matke, ktorá ju nespoznáva, nepamätá si jej krstné meno, no ihneď pýta peniaze... Tragikomický je osud alkoholika Petra, ktorý opakovane nútene odchádza zo Žakoviec, keďže prekračuje striktný zákaz pitia, no rovnako pravidelne sa sem vracia, vždy s veľkými sľubmi. Možno zobrazený návrat k bývalej manželke a práca pre Opri 8 resizeČervený kríž budú znamenať úspešné naplnenie jeho druhej, v skutočnosti však pätnástej či dvadsiatej šance... Ktovie, aký osud čaká kriticky naladeného sanitára, ktorý odchádza zo Žakoviec s mladou kolegyňou a trpkosťou z rozlúčky s farárom, ktorý vraj neskrýval skepsu...

Sledujúc tieto a ďalšie minipríbehy, ktoré dohromady tvoria zaujímavú sociologickú sondu do života „bezprizornej“ society, žijúcej na okraji spoločnosti, nemôžeme si nespomenúť na iný dokument – Comeback slovenského režiséra Mira Rema. Otvorené, úprimné, často sebakritické vyjadrenia mnohých „klientov“ žakovskej fary i chovancov ilavskej väznice sa totiž až  prekvapivo podobajú. Hoci tieto dve zariadenia nemožno porovnávať, sú odlišné, majú iný obsah aj iné ciele, jedni i druhí protagonisti na nich oceňujú to isté: zabezpečenie základných životných potrieb, ako je strecha nad hlavou, jedlo a oblečenie, pre ktoré s ťažkým srdcom oželejú aj slobodu. Svet vonku, po ktorom túžia, je pre mnohých veľkou Opri 11 resizeneznámou, nie sú naňho pripravení, boja sa objektívnych prekážok i subjektívneho zlyhania pri zaraďovaní do „normálneho“ života, pričom ich obavy sa zväčša naplnia a oni sa vracajú tam, odkiaľ odišli. Uvedená paralela je pochopiteľná – societa zo Žakoviec aj Ilavy má veľa podobných, ak nie dokonca totožných čŕt, predovšetkým podobnú minulosť, navyše jedných i druhých nemožno zvládnuť bez prísneho režimu, pričom na fare pribúda povinnosť pracovať a modliť sa. Marián Kuffa je pri svojich kázniach, podobajúcich sa skôr na priateľské rady, sugestívny a presvedčivý, no nevedno, či jeho slová vždy padajú na pripravenú pôdu. Obyvatelia fary sú svetonázorovo podobne diferencovaní ako spoločnosť, ktorá ich odvrhla, nie každý má v sebe dar viery v Boha a posmrtný život. Prispôsobovanie sa zabehaným rituálom je potom nevyhnutne neúprimné a účelové.

Opri 10 resizeMariána Kuffu vidíme v dokumente predovšetkým v dvoch podobách: ako kňaza pri rannej bohoslužbe a ako tvrdo manuálne pracujúceho robotníka, jedného z mnohých. Skôr tušíme obrovské množstvo energie, ktorú vynakladá pri riešení každodenných problémov. Nad vodou ho drží jeho náboženská viera a životná filozofia, ktorá mu velí pomáhať ľuďom v núdzi. Len postupne odkrýva pred režisérkou svoje vnútro, spomína si na detstvo s otcom alkoholikom i osudový moment v horách, ktorý rozhodol o jeho ďalšom živote. Pôsobivá je scéna, v ktorej metaforicky opisuje rozlúčku so svojimi koníčkami – s karate, horolezectvom, poľovníctvom - i snami o rodine, žene a dcére. Opri 13 resizePostupne sa priznáva aj k pochybnostiam o zmysle a spôsobe svojej obete, zamýšľa sa nad budúcnosťou. A hoci jeho občasné výjazdy na koni evokujú osamelého westernového hrdinu, Marián Kuffa je obyčajný človek s neobyčajnou silou viery a darom milosrdenstva, ktorý si zaslúži obdiv a úctu. Nie vždy sa mu ocenenia dostáva, pre cirkev je zrejme stelesnením jej zlého svedomia – zvykla si skôr kárať ako pomáhať. Nedočká sa ani vďaky od tých, pre ktorých sa obetuje, ako o tom svedčí drsná scéna z rómskej osady, v ktorej má nespokojný Opri 15 resizeobyvateľ na jeho adresu iba opakované vulgárne výčitky. Napokon, aj o tom nakrúcal štyri roky svoj pôsobivý časozberný dokument Všetky moje deti (2013) slovenský režisér Ladislav Kaboš.

Jana Ševčíková premyslela svoj film nielen po obsahovej, ale aj formálnej stránke. Miestami až poetická kamera Jaromíra Kačera dáva do kontrastu veľkoleposť tatranských štítov s malichernosťou ľudských sporov, rozľahlosť podhorských polí s preľudneným interiérom, bielobu snehového poprašku so špinou ľudského konania. Hudba Vladimíra Martinku, no najmä clivé klarinetové sóla podčiarkujú baladickosť až osudovosť príbehu. Vzhľadom na zobrazenú masu (zväčša) asociálov je vo filme pozoruhodne málo vulgarizmov – režisérka ich prekryla v postprodukcii, čo bola jediná pripomienka farára Kuffu k hotovému dielu.

Opri 14 resizeOpri rebrík o nebo (Opři žebřík o nebe), ČR 2014
Námet, scenár, réžia: Jana Ševčíková
Spolupráca na scenári a dramaturgia: Ivan Arsenjev
Kamera: Jaromír Kačer
Strih: Eva Mesteková
Hudba: Alan Vitouš, Klarinet factory, Vladimír Martinka
Účinkujú: Marián Kuffa a obyvatelia Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach
Premiéra v SR: 6. novembra 2014
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark