Ondřej Provazník, scenárista aj režisér filmu Zbormajster mal niekoľko možností, ako k príbehu pristúpiť. Filmy inšpirované životmi slávnych či známych osobností skĺzavajú do hľadania senzácií, žánrovo sú často kriminálkami, iné sladkobôľnymi príbehmi. Tu bola inšpirácia iba v rámci toho, čo sa pred rokmi odohralo. A čo nik vtedy veľmi neriešil. Teda to, čo sa dialo v duši dievčat, ktoré podľahli. Fakt, že sa Provazník rozhodol postaviť dej na mladej Karolíne, ešte nedospelom dievčatku, ktoré výzorom skôr pripomína chlapca, bola takmer nutná voľba. A vzhľadom na výsledok asi aj jediná voľba.

Dej je vlastne veľmi jednoduchý. Trinásťročná Karolína (Kateřina Falbrová) chodí do prípravky detského zboru, ktorý vedie matka (Ivana Wojtylová) zbormajstra Máchu (Juraj Loj). Jej staršia sestra Lucie (Maya Kintera) už spieva v hlavnom zbore. Sledujeme bežné sesterské prekáračky a provokácie, pričom Karolína je nielen mladšia, ale aj detskejšia, dievča - žena sa v nej iba veľmi pomaly prebúdza. Stále je to stvorenie, ktoré nepociťuje potrebu sa páčiť. Skracuje si so sestrou cestu zo školy behom cez lesík, aj keď to majú rodičmi zakázané, keďže v lesíku bývajú bezdomovci. Jej fungovanie v rodine, kde sú až príliš normálni a takmer neviditeľní matka (Zuzana Šulajová) a otec (Marek Cisovský) je bez emócií a napätia. Detská izba, rybičky v akváriu a skúšky v zbore či prípravke. Pri jednej návšteve zbormajstra Máchu na skúške prípravky jeho matky ho Karolína a jej hlas zaujme. Dievča sa postupne integruje do hlavného telesa súboru, čo však vzbudzuje žiarlivosť u ďalších dievčat najmä vtedy, keď ju Mácha chváli a k speváčke, ktorú postupne Karolína nahrádza sa správa až kruto. V jednotlivých scénach sledujeme, ako vie byť Mácha tvrdý, aj láskavý. A divák začína pochybovať, že je to vždy iba kvôli spevu. Ten napokon sprevádza takmer všetky scény a anjelské hlasy dievčat ako keby stavali protipól tomu, čo divák tuší. Alebo vie.

Konkurencia je stále nemilosrdnejšie, blíži sa rozhodnutie. Súbor sa má vydať na vysnívané turné po USA, ale môže ísť iba 20 dievčat. Sústredenie v zimných Krkonošiach má priniesť rozuzlenie. V horskom hotelu, kde dievčatá nemajú možnosť utiecť do rodinného prostredia sa kontroverzie, podrazy aj signály, ktoré môžu znamenať všeličo rozbehnú naplno. Psychologická, ale tak trocha aj generačná priepasť medzi nevinnou Karolínou a staršími dievčatami je stále viac zrejmá. Ako keby obrnená svojím svetrom sa Karolína stretáva so samozrejmou nahotou dievčat, ktoré chodia so zbormajstrom do sauny. Dievčatá si s ironickými komentármi píšu poznámky o tom, koľkokrát a ako dlho sa Mácha na niektoré dievča pozeral a dokonca za to udeľujú body. Keď sa Karolína raz večer sprchuje, záhadne jej zmizne uterák, ktorý si odložila na múrik pri sprchách. Nikto nie je nablízku a ona sa nahá presúva zúfalo chodbami nočnej chaty k svojej izbe. A medzi tým skúšky, nekonečné nacvičovanie a ladenie.

Pri vystúpení v dedinskom kostole, v ktorom sa auditórium starkých obyvateľov zapadnutej dediny stále zmenšuje ju Mácha vytiahne do popredia a nechá odspievať sólo. A večer ju pozýva k spoločnému stolu so svojou mamou, aby jej ponúkol hlt vína a oznámil, že je v užšom výbere a ako taká mu môže tykať. A pozýva ju do sauny. Divák možno očakáva, či sa niečo nestane, ale pointa prichádza od súperiek. Keď Karolína zabalená iba v plachte, vyjde pred hotel aby sa ochladila, dvere za ňou sa zamknú. Lepšie povedané, zamkne ich Lucie a ako keby vôbec nemala v úmysle zimou sa trasúcu Karolínu vyslobodiť. Napokon dvere odomyká Mácha a rýchlo odprevádza dievča do jej izby. Karolína skočí do postele a keď neskôr prichádza Máchova mama, aby zistila, čo a vlastne stalo nik jej nič nepovie a ona iba úkradkom zachytí pokrkvanú plachtu zo sauny v kúte. Ale na nič sa neopýta. Karolína pochopiteľne ochorie, ale domov s ňou odchádza aj Lucie, ktorú možno jej čin mrzí. Mácha ich neskôr prichádza navštíviť a oznamuje ich rodičom, že do USA cestujú obidve. Rodičia sú pochopiteľne nadšení. Dve dcéry a obidve vo výbere.

Skokom sa presúvame do USA. A tu už sa dej zrýchľuje. Metro, hotel, únava z letu, vystúpenie. Mácha zisťuje, že si zabudol bieleho motýlika a posiela Karolínu, aby dobehla do blízkeho obchodu mu motýlika kúpiť. Karolína síce úlohu splní, ale na spiatočnej ceste zablúdi a len len že dobehne na vystúpenie. Mácha ju ostro obviní, že to urobila schválne. Asi vie, že to nie je pravda a tu začne mať divák istotu, že je to jeho hra, manipulácia, systém cukru a biča. Napokon sa to, k čomu celý čas príbeh smeroval, naplní. Karolína skončí u Máchu v posteli. Intímna scéna je nakrútená cudne, ako keby tvorcovia nechceli to, čo sa s odstupom rokov stalo tak odsudzovaným činom a čo sa v deväťdesiatych rokoch zdalo iba pokĺznutím, predviesť v celej fatalite, s tým strašným morálnym výkričníkom.

Tresne pred záverečnou scénou filmu sa opakuje scéna z jeho začiatku - Lucie aj Karolína bežia lesíkom k domu, kde bývajú, Karolína volá na sestru, aby na ňu počkala, dvakrát spadne. Cestu lesíkom, kde sa zdržiavajú bezdomovci im rodičia zakazujú. Je to nebezpečné. Sme na vystúpení na Českom veľvyslanectve v USA, anjelský spev sa začína, zrazu Karolína prestane spievať a posadí sa. To dievča, ktoré tak chlapčensky bežalo lesom je iné. Za akú cenu?

Tu sa vraciam k otázke na začiatku. Čo možno očakávať od filmu, ak bezpečne vieme čím bol inšpirovaný? Čo sa nepochybne ukázalo je, že vnímanie sexuálneho násilia na neplnoletých je dnes vnímané oveľa citlivejšia. Je pravdepodobne nemysliteľné, aby sa za sexuálneho predátora postavili významné osobnosti kultúry, ako to bolo v prípade Kulínskeho. Akékoľvek zľahčovanie je nemysliteľné. Napokon tvorcovia od začiatku avizovali, že kauza Bohumila Kulínskeho a Bambini di Praga bola iba prvotným podnetom. Ak by sa Ondřej Provazník rozhodol príbeh poňať inakšie, mohol vzniknúť diametrálne odlišný film. Takže sledujeme príbeh dievčatka, ktoré proti svojej vôli a bez pozornosti tých, ktorých to mohlo a aj malo zaujímať kruto dospelo. Loj nekreslí svojho zbormajstra ako implicitného násilníka, je vlastne málo čitateľný. Pôsobí skôr ako niekto, kto je fascinovaný a celkom pohltený hudbou a to, že „ovláda“ desiatky dievčat je iba nutná daň skvelým speváckym výkonom. Napriek tomu od začiatku divák vie, ako to dopadne.

A tak vlastne ide do kina s tým, že vie, čo môže očakávať. To je najväčší problém filmu. Príbeh je známy, počty zneužitých dievčat takisto, trest pre odsúdeného tiež. Ako teda postaviť príbeh tak, aby nielen plynul, ale aj prekvapoval, fascinoval. To bola najväčšia výzva pre režiséra a scenáristu. Zaoberať sa zbormajstrom z hľadiska psychológie? Áno, jedna z možností, ale to by znamenalo úmornú prácu s analýzami odborníkov. Riešiť postoje rodičov, ktorí netušili, alebo možno aj tušili, že niečo nie je celkom v poriadku? Poňať príbeh ako obžalobu súdnictva, ktoré sexuálneho predátora odmenilo iba formálnym trestom? Obžaloba súdnictva dnes je aj dnes veľmi krehká a nebezpečná cesta. A deväťdesiate roky nie sú tak vzdialené. Cesta, pre ktorú sa režisér rozhodol je veľmi akademická, neposkytuje veľa prekvapení, niektorým závažným motívom sa pozornosť vôbec nevenuje. Neprítomní a nič nevidiaci rodičia, matka zbormajstra, ktorá náznaky nevidí, či vidieť nechce, dievčatá, ktoré až s mrazivou krutosťou nechávajú mladšiu kolegyňu padnúť do pascí. Nedozvieme sa, či tieto pasce vôbec vnímajú. A divák, poučený kauzami z iných filmov sa možno na konci opýta, či je toto ten film, na ktorý chcel ísť.

Čo patrí nepochybne k pozitívam sú herecké výkony. Mladá Kateřina Falbrová je skvelá, Juraj Loj, ako je napokon už bežné, je brilantný a jeho Mácha nevybočí ani na okamih z režisérovej predstavy. Že totiž často nemáme šancu predátora odhaliť. Réžia výborne vystihla atmosféru deväťdesiatych rokov, reálie sú uveriteľné a jasne nás prenášajú do tej doby, k čomu prispela aj skvelá kamera Lukáša Milotu. Čo je samozrejme veľmi dôležité vzhľadom na spoločenský kontext príbehu, keďže vlastne ide o dobovku. Výborne sú dialógy, presne s týmito témami a jazykovou výbavou žili dievčatá v oných rokoch. Napriek tomu filmu niečo chýba. Okrem drobností, ako sú niektoré zbytočné či skôr málo veľavravné detaily, ako je hádzanie kamienkov – polodrahokamov do akvária, či beh lesom v závere filmu, ktorý veľmi zbytočne okato až naivne upozorňuje na to, že čas detstva je nenávratne preč. Čo je však dôležitejšie, nedočkáme sa žiadneho prekvapenia a z príbehu nás nemrazí. A malo by. Kauza zneužívania dievčat, ktoré mali trinásť, či pätnásť rokov, by si zaslúžila oveľa tvrdší príbeh, rekonštrukciu, z ktorej by sme odchádzali šokovaní. Ondřej Provazník to však nemal v úmysle. Napriek výhradám je jeho film veľmi profesionálne nakrútený, otvára, aj keď trocha nesmelo, tému, ktorá si zaslúži ešte veľa pozornosti.

Zbormajster (Sbormistr), Česko / Slovensko, 2025
Dĺžka: 106 minút
Réžia: Ondřej Provazník
Scenár: Ondřej Provazník
Kamera: Lukáš Milota
Hudba: Jonatán Pastirčák, Aid Kid
Strih: Anna Johnson Ryndová
Zvuk: Juraj Mravec, František Šec
Scénografia: Irena Hradecká
Masky: Eva Schwarzová
Kostýmy: Marek Cpin
Produkcia: Jiří Konečný, Ivan Ostrochovský
Hrajú: Kateřina Falbrová, Juraj Loj, Maya Kintera, Zuzana Šulajová, Marek Cisovský, Ivana Wojtylová, Anežka Novotná, Anna Michalcová, Richard Němec
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 10. júla 2025
Foto: CinemArt SK