Po masívnej predpremiérovej reklame k filmu Krásno, stojacej predovšetkým na spoluautorovi scenára a populárnom divadelnom režisérovi Ondřejovi Sokolovi, obľúbenom protagonistovi českej verzie televíznej Partičky, sa rozhlasové i televízne rozhovory točili najčastejšie okolo termínu „čierna komédia“.

Na tejto úctyhodnej  žánrovej  poličke celkom iste môžme nájsť napríklad film Pavla Juráčka z roku 1963 Postava k podpírání, založený na absurdnej situácii: muž náhodou natrafí na požičovňu mačiek, keď ju chce po víkende vrátiť zisťuje, že požičovňa zmizla. Žáner, narábajúci s alegóriami, grotesknými a absurdnými prvkami, má v československej kinematografii 60. rokov svoje hviezdne obdobie a tesne susedí s ďalším príbuzným – tragikomédiou a filmami Ostro sledované vlaky (1966), či Škovránky na niti (1969). Od dobových kulís nacizmu a komunizmu, presurfovali tieto žánre do súčasných exteriérov a interiérov  so snahou zachytiť komické trápenie urbanizovaných zúfalcov, ponorených do samoty a emocionálnych frustrácií. Ondříčkovi Samotári (2000) a Jedna ruka netleská (2003) patria k tomu lepšiemu, čo v obore „čierna komédia“ vzniklo. Popri domácej tradícii, mohutne ovplyvnenej ako Kafkom, tak Haškom, existuje i svetová paralela postmodernej „smiešnej krutosti“, zosobnená  Tarantinom i bratmi Coenovcami.

Ak sa vydáme na neľahkú púť hľadania aspoň približných ako žánrových, tak ídeových  súradníc príbehu o návrate dvoch kamarátov Adama (Ondřej Sokol) a Michala (Martin Finger) do rodného Šumperka, kde odhalia podozrivé nitky, vedúce k smrti Michalovej matky, nebude to nič jednoduché. Prvá vec, ktorá divákovi neujde, je virtuózna schopnosť zvládať skeče, krátke, uzavreté  výstupy – ako situačne, tak  na úrovni dialógov. Počínajúc úvodnou scénou v aute, cez zadržanie na polícii, kde Pražanov krstí ležérne prísny policajt (Michal Suchánek), až po zmätkovité prehľadávanie bytu Blanky (Jana Krausová), druhej manželky nebohého otca Michala. Majú totiž podozrenie, že práve ona  zosnovala osudovú vraždu.

Omnoho horšie je to však s vyrovnaným  fungovaním celku, čo je predovšetkým vec režiséra. Jeho „credo“ prezrádza i jeden z rozhovorov: „Rád prekračujem hranice. Neznášam kastovanie v našej malej republike na umelcov a komerčných autorov. Z tvorcov, snažiačich sa o výsostné umenie sa mi často chce zvracať a sám sa nebojím využiť aj pokleslejšie prvky. Preto som napríklad robil Tele Tele. Je to vec žánru. Napríklad film Pripútajte sa, prosím. To je skvele nakrútená blbosť. A ja sa nechcem unudiť tým, že budem stále riešiť závažné problémy. Keď niekto stále len melie o zmysle života, už sa s ním nechcem ďalej stretávať. Musíte sa predsa vedieť uvoľniť.“  Filozofia rázneho odmietnutia čohokoľvek, čo zaváňa nudnou vážnosťou a podpora relaxačnej filmovej gymnastiky, je však čosi, čo intenzívne pripomína revolučnú adolescentnú rétoriku vyznavača bezstarostného nonsensu. Presne takýmto „ spirituálnym ovzduším“ pôsobí aj samotný film.  

Maximálna pozornosť sa venuje „jednotlivým číslam“: scéne nočného badmintonu, frivolne cudnej scéne súlože Adama a Blankinej dcéry Moniky (Zuzana Stavná), citlivej počas sexu na svetlo, či výrobe absurdnej dvojice homosexuálnych pohrebákov. Zasmušilý Luděk (Karel Roden) a Radek (Jaroslav Plesl) riešia napríklad problémy s priveľkou mŕtvolou, ktorú stačí trochu obsekať a skrátiť a všetko bude naozaj pekné a milé. Luděk je ochotný pre Blanku i vraždiť neodbytne zvedavých Pražanov. Záverečný nočný  masaker, kde vrcholia Michalove osudové pochybnosti o všetkom, je dovŕšením bezcieľneho hradenia vtipných a ne-nudných situácií. Ak by sme veľmi chceli, mohli by sme čítať tento ambiciózny nonsens ako deskripciu vševládnucej prázdnoty, kde sa pod dohľadom infantilných polodetí predvádzajú figúrky ako mechanické paródie na všetko, čo má v ozajstnom živote hodnotu „depresívnej a bezvýchodnej  nudy“. Keď toho majú hráči dosť, tak všetkých postrieľajú a hlavných hrdinov utopia  v ich luxusnom autíčku. Potápa sa v nádrži Krásné, kde sa pred rokmi utopila aj Michalova matka.  

Motto filmu hlása : "Všetko je inak ako vo filme. Život nie je nikdy čiernobiely. Čiernobiele veci sa neriešia ľahko...“  Nuž, neviem, čo za čiernobiele veci sa vo filme mali vyriešiť, hľadanie vraha matky je pekelne jasná a jednoznačná záležitosť. Ak to bolo čokoľvek iné, leží to dnes na utajenom mieste na dne rekreačnej nádrže Krásné kdesi nad Šumperkom.

Ozvláštňovanie banálnych truizmov, myšlienkovo vyprázdnených foriem, s ktorými sa zručne a hlavne bezmyšlienkovite žongluje v domnení, že ignorancia je nadhľad a všetko, čo si prajeme stačí vysloviť, je súčasťou diagnózy choroby, na ktorú  skape akákoľvek kvalita. Nedostatok originality a skalopevné presvedčenie, že ak nad filmom nestojí nejaký „svätý“, veľké meno, ku ktorému sa chodia klaňať všetci poddaní cineasti, nikto nikoho nebude brať vážne, je dnes súčasťou krízového diškurzu. Je zaujímavé sledovať, ako so vzostupom sebavedomých rečí o produkcii náročných festivalových projektov stále hlbšie klesá reálna hodnota českých i slovenských filmov. Keby okolo kín ležali pasce na epigónov, zmietalo by sa v nich nemalé percento kandidátov na slávu.

Krásno, Česko, 2014
Dĺžka: 119 minút
Réžia: Ondřej Sokol
Scenár: Ondřej Sokol, Martin Finger, Petr Vydra
Kamera: Tomáš Sysel
Hudba: Ján P. Muchow
Hrajú: Martin Finger, Ondřej Sokol, Jana Pehrová-Krausová, Zuzana Stavná, Ondřej Malý, Michal Pavlata, David Matásek, Karel Roden, Jaroslav Plesl, Nina Divíšková, Vasil Fridrich, Michal Suchánek, Jan Kačer, Andrea Daňková, Jiří Černý, Markéta Stehlíková
Premiéra v SR: 6. marca 2014
Foto: Bontonfilm