Starnúci Trond (Stellan Skarsgård) nachádza v chladnom nórskom mestečku miesto, kde konečne môže byť sám. Je pár mesiacov pred koncom roku 1999. Zatiaľ, čo iní plánujú oslavu s rodinou a ohňostroj, on zmámený stratou manželky sa teší len na to, ako sa sebadeštruktívne opije až do hlbokého spánku. Jeho manželka zomrela pri autonehode a hoci on sám auto vtedy šoféroval, necíti žiadnu vinu, len zdrvujúci pocit straty.

Počas jednej z mnohých osamelých nocí, ho vyruší hlas iného staršieho muža, hľadajúceho svojho psa v obave, že mu ho roztrhajú vlci žijúci v okolí. Trond s Larsom (Bjorn Floberg) prehodí pár slov a v priebehu počúvania jednej nevyžiadanej historky v ňom spozná niekoho veľmi úzko spojeného s udalosťou, ktorá mala výrazný vplyv na celý jeho doterajší život. Bol vtedy rok 1948 a on trávil zdanlivo šťastné leto so svojim otcom. Lenže nevinná detská hra náhodným výstrelom z pušky všetko zmenila v tragédiu. Pušky, ktorá by sa mladším bratom Trondovho kamaráta Jona (Sjur Vatne Brean) nedostala do rúk, keby ju po svojom love na králika nezavesil tak, aby na ňu dosiahli. Keby na nich dával pozor, ako sľúbil rodičom. Keby tí boli v čase nešťastia doma a nie – ako to zvykol robievať otec (Pål Sverre Hagen) – niekde v lese alebo ako matka (Danica Curcic) na návšteve... Tragédie, ktorá by sa nestala, keby Trondov otec (Tobias Santelmann) nemal s Jonovou matkou milostné pletky od čias protifašistického odboja. A keby o tom vzťahu Trond (v tom čase hraný Jonom Ranesom) vedel a vôbec dokázal svojmu otcovi v jeho bezohľadnom konaní akokoľvek zabrániť.

Kamera Rasma Videbaka citlivo vníma detaily tvárí, gestá, tiché bublanie skromne prejavených, často však zakrývaných emócií v hereckých výrazoch. V nesentimentálnych, avšak poetických celkoch vníma prírodu, živly. Burácanie rieky, padanie čerstvo zotnutých stromov, hmýrenie mravcov, lety vtákov navštevujúcich človekom vyplienené hniezda... Snehové vločky predznamenávajúce osudovú kalamitu, aj elektrizujúci výbuch emócií letnej búrky. Hudba Kaspara Kaaea dodáva neudržateľnú tragiku, aj hypnotické čaro pokojnej melanchólie. Rytmicky sekunduje prejavom prírody, tak ľudskej práci pri spravovaní dreva. Všetko je na svojom správnom mieste, všetko prispieva k tomu, aby scenárista a režisér Hans Petter Moland (Mrazivá pomsta) majstrovsky prerozprával príbeh, ktorý by sa pokojne mohol teraz niekde vo svete odohrávať. Veľmi prirodzený, živý, opierajúci sa o ľudsky charakterizované, uveriteľne plastické charaktery.

Rozkonáruje sa ako každý jeden zo stromov, ktoré sa postavám v priebehu deja dostanú pod čepeľ nabrúsenej sekery. Začína tragédiou, ktorá svojou náhodnou deštruktívnou silou pozvoľna začne v zdanlivo známych charakteroch odhaľovať skryté motivácie, siahajúce často do dávnej minulosti. S každým novým odhalením, spočiatku len naznačeným, opatrne predvídaným, nakoniec prekvapivo mení pohľad na prerozprávané udalosti. Skúma jednu príbehom zasadenú myšlienku z viacerých možných uhlov pohľadu a nachádza v nich početnú bohatosť významov.

Samotný názov predstavuje frázu použitú v priebehu deja viacerými postavami a vždy v iných súvislostiach. Scenár adaptuje cenenú rovnomennú novelu Pera Pettersona, pričom nachádza v réžií Hansa Pettera Molanda predlohe pokorne verný sebavedomo autorský vklad.

Úteky do samoty starnúceho protagonistu majú svoje korene v minulosti. Vo vzťahu s otcom, ktorý od počiatočného obdivu prechádza výraznou dezilúziou, aj keď otec sám si len máločo z toho všimol a dokázal pripustiť. Pohľad na mrazom spálené listy pŕhľavy, vyvolá spomienku na jej kosenie, čím sa Trond vyhýbal bolesti pociťovanej, ak by ju len vytŕhal zo zeme holými rukami. Stretnutie s Larsom, nevideným celé dlhé desaťročia, predznamenáva u oboch nevyhnutné rozpamätávanie sa a potrebné emocionálne znovuprežívanie udalostí, na ktoré by obaja najradšej zabudli.

Stromy predstavujú milovaný les, prostredie späté so spomienkami zásadne meniace životy postáv. Predstavujú však tiež určitú izoláciu do samoty, bránia vo výhľade na život. Ten by sa mohol dať žiť aj iným spôsobom a postavy si to neuvedomujú. Predstavujú svojim opracovaním možný zdroj obživy, ale aj kalamitnú prekážku, ktorej sa bez svedomitého prístupu inak nepodarí postavám dostať z cesty. Plávanie dreva v prúdoch rieky symbolizuje potrebnú životnú voľnosť, úľavu a odpustenie. Aj keď sa občas drevá zaseknú v zložitom vzájomnom zhluku a človek im musí – hoci pre život riskantným spôsobom s hrozbou rozmačkania, či utopenia pod ich neľútostnou váhou – pomôcť, aby sa ako ony, tak on sám vôbec dokázal v živote pohnúť ďalej.

Stellan Skarsgård pristupuje k svojej postave s neobyčajnou citlivosťou a často minimalistickým pohľadom, či gestom vyjadrí viac, než by sa mohlo spočiatku zdať. Herecky na seba upútava najväčšiu pozornosť práve jeho mladšie ja - Jon Ranes. Plachosť a hravosť mestského chlapca očareného prírodou, vystrieda bolestné poznanie s paletou rôznorodých a často protichodných pocitov, kde obdiv sa strieda s neočakávanými pocitmi zrady, priateľstvo s ochromujúcim strachom, romantika s konečnosťou života, či neovládateľným pocitom hnevu. Sebavedomým výrazom Tobiasa Santelmanna ako Trondovho otca, „peknej tváričky“ žijúcej podľa vlastných životných právd pod povrchom preniká nepriznaný strach a pochybnosť. Za tragickým pohľadom Danice Curcic ako Jonovej matky prichádzajúcej o svoje dieťa je tiež odvaha predstaviteľky protifašistického odboja, nedôverujúcej vlastnému manželovi a jeho pomstychtivosti, rovnako tak citlivá stránka osudového milostného záujmu viacerých postáv.

Poďme kradnúť kone je príbeh o vine. Výčitkách z toho, čo človek v živote spáchal, aj z toho, čo neurobil, keď mal. Vine nie len za svoje vlastné činy, ale aj za činy blízkych, ktorých konanie nedokázal ovplyvniť. Nie vždy za zlé konanie, ale občas aj za to morálne správne, avšak posudzované z nesprávneho uhla pohľadu. Životná filozofia otca hlavného protagonistu hlása názor, že sme to v prvom rade my, kto určuje, čo nás v živote môže bolieť. To my tú bolesť voči sebe dovoľujeme alebo si ju pripúšťame z vlastného rozhodnutia.

V istom zmysle niektoré postavy podobný postoj oslobodzuje od pocitov, ktoré ich celý život nepríjemne zväzovali a dopomáha im pustiť sa z osídel minulosti tak, ako drevorubači v príbehu nechávajú odplávať ťažkou prácou nahromadené kusy dreva v prúdoch rieky bez akýchkoľvek potrebných povolení hranicami do Švédska. Príbeh ale ukazuje aj opačnú tvár zmienenej filozofie. A to strach z bolesti, ktorú by človek mal prijať, neutekať pred ňou, zakúsiť z nej svoj spravodlivý podiel... Lebo inak zostane dlhé roky, ktoré by mohol prežiť úplne odlišným spôsobom, dobrovoľne izolovaný od sveta vo svojej tvrdohlavo hájenej túžbe po samote.

Poďme kradnúť kone (Ut og stjæle hester), Nórsko, Švédsko, Dánsko, 2019
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Hans Petter Moland
Scenár: Hans Petter Moland, Per Petterson
Kamera: Rasmus Videbak
Strih: Jens Christian Fodstad, Nicolaj Monberg
Hudba: Kaspar Kaae
Hrajú: Stellan Skarsgård, Bjorn Floberg, Tobias Santelmann, Danica Curcic, Pål Sverre Hagen, Gard B. Eidsvold, Jon Ranes, Sjur Vatne Brean, Torjus Hopland Vollan, Tone Beate Monstraum, Anders Baasmo Christiansen a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 6. februára 2020
Foto: Film Europe