Desaťročný Jojo (Roman Griffin Davis) získal svoju hanlivú prezývku Králiček na tréningovom víkende Hitlerjugend, keď odmietol splniť požiadavku jedného z inštruktorov zakrútiť krkom skutočnému králikovi.

„Všetci odtiaľto odídete ako muži a ženy,“ tvrdí krpcom pri svojom úvodnom prejave kapitán Klenzendorf (Sam Rockwell), vyradený z bojov údajne kvôli poranenému oku. Chlapci sa podľa jeho slov priučia kamufláži, vojnovým hrám, strieľaniu a vyhadzovaniu vecí do vzduchu. Dievčatá zas ako obväzovať rany, ustielať postele a nechať sa otehotnieť. Jojov imaginárny kamarát – Adolf Hitler (Taika Waititi) – to všetko, samozrejme, víta s nadšením a schvaľuje. Jojo by bol výcvik možno aj zvládol, keby sa mu vinou nepozornosti neocitol v rukách odistený granát a nehodil ho tak nešťastne, že mu po následnom výbuchu pár šrapnelov zasiahlo nohu a vyrylo na tvár hotovú mapu jaziev. Ale, keďže už ďalej nemôže trénovať s ostatnými, dovolia mu aspoň roznášať propagandistické letáky, prípadne občas udať nejakého toho Žida, ak naňho náhodou niekde narazí.

Králiček Jojo sa spočiatku javí ako detský dobrodružný príbeh odohrávajúci sa počas 2. svetovej vojny, prerozprávaný zo subjektívnej perspektívy detského protagonistu. Všetko v Jojovom životnom prostredí, napriek v náznakoch dorážajúcej krutosti vojny, je farebné a takmer ideálne nedotknuté komplikovanosťou reality. Kamera Mihai Malaimare Jr. určitými kompozíciami, použitie rekvizít, či dobových kostýmov môžu v mnohom pripomenúť režijné práce Wesa Andersona. Podobnú atmosféru dokáže tiež navodiť hudba Michaela Giacchina s použitím nielen dobových, ale aj o niečo modernejších piesní. Jojov naivný pohľad optikou chlapčenských fantázií dodáva filmu akési zvláštne dokonalo zrozumiteľné kúzlo, ktoré od podobne prerozprávaných príbehov divák viac-menej očakáva. Bez ohľadu na to, či sa odohrávajú v problematickej dobe alebo nie.

Režisér a scenárista Taika Waititi (Thor Ragnarog) využíva určitý emocionálny kontrapunkt umne vytvorený medzi tým, čo si Jojo uvedomuje a tým, čo divák cez drobné náznaky nenápadne zakomponované do deja vytuší na nezobrazovanom, respektíve úmyselne prehliadanom pozadí dobovej spoločenskej situácie. Úsmevne a láskavo tlmočený príbeh malého chlapca tak v druhom pláne nadobúda nemilosrdné ostrie satiry, ktorá sa netýka len jeho vlastného pomýleného pohľadu na vec, ale vníma Joja ako mikrovzorku celého davu podobne zmanipulovaných členov Hitlerjugend, ríšskej armády, či bežných ľudí zlákaných a bez rozmyslu prijímajúcich fašistickú propagandu. Režisér si tak robí žarty ako zo vsugerovaného nadčlovečenstva árijskej rasy, prázdnych hesiel o oslobodení sveta pred komunizmom, kapitalizmom aj údajne negatívnym vplyvom Židov. Tí nadobúdajú v Jojovom ponímaní rozmer takmer mýticky zlých zvrátených bytostí, pričom mu vôbec nejde do hlavy, ako je možné, že nikto doteraz neprišiel s adekvátnym poznatkom, ako ich medzi ľuďmi spoznať. Že by o tom napísal knihu?

Jojova mama Rosie (Scarlett Johansson) sa oňho s láskou stará. Svojou hravosťou sa dokonca pokúša odpútať ho od problematiky vojny nie nepodobne, ako vychovávala za ostatnými drôtmi koncentračného tábora postava Guida svojho syna vo filme Život je krásny z roku 1997. Tam, kde však film Roberta Benigniho našiel dokonalý balans medzi komikou a tragikou, Králiček Jojo trochu zlyháva... Jojov otec podľa všetkého bojoval v Taliansku a pretože o ňom nikto už asi dva roky nepočul, v príbehu zaznie aj zlomyseľná výčitka, že by mohol byť nakoniec dezertérom. Rosie si svojho syna Joja doberá za jeho zjavný fanatizmus. Desí sa ale chvíle, keď zistí, že sama s fašistickou ideológiou nesúhlasí a za stenou v útrobách ich domu skrýva Elsu (Thomasin McKenzie) - židovské dievča, pripomínajúce jej zosnulú dcéru Ingu. Pokúša sa Joja naučiť, že tou najdôležitejšou hodnotou v živote je tolerancia a láska. A keď vojna konečne skončí, tak určite nie víťazstvom Nemecka. Dokáže to Jojo pochopiť? On sám je pre svojich blízkych nezanedbateľnou hrozbou.

Prítomnosť Adolfa Hitlera ako chlapcovho imaginárneho kamaráta naznačuje svojou charakterizáciou - ako kombinácie známeho cholerického rečnenia jeho reálneho predobrazu na pódiu pre rozsiahle masy so zmýšľaním, detskými reakciami a gestikuláciou typickými pre Joja -, že vlastne Jojo sám, prípadne iní, čo „Führerovej“ propagande naleteli, o skutočných stránkach jeho osobnosti nemali ani potuchy. Len priživovali svoju naivnú predstavu o jeho osobe ideami a psychickými projekciami vlastných strachov, frustrácií a problémov, s ktorými si nedokázali poradiť, a ktoré im on sľúbil vyriešiť za nich. Čo je téma stále aktuálna a akýsi varovný prst visiaci vo vzduchu predstavuje režisérov autorský úmysel pri jej spracovaní. Ako Jojova neznalosť Židov, tak veľmi podobná neznalosť iných jemu podobných, len potvrdzujú fakt, že čo človek nepozná a nerozumie tomu, do toho vkladá svoje vlastné predstavy. A pretože sú to zväčša predstavy ovplyvnené strachom z neznáma, nadobúdajú inštinktívne negatívne vlastnosti.

Davový ošiaľ okolo osobnosti vodcu je pri tom mrazivo naznačený archívnymi dokumentárnymi zábermi kombinujúcimi inscenované hrané scény. Pieseň The Beatles "Komm, gib mir deine Hand" na pozadí – hoci naspievaná o dve dekády neskôr, než sa príbeh filmu odohráva - režisérovi vhodne poslúži ako nástroj veľavravného prirovnania vplyvu jednej historickej postavy k neskoršej popularite hudobnej skupiny. A skôr než si niektoré z postáv, ktorým sa vôbec podarí prežiť až do konca, spolu zatancujú na milovanú skladbu „Heroes“ od Davida Bowieho, je jasné, že ich tento nie až tak detský príbeh ešte nevyhnutne konfrontuje s nejednou osobnou tragédiou. Aj keď scenár adaptujúci literárnu predlohu Christine Leunens, v záverečnom dejstve svoje satirické postoje trochu zjemní a rýchlym spádom tiež uberie na pôsobivosti dôležitým dejovým zvratom, ktoré by si zaslúžili oveľa viac priestoru... Stret s realitou predznamená zásadnú zmenu v Jojovom hodnotovom rebríčku. A čo zrejme ani sám nečakal, možno v ňom pri pohľade na kedysi nepochopeného úhlavného nepriateľa vyvolá aj ten magický pocit, že mu v bruchu zrazu poletujú motýle.

Králiček Jojo (Jojo Rabbit), USA, Nový Zéland, 2019
Dĺžka: 108 minút
Scenár a réžia: Taika Waititi (podľa románovej predlohy Christine Leunens)
Kamera: Mihai Malaimare Jr.
Strih: Tom Eagles
Hudba: Michael Giacchino
Hrajú: Roman Griffin Davis, Thomasin McKenzie. Scarlett Johansson, Taika Waititi, Sam Rockwell, Rebel Wilson, Alfie Allen, Stephen Merchant, Archie Yates, Luke Brandon Field, Sam Haygarth, Joe Weintraub a ďalší
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 23. januára 2020
Foto: CinemArt SK