Národní třída

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Narodna7 resize„Vždy mám trochu problém s takýmito hrdinami,“ povedal kolega, skúsený filmový publicista, keď sme vychádzali z distribučnej premiéry nového česko-nemeckého filmu Národní třída. Aký teda je hrdina drámy režiséra Štěpána Altrichtera a spisovateľa Jaroslava Rudiša?

Muž blížiaci sa k päťdesiatke cez deň natiera ochrannou farbou rovné strechy panelákov a po večeroch vysedáva v miestnej krčme Severka, vždy verne sprevádzaný učňom Psychom, ktorému trúsi svoje životné múdrosti a potichu obdivuje výčapníčku Lucku, za ktorej ochrancu sa samozvane pasoval. „Mír je jenom přestávka mezi válkama,“ opakuje Narodna8 resizečasto, presvedčený o tom, že svet speje k zániku a treba byť na posledný boj dobre pripravený. Preto doma usilovne a pravidelne cvičí, podľa vzoru belgickej hviezdy akčných filmov osemdesiatych rokov robí dvesto „klikov“ denne, za čo mu prischla prezývka Vandam. Pokoj je uňho iba prestávka medzi dvomi bitkami. Vo Vandamovi postupne narastá chuť udrieť si, pričom nezáleží, kto bude terčom jeho pästí, odraných do krvi z predchádzajúcich konfrontácií. Vedený žiarlivosťou alebo len nechuťou vidieť vo „svojej“ krčme cudziu tvár, s vehemenciou sa púšťa do boja, z ktorého spravidla vychádza ako víťaz, lebo veď „vždycky může vyhrát jen jeden“.

Vandam žije sám na sídlisku v blízkosti lesa v prekvapujúco čistom a upratanom byte, ktorý zdedil po rodičoch. Tento drsný bitkár so zmyslom pre poriadok v priamom i prenesenom zmysle slova má rád prírodu a vojenskú históriu, priebeh slávnych bitiek Narodna3 resizena českom území pozná do detailov, ich mapy mu zdobia steny paneláku. Vyzná sa vo hviezdach. Tvrdí, že má rád aj ľudí, pokiaľ nerobia „bordel“, kriticky sa stavia k dnešnej spoločnosti, predovšetkým k jej politickým špičkám, rád vykrikuje „Čechy Čechom“, no sám seba  presviedča, že určite nie je „nácek“. So synom má zákaz stretávať sa, náhradného vidí v jednoduchom Psychovi, ktorého permanentne poúča, hustiac doňho svoje pochybné životné pravdy. Štamgasti Severky ho považujú za miestnu celebritu, ba čo viac, za národného hrdinu, lebo to bol vraj práve Vandam, kto zasadil počas manifestácie na Národnej triede v Prahe v novembri 1989 rozhodujúci prvý úder, ktorým dal do pohybu nielen masy pochodujúcich, ale aj dejiny. Vandam o tomto svojom hrdinskom čine nerád hovorí, zrejme nie je celkom isté, na ktorej strane barikády vlastne stál...

Narodna2 resizeFilm Národní třída má presné časové i priestorové súradnice, odohráva sa teraz v dobre identifikovanom sídlisku na okraji Prahy so svojskou atmosférou, ktoré kameraman Cristian Pirjol, rumunský režisér, sníma s empatickou nostalgiou, vidiac ho Vandamovými očami. Zdôrazňuje blízkosť lesa, odkiaľ sa medzi paneláky zatúla aj hladný diviak, ktorého zastrelenie prežíva náš hrdina ťažko, lebo príroda a jej obyvatelia sú mu blízki. Konfrontácia okrajového sídliska s historickým jadrom mesta je zriedkavá, skôr večerná, kedy počet svetiel vytvára jasnú hranicu medzi týmito dvoma svetmi. Výrečný je kontrapunkt dožívajúcej a podľa starostových plánov čoskoro čiastočne revitalizovanej a čiastočne zbúranej panelákovej zástavby s vilovou štvrťou, kde býva Vandamov úspešný, zazobaný brat, čo je nenápadný dôkaz, ako doširoka sa roztvárajú sociálno-spoločenské nožnice Narodna6 resizesúčasnej českej society.

Keď výčapníčka Lucka napriek dočasnému fyzickému zblíženiu odmietne Vandamovu pomoc pri záchrane zadlženej krčmy i ďalšie kontakty s ním, je jasné, že osud tejto na prvý pohľad jednoduchej, a predsa vnútorne komplikovanej osobnosti smeruje k tragickému koncu, ktorý je rovnako nevyhnutný ako zbytočný. Hoci všetko je už jasné, Lucka ho nechce a väzenie ho opäť neminie, predsa si nemôže odpustiť poslednú provokáciu, ktorou zasiahne bývalých kolegov policajtov na tom najzraniteľnejšom mieste. Ide do toho s odvahou a vehemenciou, i keď možno tuší, že cena za pocit, že poslednýkrát v živote mal nad inými prevahu, Narodna9 resizebude fatálna.

Ťažko si viem predstaviť, že by postavu Vandama mohol hrať niekto iný ako Hynek Čermák, člen slávneho Krobotovho Dejvického divadla, ktorý má na plátne i obrazovke pomaly na postavy tvrdých, drsných introvertov monopol (napríklad Gangster Ka, Rapl). Hodí sa na ňu fyzicky, celým svojím výzorom, a najmä hereckým diapazónom, ktorý majstrovsky ovláda. Zdanlivo pokojný, akoby nad vecou, v úlohe rozprávača, ktorého monológ môže byť adresovaný neprítomnému synovi, učňovi Psychovi alebo divákovi, do očí ktorého priamo hľadí. Nervózny, keď v ňom narastá neodolateľná chuť udrieť si. Agresívny a neodbytný, keď chce niečo vybaviť a naráža na hrádzu ľahostajnosti. Mierne usmievavý až nežný v kontakte s dámou Narodna4 resizesvojho srdca. Nostalgický, keď sa v spomienkach vracia do detstva, ktoré ho sformovalo zásadným spôsobom. To všetko sú presvedčivé polohy, ktoré herec bravúrne strieda, vytvárajúc komplexný portrét lúzra a outsidera, pod ktorý sa podpísali rodinné gény i traumy rovnakou mierou ako spoločnosť, v ktorej Vandam nenašiel svoje miesto. Nie, nemožno ho ospravedlňovať, ale možno ho pochopiť, A poľutovať.

Národní třída bola pôvodne poviedkou Jaroslava Rudiša (1972), ktorú potom rozviedol do divadelnej hry. V roku 2013 vyšla vo vydavateľstve Labyrint rovnomenná novela, ktorá získala nomináciu v prestížnej českej literárnej súťaži. A napokon vlani nakrútil režisér Štěpán Altrichter podľa scenára, ktorý napísal Narodna11 resizespolu s autorom literárnej predlohy Jaroslavom Rudišom, film, ktorý je dnes predmetom nášho záujmu. Mimochodom, existuje aj audiokniha, ktorú interpretuje – Hynek Čermák.

Rudišova novela pripomína skôr poéziu ako prózu, a to tak formálne, ako aj výrazovo a obsahovo. Takmer celá je napísaná v monologickej forme, až na samostatnú kapitolu Jízvy, ktorá je zobrazením vytúženého večera Vandama s Luckou, stráveného v jeho byte. Žiaľ, nevydarilo sa ani ich fyzické, ani citové zblíženie. Vandam prišiel o jedinú šancu, na ktorú sa spoliehal. Previesť tento literárny, na pozornosť čitateľa náročný text do filmovej podoby určite nebolo jednoduché, no dvojici scenáristov sa to podarilo. Do istej miery zachovali monologickú formu Vandamovho rozprávania, ale mnohé dejové náznaky rozpracovali do scén a sekvencií, niečo (napríklad tragický osud Vandamovej matky) vynechali.

Trochu sa pri tejto transformácii stratila poetickosť pôvodného textu, pribudlo však viac čierneho humoru, drsnosti, Narodna resizepremietnutej do dvoch krutých bitiek, miera funkčných vulgarizmov zostala zachovaná. Škoda, že Vandamovi  súperi sú všetci zobrazení záporne, či ide o brata, starostu, developera alebo policajtov, trochu to smeruje k známemu klišé. V realizačnej podobe si okrem spomínaného bravúrneho výkonu Hynka Čermáka a melancholickej kamery Cristiana Pirjola zaslúži pozornosť nápadité obsadenie neopozeranými tvárami (až na Jiřího Langmajera v úlohe Vandamovho úspešného brata), medzi nimi zrejme aj početnými nehercami, tvoriacimi stále osadenstvo krčmy Severka i jej zodpovedajúcu atmosféru. O adekvátnu hudbu sa postarala nemecká dvojica Reentho Dirks a Clemens Christian Poetzsch, pôsobivo až tragicky znela Pergolesiho Stabat Mater Dolorosa, záverečnú pieseň Vlci u dveří, ktorá bola inšpiráciou pre spisovateľa Jaroslava Rudiša, interpretovala skupina Umakart. Posolstvo, ktoré odovzdáva, si treba vypočuť do poslednej noty – a posledného titulku...

Narodna12 resizeNárodní třída, Česko, Nemecko, 2019
Dĺžka: 91 minút
Réžia: Štěpán Altrichter
Scenár: Štěpán Altrichter, Jaroslav Rudiš
Kamera: Cristian Pirjol
Strih: Jan Daňhel
Hudba: Reentho Dirks, Clemens Christian Poetzsch, G.B.Pergolesi, Umakart
Hrajú: Hynek Čermák, Kateřina Janečková, Jan Cina, Václav Neužil, Jiří Langmajer, Jiří Šoch, Martin Sobotka, Andrej Polák, Ivana Jirešová, Lubor Šplíchal, Martin Siničák a ďalší
Distribútor: ASFK
Premiéra v SR: 9. januára 2020
Foto: ASFK

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.