Elizabeth (Vlastina Svátková) bola veľmi talentovanou baletkou. Uviazla však v dosť komplikovanom manželstve s násilníckym tyranom (Saša Rašilov). S každou prichádzajúcou ranou akoby sa stále viac potrebovala utvrdiť v tom, že ich vzťah môže mať ešte stále zmysel. Emocionálna závislosť potláčala jej vôľu k sebazáchove až do momentu, keď jej Honza uštedrí ešte jednu osudovú ranu.

Už prvé zábery ponúkajú efektný a pôsobivý pohľad na Elizabethin talent. Tanec však čoskoro vystriedajú scény z nemocnice. Len prostredníctvom náznakov nepríjemne stupňujúcich tušenie niečoho veľmi zlého, sa divák postupne dozvedá, čo sa stalo. Elizabethina teta Marie (skvelá Vilma Cibulková), ktorá sa o ňu po smrti matky celý život starala a zároveň popri tom viedla baletnú školu, má v tom, kto môže za neterin kritický zdravotný stav, jasno. Nestačili len rany päsťou. Manželov útok skončil popáleninami polovice tváre a ramena, takmer až po pás. Honza pri tom posmešne kladie vinu Elizabethinej údajnej nešikovnosti. Teta aj so svojím druhom Oldřichom (Milan Kňažko) sa pokúšajú Elizabeth od manžela držať čo najďalej. Nechápu však jej nezdravú fixáciu naňho, ani to, že odmieta násilníka udať polícií.

Téma je sama o sebe dostatočne silná na to, aby skutočne upútala. Film Môj príbeh vcelku úspešne v expozícií pracuje s retrospektívami a flashbackmi, aby nimi neskôr diváka zas pre zmenu presýtil a skĺzol do zbytočnej popisnosti. Niekedy stačí len pohľad na rekvizity v scéne, aby bolo všetko zrozumiteľne naznačené. Tvorcovia boli však zrejme opačného názoru. Keď explicitné použitie spomínaných rekvizít v neskoršom dovysvetľovaní divákovi poslúži, ako už trochu nadbytočná skúška správnosti k jeho počiatočným teóriám, film sa začne zmietať v neusporiadanom dramaturgickom chaose neudržateľnej túžby o sebavyjadrenie štyroch scenáristov.

Príbeh je možné rozdeliť do troch emocionálne inak prerozprávaných častí. Prvá sleduje protagonistku izolovanú od sveta, z určitej pochopiteľnej sebaľútosti sa straniacej všetkých svojich známych. A hoci sa v tejto časti jednotlivé epizódky pokúšajú o určitú gradáciu deja, spejú k dosť očakávanému neprekvapivému zvratu Elizabethinej sebadeštrukcie. Následne sa, ako zázrakom situácia zmení a bez toho, žeby to scenár Libora Adama, Hany Hendrychovej, Pavly Krečmerovej a Zory Castillo dostatočne presvedčivo vysvetlil, protagonistka v sebe nájde silu bojovať a začať nový život konštruktívnejším spôsobom. Elizabeth je obklopená kamarátkami s rôznymi životnými skúsenosťami. Tie sa ju pokúšajú psychicky podporovať, zatiaľ čo postupne absolvuje veľké množstvo plastických operácií...

Tretia poloha filmu je romantická a svojím stvárnením asi najviac zidealizovaná. Režiséri Libor Adam a Hana Hendrychová striedajú spomínané emocionálne polohy príbehu so zjavným úmyslom nejako ich navzájom organicky prepojiť. Bohužiaľ, väčšinou sa každá z nich významovo bije s ostatnými a čoraz viac obnažujú zjavné problémy v charakterizácií postáv; nedostatočné priblíženie motivácií konania, či náhle a neodôvodnené zmeny vo vývoji myslenia, životných postojoch. Romantická časť navyše neúmyselne degraduje pomerne realisticky stvárnenú tragédiu, ktorá príbeh rozohrala.

Tyranský manžel podlieha inflácií natoľko, že sa z neho stane až démonická karikatúra. V prípade protagonistky je jeho vnímanie na takejto zidealizovanej úrovni pochopiteľné, keďže sa jedná o jej subjektívny pohľad. Iné postavy však nijako neprispievajú svojím vlastným názorom na Honzov charakter a vôbec nepomáhajú jeho postave nadobudnúť hmatateľnejší, ľudsky uveriteľnejší rozmer. V životných osudoch Elizabethiných kamarátok je možné tiež rozpoznať zaujímavé dejové motívy. Helena (Tereza Kostková) túži po dieťati, avšak jej zdravotný stav to neumožňuje. Prípadné tehotenstvo by mohlo ohroziť jej život. Eva (Nela Boudová) má postihnuté dieťa, o ktoré sa stará. Pavla (Alžbeta Stanková) otehotnie s milencom, ktorý sa k nej zdanlivo vôbec nehodí. Nakoniec sa ale ukáže byť lepšou a zodpovednejšou voľbou ako jej predchádzajúci, tiež tyranský partner.

Tvorcovia však týmto len na margo spomenutým motívom nevenujú dostatočnú pozornosť, napriek tomu, žeby určite dodali postavám výraznejší dojem uveriteľnosti a plastickosti. Namiesto toho Elizabethine kamarátky nechávajú, ako takmer nerozlíšiteľnú, splývajúcu súčasť ženského kolektívu len vysedávať v kaviarni a rozprávať sa. Jedna papierom šuštiaca replika sa strieda s ďalšou v očakávaní, že diváka tak presvedčia o veľkom životnom nadhľade. Slová však nie sú činy a v tých po nadhľade často nie je ani stopa.

Elizabeth absolvuje jednu operáciu za druhou, „babinec“ sa spoločne stretne, skonštatuje aké zmeny sa od minula udiali a dej pokračuje predvídateľne ďalej. Celý tento opakujúci sa cyklus by mohol v príbehu fungovať, ak by s ním tvorcovia pracovali podstatne šetrnejšie. Keď divák už po piatykrát vidí veľmi podobne nakrútenú scénu, s účelom informovať ho o niečom, čo len veľmi málo posúva dej vpred, frustrovane si uvedomí, že filmom tlmočená vážna téma, by si zaslúžila dôstojnejšie a oveľa citlivejšie spracovanie. Film aj kvôli početným dialogickým scénam bez výraznejšieho obrazového ozvláštnenia často pôsobí ako drahšia televízna produkcia, ktorá len vďaka vyššiemu rozpočtu dovoľuje kameramanovi Lukášovi Hendrychovi opustiť opozerané interiéri v ich statickom zobrazení a občas zablúdiť aj na golfové ihrisko. Pretože práve tam má Elizabeth možnosť nájsť svojho budúceho milostného partnera (Pavel Křiž)...

Scény, v ktorých Elizabeth tancuje patria s výraznou pomocou hudby Petra Maláska k najpôsobivejším momentom filmu a občas vyvolajú potrebnú, jasne zrozumiteľnú emóciu, ku ktorej dialógy film nikdy nedokázali dotlačiť. Zamrzí tiež, že sa tvorcovia nepokúsili zaznamenať obrazovými vyjadrovacími prostriedkami postupné pokroky protagonistkiných plastických operácií. Divák sa o výsledkoch dozvie zase len sprostredkovane a to niekedy v príbehu pôsobí dosť zmätočne.

Film Môj príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou. Zaoberá sa témou domáceho násilia, snahou vzťahom úplne pohlteného človeka spätne nájsť cestu k tomu, po čom skutočne túži. Je akýmsi pokusom o inšpiratívny príbeh nájdenia seba samého, vlastnej životnej dôstojnosti... Nie všetko vo filme však remeselne funguje tak, ako by si tvorcovia priali.

Môj príbeh (Můj příběh), ČR, 2019
Dĺžka: 90 minút
Réžia: Libor Adam, Hana Hedrychová
Scenár: Pavla Krečmerová, Libor Adam, Zora Castillo, Hana Hendrychová
Kamera: Lukáš Hendrych
Hudba: Petr Malásek
Hrajú: Vlastina Svátková, Vilma Cibulková, Saša Rašilov nejml., Tereza Kostková, Pavel Kříž, Zuzana Norisová, Nela Boudová, Milan Kňažko, Míra Nosek, Alžbeta Stanková, Martin Stránský a ďalší
Distribúcia: Magic Box Slovakia
Premiéra v SR: 26. decembra 2019
Foto: Magic Box Slovakia