Čierne Vianoce (Black Christmas)

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Black10 resizeŠtyri roky pred tým, ako režisér John Carpenter nakrútil svoj ikonický Halloween a navždy tým zmenil žáner filmového hororu, režisér Bob Clark (tiež rodinne-komediálna klasika Vianočný príbeh) nakrútil svoj vlastný sviatočný opus – Čierne Vianoce.

Pár obyvateliek internátu, ktorým sa z nejakých dôvodov nepodarilo odísť na sviatky za svojimi rodinami, bolo v ňom konfrontované s tajomným vrahom, ktorý ich prenasledoval, obťažoval svojimi obscénnymi telefonátmi, prípadne im siahol na život dosť svojráznym spôsobom. Film sa podobne ako jeho halloweensky príbuzný v prvom rade pokúšal Black9 resizeprerozprávať príbeh, desiť v náznakoch tak, aby bola do hry čo najviac zapojená divácka predstavivosť a sem-tam dodať tiež značnú dávku poriadne čierneho humoru na odľahčenie. Pri tom tvorcovia nenápadne definovali tradičné žánrové prvky filmového slasheru, ktoré v 80. rokoch do omrzenia recyklovali iné divácky populárnejšie hororové série. Tie už však na snahu o prerozprávanie príbehu väčšinou rezignovali.

A tak sa (vo filme nikdy neukázaný) vrah skrýval niekde na povale ako akási zlá verzia Santa Clausa, snažiaca sa dostať komínom dnu do domu, s úmyslom zanechať poslúchajúcim deťom pod stromčekom darčeky. Namiesto toho jeho bohato naplnené vrece, vrah zamenil za vrece igelitové, slúžiace mu nejeden krát ako vražedný nástroj. Pretože ako vravela pani domáca, dievčatá Black11 resizesú to síce slušné, len občas by „vyliezli aj na šikmú vežu v Pise, ak by niekde v blízkosti stála“. Jedna z obyvateliek internátu Margot Kidder (neskôr známa ako Lois Lane zo supermanovských dobrodružstiev s Christopherom Reeveom) je pre diváka vďačne komicky takmer v každej scéne s pohárikom alkoholu, či rovno fľaškou v rukách. A hlavná protagonistka Olivia Hussey (zo slávnej shakespearovskej adaptácie Romea a Júlie režiséra Franca Zeffirelliho) v úplnom protiklade so súčasnou korektnosťou v mainstreamovom filme vážne zvažuje odchod od priateľa, s ktorým neuvážene otehotnela a aj možnú interrupciu.

Napriek tomu, že od filmu John Carpenter vo svojom Halloweene pár formálnych postupov odpozoroval, zostali Čierne Vianoce z hľadiska popularity tak trochu v jeho tieni, aby sa divácky záujem o ne objavil až neskôr s televíznymi reprízami v 80. rokoch. Zostávajú dodnes akýmsi filmovým „spáčom“, ktorý ešte len Black12 resizečaká na znovuobjavenie. V roku 2006 síce vznikol zbytočne násilný, nevydarený remake nesúci s originálom len pár vzácnych podobností, najnovšie stvárnenie je podstatne vernejšie pôvodnému filmovému predobrazu. Určitú mieru nekorektnosti v charakterizácií postáv a stvárnení humoru, ktorá v 70. rokoch až tak nevadila, tvorcovia pre istotu – aj napriek viacerým cieleným odkazom na #MeToo - nahrádzajú detailnejším a explicitnejším zobrazením násilných scén.

Čierne Vianoce opäť nachádzajú svoje postavy na internáte, pričom divácke sympatie si má získať prevažne ženská časť osadenstva s pár mužskými výnimkami. Scenár Sophie Takal a April Wolfe divákovi predstaví krehkú hlavnú protagonistku Riley (Imogen Poots) a v náznakoch postupne dokresľuje snahu vyrovnať sa s traumatickým zážitkom, ktorý ju postretol pred tromi rokmi. Znásilnenie prezidentom študentského spolku Brianom (Ryan McIntyre), hoci od tej doby oficiálne riešené, Black2 resizezostalo nepotrestané. Ako konzervatívna pedagogický časť, tak mužskí spolužiaci pozerajú na ňu buď, ako na obeť, ktorá si za to, čo sa jej stalo môže sama alebo ako na niekoho, kto obvinil zo sexuálneho zločinu nevinného a svoje obvinenie nedokázal dostatočne doložiť dôkazmi. Našťastie, má protagonistka kamarátky, ktoré s ňou držia a nedovolia, aby sa na to, čo sa jej prihodilo, len tak zabudlo.

Oficiálne odstránenie busty zakladateľa univerzity, protest proti nedostatočne rasovo a pohlavne diferencovanom výbere autorov na hodinách literatúry, či petícia za odvolanie misogynného profesora Glesona (Cary Elwes), tak na seba nenechajú dlho čakať. Tanečné číslo na vianočnom večierku Hawthorne College Black3 resizeako prejav vzdorného sebavyjadrenia je síce pre Riley malým víťazstvom, pretože po prvý raz pred zrakom útočníka prekoná svoj strach mu vzdorovať, môže ale pre ňu a jej kamarátky mať ešte nepríjemné dôsledky.

Jedna zo spolužiačok je (podľa vzoru originálu z roku 1974) nezvestnou a dievčatám začnú cez sociálne siete chodiť správy od niekoho tajomného, skrývajúceho sa za identitu dávno zosnulého zakladateľa univerzity. Akýkoľvek pokus zo strany protagonistky riešiť vzniknutú situáciu s ochrankou kampusu ju vystaví nedôvere. Reálna situácia už sama o sebe vygraduje v príbehu určitú mieru paranoje a napätého očakávania, nehovoriac Black4 resizeuž o tom, ako bezmocne sa Riley cíti po vlastnom traumatickom zážitku. Opatrná nedôvera voči ľuďom sa stane psychickým blokom, ktorý musí prekonať, lebo iba v spojenectve s inými študentkami je pre ne väčšia šanca prípadný ďalší útok vôbec prežiť.

Hoci ženské hrdinky v podstate v žánri hororu, prípadne v jeho slasherovom podžánri ako postavy dominujú, žáner tak od svojich počiatkov robil predovšetkým pre oslovenie mužského publika. Protagonistky boli vykresľované väčšinou ako „sivé myši“ vedľa povinne odstrániteľných postáv so zvýraznenou charakterovou Black5 resizečrtou zvodnej femme fatale, siláka, intelektuála a komickej figúrky, z ktorých smrti sa nutne potrebovali poučiť a prebrať tak spomínané vlastnosti. Inak by nikdy neporazili svojho protikladného – a teda prevažne mužského protivníka. Ženskí antagonisti boli skôr vzácnosťou zobrazenou často buď ako variácia na archetyp pohlcujúcej matky, či priame „zosobnenie“ Smrti. Režisérka Sophia Takal však štandardný príbehový vzorec ozvláštňuje o výrazný feministický podtext. Tým tiež vyjadruje dosť nemilosrdnú kritiku žánru a tak trochu aj jeho skalného fanúšika. Film sa síce svojím remeselným stvárnením napätých a násilných scén veľmi nelíši od toho, čo je možné v súčasnosti vidieť v iných jemu podobných, príbeh sa však zaoberá oveľa vážnejšími témami, než v žánri býva zvykom. V kontexte s tým sa kameramanom Markom Schwartzbardom nasnímané, hudbou Black6 resizeBrookea a Willa Blairovcov dotvorené, štandardne realizované slasherové prvky stávajú dosť nepríjemnými. Pričom akákoľvek snaha o zámerné odľahčenie je ignorovaná. Skoro sa zdá, akoby sa tvorcovia pokúšali v divákovi vyvolať vyčítavú otázku: Toto ťa naozaj baví? Čierne Vianoce sú totiž jedným z najvýraznejších (hoci alegorických) stvárnení tematiky #MeToo v mainstreomovom filme.

Spočiatku sa môže zdať, že film je cieleným útokom na mužov. Bez predsudkov ale nachádza aj medzi nimi sympatické postavy, rovnako tak negatívne charakterové črty, či zradné postoje u postáv ženských. Jeden hlasno vyjadrený názor je konfrontovaný tiež s protinázorom a film pár krát vykročí premýšľavejším smerom. Nie vždy sa však cesta hororu v obhajovaní dobrej Black7 resizemyšlienky ukáže byť tou správnou voľbou. Psychologický pohľad na hlavnú postavu je v podstate srdcom celého filmu, aj vďaka pôsobivému hereckému výkonu Imogen Poots. Iné ženské postavy však akoby uviazli v bežnom stvárnení hororovej typológie a viac-menej medzi sebou splývajú, podobným spôsobom ako protikladné mužské postavy. Žáner presahujúca a stále živá téma môže tak byť v bežných hororových scénach zbytočne obmedzovaná vo svojom výraze a neúmyselne zjednodušená. Problematickým sa môže javiť tiež záverečné dejstvo, ktoré príbehu dodá aj zvláštny prvok nadprirodzena - pokiaľ v ňom teda divák nedokáže rozpoznať určitú alegóriu vo vyjadrení iluzívnosti moci, či narážky na nebezpečenstvo a vplyv davovej psychózy.

Film na jednej strane oslavuje #MeToo a odvahu najmä k ženskému sebavyjadreniu, či snahu spojením viacerých obetí Black8 resizedocieliť spravodlivosť. Konštatuje ale tiež aj kritický názor, že kampaň sa môže javiť občas až príliš štvavá. Vo vzduchu tiež visí varovný prst a otázka, kde je tá pomyselná hranica, za ktorou sa vyjadrenie obvinenia môže nechtiac obrátiť voči tomu, kto ho hlása? Pokiaľ bola Riley sama pri svojom pokuse o spravodlivosť, všetko sa obrátilo proti nej a zostala bezmocná. V spolupráci so spolužiačkami, ktoré sa jej rozhodli z vlastnej iniciatívy pomôcť, dostala možnosť sa svojmu cieľu priblížiť. V tomto prípade film vníma podobné priateľské zomknutie pozitívne. Keď sa však okolo útočníka vytvorí oponujúce internátne bratstvo, miera zodpovednosti za akýkoľvek násilný čin, morálne princípy samé sa rozplynú. Film, našťastie, nazerá na vyslovenú problematiku z viacerých uhlov pohľadu.

Black13 resizeČierne Vianoce (Black Christmas), USA, 2019
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Sophia Takal
Scenár: Sopnia Takal, April Wolfe
Kamera: Mark Schwartzbard
Strih: Jeff Betancourt
Hrajú: Imogen Poots, Cary Elwes, Lily Donoghue, Brittany O´Grady, Aleyse Shannon, Lucy Currey, Mafeleine Adams, Ben Black, Simon Mead, Caleb Eberhardt a ďalší
Distribäcia CinemArt SK
Premiéra v SR: 12. decembra 2019
Foto: CinemArt SK

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.