Český režisér Karel Janák (1970), ktorý svojimi najúspešnejšími filmami Snowborďáci, Rafťáci a Ro©k podvraťákov oslovil najmä tínedžerov, má dve vysoké školy. Okrem réžie na FAMU vyštudoval aj fyziku pevných látok na ČVUT, začínal v informačných technológiách a v prvej vlne kupónovej privatizácie pôsobil ako programátor.

Ľubomír Slivka, scenárista filmov Cinka Panna a Eštebák, sa inšpiroval životom. V Kanade pozoroval manželky, ktoré bývali v smart domoch a po odchode partnerov na týždňovky znášali nimi naprogramované pokyny, lebo nevedeli ovládať komplikované počítače. Doma s úžasom sledoval správy z deväťdesiatročnej chalupy, ktorá mu – naprogramovaná jeho priateľmi – posielala esemesky o situácii v príbytku a jeho okolí.  Obaja filmári sa spojili, aby napísali scenár filmu o inteligentnom dome a jeho prvých obyvateľoch, ktorý sa po siedmich rokoch dostáva do našich kín pod názvom Dôverný nepriateľ. (V propagačných materiáloch sa ako tretí scenárista uvádza Marek Epstein, v titulkoch filmu figuruje iba v poďakovaní za ústretovosť na prvom mieste.)

Dôverný nepriateľ nie je prvý film o umelej inteligencii, ktorý vznikol v súčasnosti, stačí spomenúť napríklad zahraničné snímky Ona či Ex macchina o interakcii medzi človekom a robotom, je to však priekopník v našich podmienkach. Námet filmu je aktuálny, veď informačné technológie sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou našich životov a významne menia spôsoby medziľudskej komunikácie, spravidla nielen pozitívnym smerom. V spomínanom filme výrazne ovplyvnia mladé manželstvo, ktoré vďaka počítaču prejde búrlivým vývojom, aby po slede dramatických i tragických udalostí zvíťazila nad technikou láska.

Andrej (Vojtěch Dyk) je programátor v nadnárodnej spoločnosti doslova zažratý do svojej roboty. Svoju mladú ženu, sochárku Zuzanu (Gabriela Marcinková) miluje, ale trochu aj zanedbáva, uprednostňujúc svoje záujmy. S nadšením prijíma ponuku na testovanie prototypu inteligentného domu, osamotene stojaceho uprostred krásnej prírody, ktorého súčasťou je aj ateliér pre Zuzanu. Budova zo skla a kameňa ovládaná hlasom, poskytujúca luxus a bezpečie, mladú ženu očarí, nádherné okolie je vhodný terén pre jej pravidelné behanie. Spočiatku to vyzerá ako idylka, veď dom plní každé želanie mladého páru, dokonca pozná aj ich obľúbenú pesničku (Try speváčky Emmy Drobnej), pri ktorej si zaspomínajú na svadobný tanec. Zuzane, ktorá vzhľadom na manželovu zaneprázdnenosť trávi veľa času sama, vyhovuje komunikácia s domom, ktorý sa s ňou rozpráva príjemným hlasom Roba Rotha, no prekáža  množstvo kamier, ktoré pozorne sledujú každý jej krok. Keď sa tak deje aj v intímnych situáciách a dom začína dokonca plniť jej nepriznané želania, Zuzana nadobúda dojem až presvedčenie, že za kamerami sa skrýva konkrétny človek, menia sa len osoby podozrivých. Komunikácia medzi mladou ženou a počítačom pritom prechádza veľkým vývinom. Spočiatku informatívny text sa zintímňuje, pribúda slovná zásoba, Zuzana si dokonca hlas personifikuje, pomenujúc ho Alfi. Počítač, pre ktorý je starostlivosť o Zuzanu najvyššou prioritou, lebo tak bol naprogramovaný, je empatický, no akoby získava nad ňou prevahu. Už nie je len informátorom a pozorným sluhom, mení sa na tvrdého ochrancu s ambíciou byť partnerom. Film sa žánrovo mení, napätie sa stupňuje, pribúdajú prvky trileru, bezproblémový pobyt v luxusnom smart dome sa mení na zápas dvoch individualít, v ktorom ide o veľa. Zuzana už nebojuje len o seba, ale najmä o Andreja a svoju lásku. Z introvertnej ženy sa mení na akčnú hrdinku, ktorá sa dokonca stane aktérkou typickej automobilovej naháňačky, čo je  dôsledkom jej zúfalého boja o čas. Záverečná pointa, vo filme niekoľkokrát jemne naznačená, je však žánrovo odlišná, pochádza akoby z psychologickej drámy...

Film Dôverný nepriateľ snímal režisérov stály spolupracovník Martin Šácha, nositeľ Českého leva za film Sametoví vrazi a Ceny českej filmovej kritiky za Nevinnost, ktorý sa tvorivo zúčastnil na vzniku Janákových najúspešnejších snímok. V novom filme mal náročnú úlohu zobraziť v detailoch tváre meniaci sa duševný stav hrdinky, od jej zvedavosti cez očarenie až po narastajúci strach, čo bolo pre herečku i kameramana o to náročnejšie, že nepriateľa, ktorý ju ohrozuje, nevidieť. Zložité bolo nakrúcanie v sklenom dome, kde sa štáb vrátane Martina Šáchu musel pohybovať tak, aby sa nikde neobjavil ich odraz. Podarilo sa vytvoriť trochu desivú, akoby klaustrofobickú atmosféru prevažne v modrom tóne s nepretržite blikajúcimi kamerami a meniacimi sa obrazovkami, prostredie, v akom by zrejme málokto – bez ohľadu na celý luxus a okolitú prírodu, zobrazovanú najmä v pôsobivých panorámach – túžil bývať.  Meniace sa pocity hrdinky, rastúce napätie, ohrozenie i strach vyjadrovala hudba Ondřeja Gregora Brzobohatého, ktorá zrejme vyhovovala zámerom tvorcov a žánru trileru, no podľa môjho názoru až príliš razantne zasahovala do vnímania diváka. Strih Aloisa Fišárka pôsobil v prvej časti filmu trochu trhane, akoby usekával z jednotlivých scén, neskôr bol plynulejší, pričom vrchol dosiahol v záverečnej naháňačke.

Režisér Karel Janák mal šťastnú ruku aj pri výbere protagonistov, pričom hlavný part zveril Gabriele Marcinkovej, pri ktorej využil nielen herecké, ale aj telesné prednosti, a to v niekoľkých nahých scénach – lákadlách pre mužských divákov. Herečke, ktorá na slávnostnej premiére budila pozornosť najmä svojím tehotenstvom, sa podarilo zobraziť vnútornú rozorvanosť, nespokojnosť s partnerom i dramatický vývin svojej hrdinky, menej presvedčivá sa mi videla ako ambiciózna a podľa všetkého úspešná sochárka. Bezprostredný kontakt s hereckým partnerom Vojtěchom Dykom fungoval. Jeho rola bola podstatne jednoduchšia, lebo sa po celý čas nemení, stále je to itečkár, milujúci svoju prácu i manželku, no nekomunikujúci s ňou na rovnakej intelektuálnej ani pocitovej úrovni. Ondřej Malý ako Max, jeden z podozrivých reálnych ctiteľov Zuzany, v susednej horárni bývajúci programátor, si do istej miery zopakoval postavu z filmu Pouta, kde hral tajného, osudovo zahľadeného do partnerky disidenta. Ady Hajdu pridal postave šéfa nadnárodnej informačno-technologickej spoločnosti tajomnosť i ľudskosť, Roman Luknár v epizódnej postavičke vyšetrovateľa zaujal najmä colombovským baloniakom. Zuzana Porubjaková ako Zuzanina jediná priateľka Monika vytvorila akoby už neraz videnú postavu streštenej mladej ženy, ktorá sa neustále zamilováva do nesprávnych mužov a permanentne lieta v citových problémoch. Vo vážnom filme pôsobí trochu cudzorodo, no pravda je, že ho odľahčuje. (Mimochodom, keď idú so Zuzanou tajne do  Maxovej horárne, aby odhalili jeho pravú totožnosť i zámer, dupocú po schodoch ako stádo koní, čo zrejme zvukárovi ušlo. Počul by ich aj hluchý, nieto Max...)

Inteligentný dom, ktorého prototyp Andrej so Zuzanou testujú, v skutočnosti existuje uprostred inej zástavby v jednom z českých miest. Jeho prenesenie do panenskej prírody Spišskej  Magury bolo dielom majstra trikov Michala Křečeka a jeho tímu, podobne ako ďalších takmer dvesto trikových záberov. Aj tie prispeli k odlišnosti tohto filmu od bežnej produkcie. Aktuálny námet, profesionálna réžia a očividná súhra všetkých zložiek sa zaslúžili o dielo, ktoré si nepochybne nájde svojich divákov najmä v mladšej, technikou a umelou inteligenciou očarenej generácii, a to bez ohľadu na nedostatky, medzi ktoré patrí napríklad malá invencia pri zobrazovaní prvých prejavov vzbury počítača, ktoré tak iritujú hlavnú hrdinku, že vyvolávajú skôr dojem o jej psychickej labilnosti...

Dôverný nepriateľ, Slovensko, Česko, 2018
Dĺžka: 108 minút
Réžia: Karel Janák
Scenár: Ľubomír Slivka, Karel Janák
Kamera: Martin Šácha
Strih: Alois Fišárek
Triky: Michal Křeček
Hudba: Ondřej Gregor Brzobohatý
Hrajú: Gabriela Marcinková, Vojtěch Dyk, Zuzana Porubjaková, Ondřej Malý, Ady Hajdu, Roman Luknár, Pavel Rímský a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 16. augusta 2018
Foto: Continental film