Obraz dedinského spoločenstva je v poľskom filme zastúpený v širokom tematickom i štylistickom registri. Tvorcovia sa mu venujú systematicky už dlhé roky, od romantizujúcich polôh prešiel dôkladnou demýtizáciou a o charaktere súčasnej reflexie rurálneho sveta sa i dnes v Poľsku  stále diskutuje  aj preto, že má  k optimizmu veľmi ďaleko.

Vo filmoch Wojciecha Smarzowskeho Svadba (2004), Temný dom (2009) a najnovšom Klére (2018), i u nás premietaných Dozvukoch (2012) Wladyslawa Pasikowského, debutantky Anny Jadowskej Divé ruže (2017) sa dedina mení sa „ predpeklie“, ako ju nazval jeden domáci kritik. Sužuje ho alkoholizmus, rozvrátené rodinné väzby, pretrvávajúci antisemitizmus a fanatická závislosť na cirkvi. Zmierlivejšie ho vidí Piotr Domalewski v Tichej noci a snáď i Jan Jakub Kolski, jeho verný znalec a bard.

Radikálne inovujúci pohľad nenájdeme ani vo filme Tvár Małgorzaty Szumowskej, odmenený Strieborným medveďom na tohtoročnom Berlinale. Hlavnú postavu filmu, divokého provoktéra Jacka (Maciej Kościukiewicz) inšpiroval  osud istého Gregorza Galasińského. Ako prvému mu v Poľsku lekári rekonštruovali zničenú tvár. V dedine stavajú oddaní veriaci najväčšiu sochu Krista na svete. Na stavbe pracuje aj Jacek a z neopatrnosti padne na jej dno. Domov sa vracia po čase, strávenom v nemocnici a je na nepoznanie. Nemôže rozprávať ani poriadne jesť, nevidí na jedno oko. Zdravotná komisia mu odoprie invalidný dôchodok, zdá sa im, že niekde v kancelárii by určite prácu našiel.  Tým najhorším je preňho fakt, že ho odmieta aj milovaná Dagmara (Małgorzata Gorol).  Tesne pred nehodou ju požiadal o ruku a zdalo sa, že všetko je na dobrej ceste.

Vedľa dramatickej línie Jackovho nešťastného osudu sleduje Szumowská jeho rodinné okolie i dedinskú komunitu. Neobklopuje ho, s výnimkou  jeho sestry, príliš veľa empatie. Kňazovi sa pri spovedi zverí Jackova matka s pocitom neistoty. Nevie, či je to skutočne jej syn a dôjde aj na zásah exorcistu, vyháňača démonov.

Šetrenie akoukoľvek emocionálnou priľnavosťou k prostrediu i postavám, dôraz na excentrické ladenie príbehu ho zbavuje komediálnych efektov a posúva viac k absurdnej dráme. Tá má k smiechu ďaleko. Otvára ju zdrvujúcou scénou v supermarkete. Čaká pred ním dav, ochotný vyzliecť sa do spodného prádla a bežať k hromade televízorov. Vidíme zúrivý zápas o krabice. Jednu z nich si víťazne na svojom „maluchu“ vezie domov i Jacek, dlhovlasý frajer s imidžom  sedliackeho rockera.

Významnou súčasťou života dediny je cirkev. Pramálo dokáže prispieť  k potrebnej pomoci, keďže  značnú časť  výdavkov na lieky si musí Jacek hradiť sám. Farár síce iniciuje kostolnú zbierku, ale jej finančný efekt je úbohý.  Posledných zozbieraných dvadsať zlotých Jacek odmietne a skončia cynicky vo farárovom vrecku. Liknavosť vysvetľuje tým, že  ho mnohí videli v televízii v reklamnom šote na akýsi kozmetický prípravok. Stavba sochy napriek úrazu pokračuje. Kolaudácia za prítomnosti biskupa ukáže, že došlo k chybe. Kristus upiera pohľad nesprávnym smerom. Mal sa pozerať k Czenstochowej, najslávnejšiemu pútnemu miestu v Poľsku. A tak jeho obrovskú hlavu otočia.

Je to zaujímavo a umne konštruovaný príbeh, vystavaný so zmyslom pre skĺbenie drsného realizmu a čierneho humoru s presahom do groteskných a absurdných polôh. Rozvíjanie týchto línií je kontinuálne a obdivuhodne kompaktné, čo ani zďaleka nie je jednoduché. Talentovaná zručnosť a cit pre ovládanie naratívnej bohatosti je však len jedna časť kvality filmu.

Diagnóza dediny, ktorú režisérka určuje je tristná. Postupujúci rozklad zasiahol všetky úrovne jej fungovania. Niet v nej  žiadnych pozitívnych náznakov ani šance na akúkoľvek obnovu. Filmový príbeh však nie je sociologickým výskumom ani si nerobí nárok na reportážnu objektivitu. Nerozsieva nádej ani nepodáva  návod na zmenu. Je to umelecký obraz reality s individuálnou licenciou tvorcu, ktorý ho takto vidí a interpretuje. Toto konštatovanie však nič nemení na fakte, že ak sa na  Tvár pozrieme optikou deliacej  línie urbanizovaného a rurálneho priestoru, sprostredkúva pohľad  mestského človeka na dedinu. Konštruuje ju s vedomím absencie tých hodnôt a materiálnych štruktúr, ktoré sú na druhej strane prítomné a podieľajú sa na vytváraní prijateľných foriem civilizovaného života. Interpretácia  iného, cudzieho celku preto nemôže byť iná než kritická a ironická. Szumowská nemá nadhľad a zrejme ani dostatok skúsenosti na plnší a umelecky adekvátnejší prístup. I preto ju poľská kritika hodnotí ako „absolventku materskej škôlky“, ktorá replikuje schémy a zaužívané prototypy dedinského modelu, spopularizovaného jej predchodcami. Predstava, ako by vyzerala interpretácia v opačnom garde, pohľad  na mesto z perspektívy vidieckeho tvorcu, by bola možno rovnako tristná a absurdná.  

Tvár (Twarz), Poľsko,  2017
Dĺžka: 91 minút
Réžia: Małgorzata Szumowská
Scenár: Michal Englert, Małgorzata Szumowská
Kamera: Michal Englert
Strih: Jacek Drosio
Hudba: Adam Walicki.
Hrajú: Agnieszka Podsiadlik, Mateusz Kościukiewicz, Małgorzata Gorol, Roman Gancarczyk, Dariusz Chojnacki, Anna Tomaszewska, Krzysztof Czeczot, Iwona Bielska a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR : 18. októbra 2018
Foto: Film Europe