Film vo filme, aj tak by sa dalo hovoriť o belgicko-holandsko-bulharskom filme Kráľ Belgičanov, ktorý nakrútila scenáristicko-režisérska manželská dvojica, pôvodne belgických dokumentaristov, Peter Bronsens (1962) a Jessica Hope Woodworth (1971).

Hneď v úvode ich štvrtého hraného filmu sa dozvieme, že belgická kráľovná najala britského filmára Duncana Lloyda (Pieter van der Houwen), aby nakrútil propagačný dokument o jej manželovi Nicolasovi III. (Peter Van den Begin). Všetko, čo vidíme je tak akoby výsledok nakrúcania. Občas ho prerušuje komentár filmára, ktorý nie je nadšený, že dvorní hodnostári ustavične kontrolujú dodržiavanie vopred schváleného scenára. Zmení sa to v okamihu, keď sa na štátnej návšteve v tureckom Istanbule dozvedia, že sa Valóni odtrhli a Belgicko prestalo existovať. Navyše zúri slnečná búrka, ktorá spôsobila, že nelietajú lietadlá a nefunguje telefonická komunikácia. Panovník sa chce okamžite vrátiť domov, aby zachránil svoju krajinu. Svetaskúsený filmár Lloyd vymyslí šialený únikový plán: s pomocou speváčok z bulharského folklórneho súboru sa mu podarí dostať kráľa a jeho sprievod v ľudových krojoch inkognito cez turecké hranice. Nasleduje odysea naprieč Balkánom, počas ktorej kráľ Nicolas spoznáva skutočný svet a tiež svoje pravé ja.

Tvorcovia priznávajú, že ich inšpirovala skutočnosť, keď výbuch islandskej sopky pred niekoľkými rokmi blokoval vzdušný priestor nad Európu a estónsky prezident sa zo štátnej návštevy v Turecku vracal domov mimoriadne komplikovaným spôsobom. Kráľ Belgičanov mala byť satirická road movie komédia o panovníkovi s cieľom pobaviť, hoci aj poukázaním na diametrálnu odlišnosť protokolu a reality. Panovník je vlastne bábkou v rukách politikov, ktorí rozhodujú o tom, čo, kedy a ako povie, urobí a čo sa má verejnosti prezentovať. Asi v polovici nakrúcania tvorcov zaskočil turbulentný vývoj napätia vo vzťahoch štátov Európskej únie a Turecka, ale aj v otázke imigrantov, brexitu, vnútorných problémov Belgicka a podobne. Niektoré scény tak nadobudli nečakanú aktuálnosť.

Na celkovom vyznení filmu sa to však príliš nepodpísalo a rozprávanie kĺže po povrchu. Jednotlivé postavy protagonistov, kráľ, jeho komorník Carlos, šéf protokolu Ludovic a tlačová tajomníčka Louise, i samotný filmár Lloyd, sú skôr načrtnuté ako prepracované. Napríklad o filmárovi sa úchytkom dozvieme, že bol vojnovým korešpondentom vo vojne na Balkáne, dokonca nakrútil profil ostreľovača, ktorý však nikto nikdy nevidel, holdoval alkoholu a portréty korunovaných hláv by mu mali pomôcť vrátiť sa na novinárske výslnie. Dobrácky kráľ Nicolas väčšinou dôstojne mlčí, je zvyknutý počúvať svojich radcov, teraz sa však, zdá sa, po prvý raz rozhoduje sám za seba a chce splniť kráľovskú prísahu: uchovať celistvosť svojej krajiny. Predpokladá, že to dokáže prejavom, ktorý si sám napíše a tak hľadá najpresvedčivejšie slová, ktorými by „oslovil srdcia ľudí“.

Dosť klišéovito a útržkovito je načrtnutý aj dnešný Balkán ako nestabilné a nebezpečné územie. Ešte najlepšie vychádzajú Bulhari, samozrejme, veď sú koprodukční partneri. Horšie je to s ďalšími etnikami. Na jednej strane úžasná pohostinnosť, na druhej divokosť a nespútanosť. Pre takzvaného západného či severného Európana priam hrozivá až šialená nevypočítateľnosť. Nuž a aj poznamenanie históriou niekdajších osmanských výbojov. Zaujímavé sú však niektoré dialógy, v ktorých zaznievajú postrehy o človeku, podstate slobody a šťastia, ale aj o opodstatnenosti monarchie, postavení Európskej únie (cituje sa klišé o Belgicku ako gombíku na európskej košeli, ktorý spája neraz nespojiteľné a Bruseli ako srdci Európy), či o budúcnosti ľudstva. Zaujme i scéna, v ktorej sa kráľ hrá na televízneho reportéra a „spovedá“ bosého starostu. Alebo vyznanie pestovateľa melónov o nepodmienečnom šťastí z jednoduchých vecí. No asi najpôsobivejšie vyznieva scéna, v ktorej niekdajší srbský ostreľovač hovorí o tom, že všetko je inak, ako si kedysi predstavoval a už mu záleží iba na tom, aby ustala bolesť. Odmieta však túto tému ďalej rozvádzať a divák si tak musí domýšľať. Vlastne všetko je akoby v náznakoch. Rozhovory, ankety pre dokument, dianie. O humorný kontrapunkt sa pričiňuje i to, že niektoré momenty na plátne podfarbuje známa klasická hudba, inde zaznie častuška či folklór.

Divák sa môže miestami usmiať, či skôr uškrnúť nad absurdnými momentmi, nemá však priestor a vari ani príležitosť precítiť dianie, tobôž sympatizovať s niektorým z protagonistov. Zostáva v pozícii akéhosi pozorovateľa. Uvedomuje si, že film je svojským pokusom o metaforu dnešnej Európy, rozprávaním o rozdieloch nie natoľko ekonomických, ako možno filozofických a z toho vyplývajúceho nepochopenia. Kráľ Belgičanov je vlastne fiktívny dokument o reálnom svete. Žiaľ, zdá sa, že napriek ambíciám tvorcov však zaujímavá téma vyhráva nad filmovým spracovaním. To je síce kultivované, ale bežného diváka zanechá chladným. Je to však klubový film, ktorý si svoju cieľovú skupinu určite nájde.

Kráľ Belgičanov (King of the Belgians), Belgicko, Holandsko, Bulharsko 2016