Ktovie, či sa slovenská kinematografia niekedy dočká tak dômyselnej zápletky a výstavby deja, ako to v snímke Glory (Слава) predviedla v Bulharsku už zavedená režisérska dvojica Petar Valčanov a Kristina Grozeva. Na výbornom výsledku filmu participuje literárny vklad oboch tvorcov - sú autormi námetu a niekoľkých jeho scenáristických prepisovaní, do ktorých vo finálnej fáze prizvali spoluscenáristu Deča Taraležkova. Skvelá literárna príprava a kvalitné scenáristické zázemie však automaticky nevyčarí výborný film.

Postavy a výstižné zachytenie ich správania, jedinečne inscenované situačné strety zviazané s nečakanými dejovými zvratmi predstavujú silnú oporu diel filmových velikánov na čele s W. Allenom, Tarantinom a bratmi Coenovcami. Psychologická línia je u nich v područí príbehovej línie, ktorú autorský prístup vyňal z komerčného režimu a ustanovil za dôležitý poetický kľúč. Formát, kde sa epicko-dramatická polovážnosť hybko odsýpa spolu s krutosťou, nemá v európskej kinematografickej výpovedi dostatok analogických reprezentantov. O to viac bulharský autorský tandem zasiahol svojou Glory. A to vrátane priznania ich tvorivej inšpirácie, ktorú geografické, historické a kultúrne zázemie domovskej krajiny tiahne ďalej na Východ, konkrétne, k rusko-gruzínskemu vzoru a predákovi „smutných komédií“ Georgijovi Danelijovi.

Hoci ide o druhý spoločný celovečerný hraný opus Valčanova a Grozevy (tretí, ak rátame aj ich 55 minútovú snímku Núdzové pristátie z roku 2010), vyzretosťou a profesionalitou sa ukázali byť prvotriednym tvorivým párom. Ich perfekcionalizmu predchádza spolupráca na krátkych filmoch a osobitná seriálová skúsenosť, takže už ich Lekcia (2014) zaujala nielen doma, ale aj na medzinárodnej filmovej scéne. O dva roky neskôr snímka Glory dobrú povesť nielen potvrdila, ale prestíž tvorcov ešte náležite navýšila. Ich schopnosť vyloviť z domácich udalostí príznakový príbeh a upliesť jeho neľútostný obsah v ľahkom komediálnom zveličení dosiahla nateraz svoj vrchol, čo ocenili nielen početné festivalové obecenstvá, ale aj diváci v kinodistribučných sieťach rôznych krajín, čo sa východoeurópskemu autorskému filmu nepodarí často.

Príčinou je, už uvedená, pôsobivá zápletka, ironický akcent a trefne stupňované situácie s jedinečnými hereckými výkonmi (Stefan Denoľjubov a Margita Goševa v ústredných úlohách). Nadštandardné prijatie filmu „okrajovej“ kinematografie však spočíva aj v morálnom obsahu, ktorý Glory uštedruje s vyhmatnutým mentorstvom. Západným divákom môže sprostredkovať karikatúrny obraz west vplyvu na posttotalitné teritórium, u východných divákov môže utužiť spoločný pocit frašky z novej doby - z hry na západné ambície a maniere v koži tradičných nešetrných praktík. Ak sa prvý mediálny výstup zaostalého hrdinu Canka stane pre hrdinku Júliu spolu s jej spolupracovníkmi ministerského PR oddelenia objektom výsmechu, je zrejmé, že ide o správanie blízke „necivilizovanej“ etikete, akú by na západnom úrade či inštitúcii netolerovali. Aj Júliina brutalita voči Cankovi po jeho druhom mediálnom výstupe svedčí o jej okamžitej pripravenosti na krvilačný útok, len navonok oblečený do pokročilého dizajnu západných či na východe novodobých „verejných vzťahov“.

Práve obsah a rozmer verejného vzťahu je tým, čím sa Glory zmocňuje sociálneho horizontu našej žitej skúsenosti. Obrazom skutočnosti a človeka v jej strede sa stáva obraz mediálny a prvoradým výkonom manažovanie tohto obrazu. Tento známy prízrak dneška tvorcovia filmu posunuli do významového stretu dvoch svetov. Sveta hlavnej hrdinky Júlie, pre ktorú je falošný obraz skutočnosti, ktorý vytvára, ťažiskom jej života a sveta mentálne poddimenzovaného Canka, ktorému je zóna zverejňovania bytostne cudzia, ale je blízko tomu, aby Júliu stiahol z jej horlivo budovaného mediálneho výslnia. Verejná zrážka týchto dvoch „vesmírov“ je pre oboch dezolátna. Ak sa ľudský vzťah zredukuje na osobný súboj a mediálny obraz na reputáciu alebo poníženie, neveští to nič dobré. Do tejto ironickej moralitky patrí aj obraz súčasnej ženy predátorky, podobnej hrdinkám snímok Tony Erdmann či Hotel Sarajevo. Ak Júliou dobytý svet poráža mentálny trpák a jej odvetou je bezohľadná „likvidácia“, zadosťučinenie nie je na žiadnej strane, okrem, pravda, blahodarnej zrážke diváka s filmovým obrazom.

Glory (Слава), Bulharsko, Grécko, 2016