„Nikdy sa neprestaňte smiať sami na sebe – to je kľúč k dobrému životu,“ povedal na vlaňajšom Art Film Feste v Košiciach jeho prominentný hosť, britský stand-up komik Dave Johns v súvislosti s titulnou úlohou, ktorú vytvoril vo filme britského klasika Kena Loacha Ja, Daniel Blake.

V súkolí byrokratického sociálneho systému, ktorý hrdinovi hrozí zničením, humor postupne stráca, uvoľňujúc miesto bezmocnosti a zúfalstvu. Konflikt jednotlivca so systémom, ktorý je stálou témou britského predstaviteľa sociálneho filmu, natoľko zaujal porotu na vlaňajšom canneskom festivale, kde sa Loachovým dielam už tradične darí, že snímka Ja, Daniel Blake získala Zlatú palmu. Tohto roku pribudla Cena BAFTA pre najlepší britský film roka.

Daniel Blake je päťdesiatročný skúsený a zručný tesár, ktorý miluje svoju prácu a je hrdý na drevené predmety, ktoré vznikajú pod jeho rukami, či je to polička na knihy alebo závesná ozdoba s drevenými rybkami. V slušne zariadenom byte žije sám, nedávno doopatroval svoju milovanú manželku Molly, aj v poslednej chvíli túžiacu po mori a vetre vo vlasoch. Dan ochorel, dostal infarkt a lekár mu ani po zotavení nechce povoliť návrat do práce. Sociálny úrad, kde jeho stav posudzovala sebavedomá „zdravotnícka expertka“, má opačný názor, pokladá Daniela za zdravého a núti ho, aby si hľadal prácu, toto hľadanie exaktne dokazoval úradníkom prostredníctvom fotografií, videí a potvrdení, lebo jeho slovo čestného remeselníka nestačí, a navyše vypĺňal celý rad dotazníkov, ktoré sú iba v on-line verzii, lebo počítačová gramotnosť sa predpokladá u všetkých žiadateľov bez ohľadu na ich vzdelanie, povolanie či generačnú príslušnosť. Daniel sa ocitá medzi dvoma mlynskými kameňmi – zdravotníctvom a sociálkou, ktoré nespolupracujú napriek tomu, že majú príbuznú náplň činnosti a v jej strede by mal byť najdôležitejší subjekt – živý človek. Lenže systém, ktorý v každom klientovi vidí potenciálneho luhára a zlodeja, sa zaoberá skôr svojím zdokonaľovaním ako riešením ľudských problémov a tragédií. Občas sa nájdu osoby, ktoré ešte pod ťarchou byrokratických predpisov nestratili ľudskú tvár, no pomoc bezradnému človeku ponúknu iba potajme, s predtuchou, že budú za takúto ústretovosť sankcionovaní.

Do konfliktu s neoblomnými úradníkmi sa dostane aj Katie, osamelá matka s dvoma deťmi, ktorá sa do Newcastlu presťahovala z Londýna, ďaleko od rodiny a priateľov, lebo to bola jediná možnosť, ako získať byt a zbaviť sa provizórneho bývania - jednej kutice v núdzovom centre. Dan, empatický muž, sa mladej ženy zastane a ponúkne jej v rámci svojich možností nezištnú pomoc. Najprv finančnú, lebo vidí, že mladá žena doslova hladuje, aby dožičila jednoduché jedlo aspoň svojim deťom, potom aj chlapskú ruku pri malých opravách v dome. Vzťah Daniela a Katie je príkladom čistého priateľstva, založeného na úcte, porozumení a vzájomnej pomoci, nie na vznešených slovách. Režisérovi slúži ku cti, že nedovolil, aby tento vzťah skĺzol do erotickej roviny, a podobne udržal v prijateľných hraniciach dobrého vkusu aj zúfalý pokus Katie získať peniaze v eskortných službách, ktorý nevybočil z úrovne náznakov, čo platí aj pre tragický záver filmu.

Jednoduchý humanistický, autentický príbeh dvoch ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitajú na okraji spoločnosti, hoci nie sú asociáli a majú svoje pracovité ruky, sny, hrdosť, čestnosť a ľudskú dôstojnosť, len ich nemôžu v nepriateľsky naladenom prostredí uplatniť, je pevne zasadený časovo i priestorovo, no súčasne má univerzálnu platnosť. Jeho silná sociálna téma rezonuje vo väčšine krajín dnešného globalizovaného sveta, ktorý sa dramatickým spôsobom delí - zjednodušene povedané - na hŕstku bohatých a masy chudobných, na konzumne opulentný sever a hladujúci juh, na vraždiaci sa východ a ľahostajný západ. Ken Loach nepostihuje tento svet v celej jeho zložitosti, ale systémom pars pro toto poukazuje na jeden výsek reality  - odľudštený byrokratický systém, ktorý svojimi manipulatívnymi  postupmi a nezmyselnými nárokmi zbavuje človeka dôstojnosti. Danielov závet, ktorý na jeho pohrebe číta verná priateľka Katie, je možno trochu patetický a film by fungoval aj bez neho, ale tie emóciami nasýtené slová sú aj režisérovým odkazom spoločnosti, apelom, aby sa zamyslela, či dokáže byť empatická a solidárna, kým nie je neskoro.

Každodenný život svojich obyčajných hrdinov mapuje režisér s priam dokumentárnou dôkladnosťou. Ich sociálny status charakterizuje oblečenie, bývanie i prostredie, v ktorom sa pohybujú. Newcastle je veľké anglické mesto na severe, kde pracujúca trieda používa špeciálny dialekt „geordie“, ktorému Londýnčanka Katie takmer nerozumie. Atraktívne štvrte film nezobrazuje, jeho hrdinovia sa motajú na okraji mesta, kde sú sociálne byty, nevysypané smeti, pokreslené plechové ploty.

Katie je pevne rozhodnutá vybudovať tu pre seba a deti – tichú rozumnú Daisy a frustrovaného, hyperaktívneho Dylana -prijateľný domov, ale niet peňazí ani na základné potreby. Scéna v potravinovej banke, keď si vyhladovaná Katie priamo medzi regálmi otvorí darovanú konzervu s fazuľou v paradajkovej šťave a rukami z nej hltavo naberá prvé sústa, pričom šťava jej steká po tvári a rukách ako krv, patrí k najdramatickejším okamihom filmu. Tým väčšmi, že Katie sa za svoje „zlyhanie“ hanbí a s plačom sa ospravedlňuje, hoci hanbiť by sa mal ten, čo jej z malicherných dôvodov pozastavil vyplácanie životne dôležitých dávok.

Predlohu filmu Ja, Daniel Blake napísal Loachov dvorný scenárista Paul Laverty, ktorý sa sústredil na vybudovanie autentického príbehu s úspornými dialógmi, psychologicky prepracovanými charaktermi a životne presvedčivými situáciami. Divák sa dokáže stotožniť nielen s názormi hlavných hrdinov, ale zaangažovať sa aj do ich bezmocného odporu voči byrokratickej štátnej mašinérii, ktorá radšej zlomí človeka a zbaví ho dôstojnosti, ako by mu mala pomôcť pri riešení závažného životného problému. Môže vzniknúť námietka, že existujú aj ľudia, ktorí sociálny systém podpôr očividne zneužívajú a ten sa musí prepracovanými úradníckymi metódami proti nim brániť, no hlavný problém spočíva v tom, že tento systém nerozlišuje oprávnené nároky potrebných a finty špekulantov, že vidí iba predpisy a nezostáva mu čas na človeka. Technický pokrok, ktorý by mal uľahčovať človeku život, mu ho tiež často komplikuje. Stačí, aby ste skúsili zavolať do niektorého call centra so žiadosťou o pomoc a uvidíte, aká „dokonalá“ a nekonečná je komunikácia s automatmi, za ktorú zaplatíte...

Ken Loach (1936) si do svojich sociálno-realistických filmov často vyberá nehercov alebo menej známych interpretov. Ako sme v úvode uviedli, titulnú postavu v snímke Ja, Daniel Blake vytvoril populárny britský stand-up komik Dave Johns, ktorý má zmysel pre humor, využitý najmä v prvej časti drámy v podobe briskných komentárov k správaniu úradníkov, schopnosť stručne vypointovať  situáciu a plynule prechádzať rozličnými náladovými polohami. Vhodnou partnerkou bola Hayley Squires, mladá opustená žena s dvoma deťmi od dvoch nevhodných mužov, urputne bojujúca o útulný domov, kúsok šťastia a svoj sen o návrate  ku knihám a vzdelaniu. Je chudobná, ale hrdá. Ani vlastnej matke neprizná, ako živorí v cudzom meste, Danielovi ponúkne svoju večeru, lebo sa patrí poďakovať za pomoc, radšej začne slúžiť v eskorte, aby niečo zarobila, ako by sa mali dcére v škole vysmievať za deravé topánky... Briana Shann a Dylan McKiernan boli detsky bezprostredné a prirodzené, pôvabný bol proces ich zbližovania s Danielom, ktorý sa stal súčasťou ich malej rodiny. Kameraman Robbie Ryan verne zobrazoval šedivé prostredie mestskej periférie so všetkými jej charakteristickými znakmi a s oázou Danielovho útulného bytu (kým nemusel popredať takmer všetok nábytok, aby mal z čoho žiť). Ako humorný prvok opakovane slúžilo veľké čierne igelitové vrece, ktoré bolo jablkom sváru medzi Danom a jeho neporiadnym černošským susedom. Dynamický, rýchly strih Jonathana Morrisa sa uplatnil najmä pri Danovom hľadaní zamestnania, v ktorom sa striedali podniky, ľudia, ulice – všetko  pešo a zbytočne...

Ken Loach naznačil svoje celoživotné umelecké smerovanie už vo filme Kes (1969) o priateľstve teenagera a vtáčieho mláďaťa, ktoré mu pomáha prekonávať náročnú životnú situáciu. V posledných rokoch nakrútil trochu netypický, komediálne ladený Anjelský podiel (2012) o šikovnom degustátorovi škótskej whisky a príliš tézovitú Jimmyho tančiareň (2014) o írskom aktivistovi, ktorý sa vzoprie cirkvi i vláde. Film Ja, Daniel Blake, nakrútený v koprodukcii Veľkej Británie, Francúzska a Belgicka, je vydareným návratom k Loachovým koreňom: k sociálnej tematike, humanistickému posolstvu, autentickému príbehu a aktuálnemu problému. Jeho univerzálnosť otvára široké pole pre potenciálnych divákov. Len mať chuť popri zábave aj trochu premýšľať.

Ja, Daniel Blake (I, Daniel Blake), Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, 2016
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Ken Loach
Scenár: Paul Laverty
Kamera: Robbie Ryan
Strih: Jonathan Morris
Hudba: George Fenton
Hrajú: Dave Johns, Hayley Squires, Briana Shann, Dylan McKiernan, Sharon Percy, Kate Rutter, Kema Sikazwe a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 16. februára 2017
Foto: Film Europe