Slovenská filmová distribúcia je pre mňa oblasť niekde na pomedzí obchodných či kamarátskych záväzkov a mocenských štruktúr, kde tá do rizika vstupujúca „ruka distribútora“ , hrá až desiate husle. Azda najviac to platí pre najväčšie distribučné spoločnosti previazané s hollywoodskymi štúdiami, ale nevyhýba sa to ani menším artovým „distribučkám“.
Tie sú často prepojené so sesterskými spoločnosťami v Česku, ktoré, kvôli veľkosti trhu, uvádzajú rovnaké filmy o niečo skôr. Z toho však následne vyplývajú nepochopiteľné skutočnosti ako napríklad, že distribučné spoločnosti v krajine so 400 tisícovou maďarskou menšinou uvedú film neskôr ako ich české náprotivky. To je však ten lepší prípad, 
keďže okrem ASFK a Film Europe, väčšina ostatných distribučných spoločností, po vzore politických reprezentantov, na slovenských Maďarov zvysoka… ehm kašle.
Neviem, maďarská menšina možno nemá záujem chodiť do kina na maďarské filmy. Možno preto tu nie je distribučná spoločnosť systematicky prinášajúca komerčné i artové maďarské filmy do kín, poprípade veľká filmová prehliadka (po vzore Créme de la créme) venovaná maďarskej kinematografii. Nešťastie, to však nie je len pre slovenských Maďarov, ale aj pre nás, pretože maďarská filmová tvorba je nám svojou 
zádumčivosťou a melanchóliou rozhodne blízka. Azda by sme sa tak niečo dozvedali nielen o našich susedoch, ale aj o sebe. Zároveň je na tom súčasná maďarská tvorba omnoho lepšie, prináša formálne radikálne diela a pravidelne boduje na veľkých festivaloch. Maďarské filmy by tak rozhodne boli obohatením slovenskej distribúcie. Toho dôkazom je aj film Líza, líščia víla Károlya Ujj Méczárosa.
Maďarská kinematografia sa do filmových análov zapísala predovšetkým svojimi štylisticky radikálnymi filmami využívajúcimi extrémne dlhé a komplikované zábery. Tak tomu je napríklad v prípade tvorby Bélu Tarra, Miklósa Jancsóa, Benedeka Fliegaufa, Konrela Mundruzcóa a mnohých ďalších. 
Súčasne sa v maďarskom filme rozvíjali aj iné línie a pôsobilo a pôsobí v nej viacero nezaraditeľných osobností. Vždy však išlo predovšetkým o spomínanú „uhorskú“ skepsu a melanchóliu. Komédia sa následne rozvíjala vúčšinou mimo intencií artovej kinematografie, teda skôr v divácky atraktívnejších žánroch a podobách. „Nový“ maďarský film Líza, líščia víla sa pokúša o syntézu viacerých týchto „polí“. Je teda divácky i komický, ale zároveň v sebe obsahuje viacero štylistických a naratívnych postupov typických pre artovú kinematografiu. V každom prípade však pôsobí v kontexte maďarskej kinematografie netradične a vzory musíme hľadať v „medzinárodných vodách“. Predobrazy môžeme badať u Wesa Andersona, Jean-Pierre Jeuneta a ďalších tvorcov postmoderných žánrových „koláží“. 
Líza, líščia víla v sebe totižto združuje hneď niekoľko žánrov, konkrétne romantickú komédiu, mysteriózny thriller a fantasy muzikál ovplyvnený japonskou mytológiou.
Líza pracuje už 12 rokov ako ošetrovateľka pre Martu, vdovu po japonskom veľvyslancovi. Obézna Marta nedokáže vstať z postele, a tak ju Líza nemôže opustiť na príliš dlhú dobu, kvôli čomu však nemá žiadny intímny život. Jej jediným priateľom je tak duch japonského popového speváka Toniho Taniho. Po smrti starnúcej vdovy sa Líza rozhodne, že nájde svoju životnú lásku. Avšak všetci jej obdivovatelia i ľudia v jej okolí zomierajú pri rôznych kurióznych nehodách, a tak sa začne Líza obávať 
toho, že je líščou vílou. Tá je podľa japonskej mytológie démonom, ktorý muža najprv zvedie a následne zavraždí.
Ak snímka v našom stredoeurópskom priestore v niečom vyniká tak je to istý postmoderný anarchizmus. Ten sa v prvom rade prejavuje už v spomínaných žánroch. Výpočet poukazuje na značnú rozporuplnosť emócií, ktoré by mala snímka z divákov dolovať – smiech, strach, napätie, dojatie. V tomto ohľade však 
treba povedať, že Líza, líščia víla s nimi pracuje predovšetkým parodicky, čím ich dekonštruuje i inovuje. Muzikálové čísla tu napríklad predvádza japonský duch speváka štylizovaného do obdobia 60. rokov. Netreba zabúdať na to, že ide o ducha zamilovaného a pomstychtivého, čím tvorcovia zaujímavo prepájajú japonskú „duchársku“ tradíciu s žánrom romantického a kriminálneho filmu. Fantasy tu, okrem ducha, stelesňuje aj japonský mýtus o líščej víle. Romantickú snahu zasa ústredný popoluškovský motív osamelej, krehkej a naivnej princeznej, ktorá však už na svojho princa nečaká, ale 
musí ho aktívne hľadať. Zdá sa teda, že tvorcom sa tu darí inovovať všetky žánre prostredníctvom cudzorodosti importovaných japonských motívov a súčasne aj istého genderového posunu v aktivite. Výsledný miš-maš prepája predovšetkým komickosť. Mysteriózny thriller je až na jednu výnimku vždy skôr čiernohumorne bizarný, romantická komédia tu pre zmenu zobrazuje karikované mužské archetypy, fantasy pôsobí absolútne cudzorodo a teda absurdne a muzikál dotvára bláznivý charakter filmu. Snímka tak v sebe kombinuje zdanlivo neskombinovateľné najmä prostredníctvom humoru. Ten je vo filme takisto rôznorodý – od hyperbolizácie, cez čierny humor 
až po absurditu. Postmoderna sa vo filme prejavuje aj prostredníctvom scudzujúcich prvkov a hojného využívania transtextuality. Postavy sa pozerajú priamo do kamery a reflektujú tak divákov. Samotné titulky prenikajú do mizanscény či aspoň pôsobia ako súčasť fiktívneho sveta. Snímka sa tiež parodicky pohráva so žánrovými konvenciami. Samozrejmosťou je tiež cynické zobrazenie vraždenia či mrzačenia, ktorému dodávajú komickosť zvukové efekty a spomaľovačky. Pri týchto vraždách dokonca cítime zadosťučinenie, keďže väčšinou ide o nepríliš pozorných milencov.
Rozprávanie je výrazne subjektivizované. Na svet sa pozeráme očami Lízy. Japonské motívy i retroštylizácia sa do filmu dostáva práve cez ňu, keďže ona sama je sladké a nevinné dievča „zo starej školy“ a súčasne má k Japonsku veľmi blízko. Samotná absurdnosť a bláznivosť tu vyplýva z jej duševného sveta, ktorým sa snaží prekonávať osamelosť a fádnosť vlastného života. Líza je však predovšetkým metaforou samotného Maďarska – ošuntelej, smutnej a socialisticky sivej myšky, ktorá sa otvorila svetu a teraz nasáva „výdobytky“ západu.
Ako môžeme vidieť, tak Líza líščia víla ukazuje tvorcom z krajín 
bývalého východného bloku možnú cestu, ako byť divácky a súčasne si zachovať isté prvky progresivity. Osobne sa domnievam, že dielo rozhodne má čo povedať všetkým krajinám východnej Európy a dokážem si predstaviť, že v prípade skoršieho nasadenia by výrazne pritiahlo pozornosť slovenských Maďarov. Tí ho však už pravdepodobne videli inými spôsobmi, a tak by som sa na ich návštevu príliš nespoliehal. Každopádne pevne verím, že sa do budúcna, aj vďaka spoločnostiam ako ASFK, začne slovenská a maďarská filmová distribúcia viac prepájať a vznikne ešte plodnejšia spolupráca.
Líza, líščia víla (Lisa, a rókatündér), Maďarsko, 2015)
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Károly Ujj Méczáros
Scenár: Bálint Hegedűs, Károly Ujj Mészáros
Kamera: Péter Szatmári
Strih: Judit Czakó
Hudba: Dániel Csengery, Ambrus Tövisházi
Hrajú: Mónika Balsai, Piroska Molnár, Mariann Kocsis, Andrea Balázs, Ági Gubíková, David Sakurai, Gyözö Szabó, Zoltán Schmied, Szabolcs Bede Fazekas, Antal Cserna, Gábor Reviczky a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 8. decembra 2016
Foto: ASFK