Téma spolupráce so Štátnou tajnou bezpečnosťou (ŠtB) v čase komunizmu bola už síce námetom viacerých celovečerných filmov (Kawasakiho ruže, eŠteBák) a dokumentov, ale stále ešte je a dlho bude pre filmárov príťažlivou témou. Problém sa bytostne dotýka režisérky nového slovenského dokumentárneho filmu Salto Mortale Anabely Žigovej, ktorá hľadá odpovede na otázku prečo sa s ŠtB zaplietol jej otec.
Anabela Žigová (1974) sa narodila na Slovensku, ale momentálne žije v New Yorku. Magisterský titul získala vo výtvarnom umení L´école national superérieure des Beaux-arts v Paríži a na Akadémii múzických umení v Bratislave. 
Študovala tiež na School of Visual Arts v New Yorku. Z krátkych filmov nakrútila snímky Vzdor, Melancholia says:“ Follow Me“ a menšie art filmy pod názvom Forever, ktorým sa začala venovať v rámci práce ako performance artist, a to na základe svojej predošlej tvorby v performancii (akčné umenie).
Jej prvý celovečerný dokument Salto Mortale sa uvádza so sloganom: Je nevyriešená minulosť rizikom pre budúcnosť ? Odpovedať naň nie je tak jednoduchá a jednoznačná i keď sa skôr prikláňam k odpovedi, že rizikom je. Mnoho vecí sa hneď na začiatku eufórie zo slobody podarilo bez veľkých problémov 
zamiesť pod koberec, ak nie zakopať pod zem. A odtiaľ ich už zrejme nikto nevyhrabe a ak na ne „archeológovia“ náhodu naďabia budú to sice zaujímavé, ale zbytočné artefakty. Problém je však príliš komplikovaný a niet rodiny (konštatuje aj film), ktorej by sa priamo alebo nepriamo nedotýkal.
Režisérku a autorku námetu trápi tento problém preto, lebo si nevie vysvetliť prečo sa jej otec, známy psychiater, podľa nej bohém, veselý a čestný človek, ktorý ju učil byť pravdovravnou a nepodliehať tlakom, stal konfidentom. A to bol zo začiatku vedený v len 
kategórii kandidát (to neboli vedomí spolupracovníci) neskôr však už ako agent a k tomu už bol potrebný písomný súhlas. Spis v roku po revolúcii okamžite skartovali, záznamy však ostali. Rodina o probléme nechce počuť, ona jediná pátra po pravde. Vyhľadá otcových priateľov, spolupracovníkov, kontaktuje dôstojníka, s ktorým sa otec údajne pravidelne stretával. Ten keď zistil, že jej záujem siaha ďalej, ako len sa dozvedieť viac o otcovi, odmietol sa vyjadriť. Jednému z kamarátov tento prehrešok neprekáža, svoj vzťah k priateľovi nezmenil. Kolegyňa - psychiatrička nedá na neho dopustiť, neverí, že by niečo povedal o pacientoch. Takí lekári, 
ktorí by vynášali informácie o chorých údajne na klinike, kde spolu pracovali, neboli. Môžete veriť a nemusíte. Isté je však aj to, že psychiatri zohrali v tých časoch pozitívnu úlohu, mnohých ľudí kryli a zachránili. No, či boli skutočne všetci takí čestní, nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Skôr si myslím, že tento národ (väčšina) sa rozhodla pre totálnu amnéziu. Strata pamäti postihla vo veľkej miere aj tých, ktorých Anabela Žigová spovedá a chce od nich počuť pravdu. Nemôžem s istotou tvrdiť, že jej cigánili, no rozhodne nepovedali celú pravdu. Nepamätať sa, je na jednej strane veľká výhoda (pre jednotlivca), na druhej nebezpečný jav, ktorý brzdí vývoj spoločnosti. Stagnácia, prešľapovanie na jednom mieste je toho výsledkom. Potom sa nestačíme čudovať, čo nám za nepríjemnosti štatistici odhalia. Ľudia sú nespokojní, sklamaní. Bodaj by nie, ak 
napríklad nejaký postihnutý a prenasledovaný zistí, že jeho trýzniteľ je vážený podnikateľ a žije si nad pomery. nemôžeme sa jeho skepse čudovať. To je najrukolapnejší dôkaz nevyriešenej minulosti, ktorý sa môže skôr či neskôr vypomstiť. Optimisti tvrdia, že toto vrenie ešte zopár rôčkov potrva a potom už bude pokoj. Ako pre koho...
Vrátim a však k dokumentu Salto Mortale a k téme, ktorá trápi všetky postkomunistické krajiny. Donútená spolupráca s tajnými službami nie je len náš problém. Trápi Poliakov, Maďarov, Nemcov, o Rumunoch ani nehovorím. Je však nutné rozlíšiť donútenú spoluprácu od normálnej a bežnej. Komunistické režimy, buď na človeka niečo 
mali, vydierali ho, vyhrážali sa, že znemožnia deťom štúdium, alebo budúceho adepta nachytali na kariérny postup. Je paradoxom, že sa im to z veľkej časti vypomstilo. Človek donútený k niečomu je a priori nespoľahlivý. Iný prípad sú agenti z presvedčenia, ktorých má každý režim. O tých však nie je reč. Snímka napriek snahe odhaliť neľudskosť systému neprináša príliš vyhrotené situácie, ktoré by netradičným spôsobom vyzývali k zamysleniu. Konštatuje a trochu kĺže po povrchu a nemá odvahu strčiť ruku do osieho hniezda. Možno sa to ani nežiada, ani nedá. Spoločnosť je tak sklamane uzavretá, že nad pokĺznutím podobných prehreškov mávne rukou. Ľudia však neuvažujú nad podstatou tohto javu a neuvedomujú si, že totalitné režimy (všetky) predovšetkým podkopávajú a oslabujú morálku. Ak to niekto nevie, tak nepochopil nič.
Škoda, že sa režisérke, ktorá si zaslúži 
pochvalu za odvahu obnažiť rodinnú traumu, nepodarilo hlbšie načrieť do problému. Bohužiaľ, všetci aktéri, ako som už konštatovala, jej nepovedali celú pravdu. Možno ju tak hlboko pochovali, že sa na ňu nedokážu rozpamätať. Mnohí majú v sebe očistný mechanizmus straty pamäti. Je to do istej miery dobrá obrana pred nervovým kolapsom. No nie na všetko sa má zabudnúť. Veľa si treba zapamätať. Nemožno zabudnúť na to, čo deformovalo spoločnosť, mnohých talentovaných jedincom zničilo a všetko smerovalo k vyprodukovaniu manipulovateľného stáda. Našťastie, sa to nepodarilo. Ale prečo to až tak ďaleko zašlo, prečo sa ľudia dali do služieb ŠtB, prečo donášali na najbliších, film odpoveď nedá. Veľa sa síce na naznačí, ale nedopovie. Chcelo to zrejme dlhší čas, dlhšie pátranie...
Snímka Salto Mortale síce svojim spôsobom presvedčí diváka, že všetko so všetkým súvisí, no pozornejší divák si rýchlo všimne malé rozpory v koncepcii diela, ale predovšetkým veľké rozpory v spoločnosti. A to je hádam najväčší klad tohto dokumentu.
Salto Mortale, Slovensko, USA, 2014
Dĺžka: 74 minút
Réžia: Anabela Žigová
Scenár: Anabela Žigová
Kamera: Tomáš Vítek
Strih: Jana Nemčeková
Hudba: Jozef Vlk
Účinkujú: Tomáš Varga, Vladimír Kordoš, Jozef Hašto, Lucia Danielovičová, Emil Bartko. Ivica Vidrová, Tereza Langerová, Artur Zmeček, Dorottya Olaszová, Michal Jurčo, Tomáš Pintér, Michal Kamzík
Premiéra v SR: 20. novembra 2014
Foto: Film Europe