Divadelného režiséra Miroslava Krobota u nás poznáme ako otca z drámy Zuzany Liovej Dom, Pepíka Hnátka z Okresného preboru, Karla z Revivalu, sprievodcu Jiřičku z Horiaceho kra, Miroslava z Ďakujem, dobre Mátyása Priklera, ale najmä ako mlčanlivého železničiara Aloisa Nebela. Vo svojom režijnom dlhometrážnom hranom debute na kultovú českú animovanú drámu do istej miery nadväzuje. Díra u Hanušovic sa odohráva v tom istom kraji plnom nostalgickej krásy – na Jesenicku, v Sudetách, s rozprávačským minimalizmom a teda i s podobnou náladou.
Vrcholom spoločenského i kultúrneho života je hostinec, kde sa sleduje televízna zábava, pije sa pivo Šerák, ražná a zelená. Život prešľapuje na mieste. V upotených osudoch malých ľudkov sa odohrávajú veľké antické drámy nie preto, že by o to nebodaj stáli, ale pretože sa im to skrátka stáva a oni sa nedokážu brániť. Dokonca i Simona Babčáková si tu zopakovala a rozkošatila rolu z Aloisa Nebela.
V zapadnutej vieske pri Hanušoviciach na severnej Morave sa čas zastavil. V upadajúcej obci plnej poloprázdnych a rozpadajúcich sa budov pasívne vegetuje zopár vytrvalcov, blúznivcov, zúfalcov, čudákov a skrachovaných existencií. Rozprávajú dialektom a majú mená ako Maruna, Jaruna, Jura, Kódl, Ladin, Olin, Balin. Nie, nie sú trpaslíci z Hobita, hoci sú bezvýznamní, slabí, bezmocní, neschopní biť sa s osudom. Veď preto nebudujú kariéry kdesi v divočine veľkomesta, ale prežívajú zo dňa na deň na mĺkvom konci sveta, s každodenným stereotypom, jednoduchými vzťahmi a citovou pustatinou. Načo slová – všetko je im už dávno jasné. Nádych – výdych.
Hoci českí recenzenti tvrdia opak, nie je pravda, že Díra u Hanušovic nerozpráva silný príbeh. Naopak – silných príbehov a či skôr osudov sú tu celé priehrštia. Film ich len nevystavuje na obdiv, nevnucuje, nerobí z nich atrakciu. Jemne, citlivo, mäkko až dojímavo ich rozpráva v hlbších plánoch prostredníctvom prostého obrazu s dlhými, dôsledne komponovanými zábermi a statickou kamerou Jana Střítežského (Dom, Alois Nebel), efektívnou prácou so zvukom, prebranou hudbou a ruchmi, s vynikajúcim prostredím a majstrami hereckého remesla. 
Krobot sústredene vykresľuje jednotlivé postavy ako subtílne charaktery typických súčasníkov. Dírou u Hanušovic vstúpil do klubu, v ktorom už sedia Bohdan Sláma (Divoké včely, Štěstí), Robert Sedláček (Muži v říji, Největší z Čechů, Rodina je základ státu) a Marek Najbrt (Mistři). Steny tohto klubu zdobia portréty Vojtěcha Jasného, Miloša Formana, Věry Chytilovej, Jaroslava Papouška a ďalších.
Vyštudovaná učiteľka nemčiny Maruna (Tatiana Vilhelmová), býva v zanedbanom dome s chorou matkou (Johana Tesařová) a sestrou Jarunou (režisérova dcéra Lenka Krobotová). Pretože tu nie sú deti, nie je tu škola, zato je tu pohostinstvo, v ktorom Maruna pracuje a vlastne aj žije. Zdravotná sestrička Jaruna využije príležitosť a odíde so zámožným nemeckým penzistom do Mníchova. Marune ostáva rezignovaná beznádej a nekonečné hádky so zatrpknutou matkou. Miestni muži – starosta Jura (Ivan Trojan), záletný klampiar Kódl (Lukáš Latinák) a detinský hrobár Olin (Jaroslav Plesl) – sú všetko možné, len nie chlapi, ktorých by si žena chcela uviazať na krk. Keď zistí, že je v druhom stave, nevie vlastne s ktorým z nich... a je jej to jedno.
Pravda nie je ani to, že filmu chýba humor. Napriek neľútostnému naturalizmu, pochmúrnosti, dalo by sa povedať, že až bezvýchodiskovej depresívnej a beznádejnej nehybnosti, je Díra u Hanušovic založená na nadsádzke, nabitá vtipom, precízne budovanými i načasovanými lakonickými situačnými gagmi, absurdným humorom, extrémnou trápnosťou i výstižnými smiešnymi, často vulgárnymi replikami. Nie sú to brutálne lacné vtipy z televíznych zábavných programov či Troškových komédií, neupozorňujú na seba, dejú sa tiež akoby mimochodom, nevdojak, neodvratne. A smiech, ktorý tento jemný a zároveň cynický humor prináša, je cez slzy. Aj vďaka citlivému režijnému vedeniu a sústredeným, disciplinovaným hereckým výkonom. Dokonca ani Lukáš Latinák v spoločnosti Jána Kožucha, Jaroslava Plesla a Ivana Trojana veľmi neskĺza do svojej televíznej komiky. Autori postavy nezosmiešňujú a vlastne ani nekritizujú. Opisujú bandu zúfalcov s hlbokým pochopením, sympatiami až láskou. Satira alebo spoločenská kritika či analýza sú im vzdialené, hoci nič z toho divákovi a priori nezakazujú.
Díra u Hanušovic nevdojak pripomenie najnovšiu snímku Andreja Končalovského Poštárove biele noci, jeho správu o „diere pri Archangelsku“. Aj Končalovskij zobrazuje bohom i ľuďmi zabudnutý odľahlý vidiek ako depresívny a nehybný, lenže nie celkom beznádejný. Jeho postavičky sú na rozdiel od Krobota dokumentaristicky autentické, reálne a napriek chudobe i slabostiam svojím spôsobom čisté, vzdorujú beznádeji a film má aj preto nepochybnú energiu, optimizmus i katarznú silu. Krobotov debut je o ľuďoch, ktorí začínajú strácať ľudskosť. Svedčí o zvládnutí filmového remesla so suverenitou zrelého majstra, ale aj skúsený divák, ktorý si pri jeho sledovaní príde na svoje, má čo robiť, aby napokon nepodľahol malomyseľnosti, beznádeji a z nich vyplývajúcej ľahostajnosti.
Díra u Hanušovic (Česká republika 2014)