Tento týždeň štartuje Medzinárodný filmový festival v San Sebastiane a možno nie je náhoda, že sa práve v tom čase uvádza u nás vlaňajší víťaz tohto festivalu. Hlavnú cenu Zlatú mušľu získal tam v roku 2013 film Nanič vlasy venezuelskej režisérky Mariany Rondón. Malou chybou krásy (vďaka aj za to), že sa dostáva na plátna našich kín roztrúsene po kinách, samozrejme, mimo multiplexov. Kto chce si ho však nájde, napríklad v 23. septembra v kine Lumière. Žiaľ, je to osud takmer všetkých víťazov medzinárodných festivalov.
Režisérka, scenáristka a vizuálna umelkyňa Mariana Rondón (1966) študovala animovaný film v Paríži a na Kube na Filmovej škole EICTV. Úspech žala už s krátkym filmom Street 22 a získala zaň presne 22 medzinárodných ocenení. Po 
snímke Nanič vlasy nasledovala Pohľadnica z Leningradu, ktorej sa ušlo 23 medzinárodných cien, vrátane ceny FIPRESCI v Kerale a Grand prix v Biaritzi. Na margo filmu Nanič vlasy povedala: „Myslím si, že posolstvo filmu je univerzálne. Snaží sa ukázať, že každý by mal mať právo na osobnú slobodu a na objavovanie vlastnej identity bez toho, aby ho ostatní súdili.“
Najväčším problémom deväťročného Juniora (Samuel Lange Zambrano) sú jeho kučeravé vlasy, zdedené po černošskom otcovi. On chce mať rovné vlasy ako jeho obľúbený spevák. Každú chvíľu využije na to, aby si vlasy vyhládzal, čo uvádza do nepríčetnosti jeho matku, ktorá navyše z nejakých čudných 
pohnútok podozrieva dieťa zo sklonu k homosexualite, čo je úplne neopodstatnené. Možno ju privádza k tomu fakt, že vo Venezuele je spojenie „nanič vlasy“ metaforou pre odlišnosť. V mnohých to vyvoláva, ako to priznala aj režisérka, negatívne asociácie, zakorenené v otvorenom rasizme a sebanenávisti, čo vypovedá o zložitom rasovom vývine v Latinskej Amerike. Hravé a milé dieťa nechápe prečo matka mladšieho súrodenca miluje a jeho sa priam štíti. Marta (Samantha Castillo) čerstvá vdova, manžel zomrel násilnou smrťou a stará mama sa snaží Juniora od jeho osudu uchrániť, takže spor medzi matkou a černošskou babičkou nedá na seba dlho 
čakať. Rodina žije v ošarpanom panelákovom komplexe v Caracase, nevidíme síce nijaké násilnosti, ale je evidentné, že zločin tu má živnú pôdu, najmú kvôli komplikovaným sociálnym problémom. Marta je nezamestnaná, nevieme prečo ju z práce prepustili, ale dozvedáme sa, že ako strážkyňa poriadku bola príliš horkokrvná a niečo vyparatila. Pokúša sa uspieť ako upratovačka, ale chýba jej rovnošata a odznak, príliš jej prirástli k srdcu. Keď sa s babičkou nezhodnú, rozhodne sa zabiť dve muchy jednou ranou – poskytne svoje telo bývalému šéfovi odmenou za návrat do práce a navyše predvedie synovi, čo sa deje medzi mužom a ženou. Nič hlúpejšie urobiť nemohla, 
dieťa je zaskočené a predčasne ho olúpila o detstvo. Veď Junior, ktorý sa spolu s malou kamarátkou chystajú na fotografovanie pre školskú ročenku, chce na obrázku len pekne vyzerať. Sekvencie o stretávaní sa dvoch detí, návšteva fotografa, dialógy medzi nimi, sú najpôvabnejšie z celého filmu a v ostrom kontraste s domácimi pomermi, kde nervózna, netolerantná a frustrovaná matka pokazí všetko, čo sa len dá. Kým Junior bojuje o svoje dôstojné miesto pod slnkom, zatiaľ jeho malá, tlstá a neforemná kamarátka srší sebavedomím. Chce byť okrem fotky do ročenky vyfotená s misskami v pozadí a hrdo sa v nevkusných šatoch pokúša o ich pózy. Netreba veľa slov a detský svet sa pred nami roztvorí v plnej kráse a nevinnosti. A práve o 
tú nevinnosť Marta svojho syna oberie. A to všetko sa deje celkom nenápadne na pozadí správ o chorobe Huga Cháveza, ktoré prinášajú jednu absurditu za druhou. No nie je to film o politických pomeroch vo Venezuele, ale fragmenty z televíznych správ napriek tomu veľmi presne dokresľujú atmosféru v krajine.
Napriek všetkým kladom sa mi zdá, že Mariana Rondón až príliš oscilovala dvomi možnosťami, či sa sústrediť len na intímnu drámu medzi matkou a synom, eventuálne medzi babičkou a vnukom, ktorých východné metódy, síce dobre myslené, spôsobujú len 
deštrukciu, alebo odvážiť sa odhaliť spoločenské pomery v krajine, ktoré sú postavené na mocenských princípoch. Druhú možnosť len načrtla, ale nevyužila. Škoda. Nechýbalo však veľa a konflikt mohla obohatiť o ďalší a rafinovanejší rozmer, ktorý by motiváciu matky psychologicky uviedol na správnu mieru. Takto sme ostali svedkami len jej zúfalého pokusu dať dohromady svoj rodinný život, ktorý napriek všetkej snahe vyústi len do bezcitného pokusu potlačiť synovu identitu, a tým popretrhať väzby vzájomných vzťahov. V niektorých momentoch 
diváka vonkoncom nešetrí, aby sa mu v iných vzdialila až príliš. Vlastný zmysel filmu tak často dostáva trhliny a pocitovo zasiahne až v scénach na prvý pohľad diametrálne odlišných detí, ktoré sa sme - tam aj zraňujú („...nemôžeš byť modelka, si tlstá...“ poteší Junior svoju kamarátku), ale predsa len ohľaduplnejšíe. Dievča obohacuje chlapcova prítomnosť i priateľstvo a on zasa čerpá z jej nadmerného a ničím nenarušiteľného sebavedomia. A to som ešte nespomenula betónovú džungľu, ktorá ponúkala veľa možností na uvoľnenie fantázie. Nie drastickým spôsobom, ale atmosférou. Atmosférotvorný prvok bezútešného prostredia bol využitý len čiastočne. Vyčítam 
túto zahodenú možnosť venezuelskej režisérke, pričom som si vedomá toho, že ani u nás ešte nikto nedokázal dokonale pretlmočiť atmosféru betónového sídliska na filmové plátno. A pokusov bolo zopár. Možno to nie je tak jednoduché...
Snímka Nanič vlasy však napriek výhradám opodstatnene zožala veľký úspech nielen v krajine vzniku, ale na celom svete. I keď evidentne cítiť určité váhanie Mariana Rondón, nikdy neskĺzla do polohy kde by snímka stratila svoju dramatickosť i svoje kúzlo, divák je rad, že je konfrontovaný s problémami ľudí, ktorí bojujú o svoje šťastie, strácajú ho pre nerozvážnosť a predsudky. Pre tie predovšetkým. Jeho posolstvo hádam najlepšie vystihnú slová režisérky: „Prostredníctvom situácie, ktorá je v mojej krajine úplne bežná, som chcela hovoriť o otvorených ranách v spoločnosti. Film je o rešpektovaní ostatných, o úcte voči odlišnosti. Nehovorí len o rasizme a homofóbii. Jeho posolstvom je, že každý má mať právo na inakosť, bez ohľadu na to, v čom sa odlišuje.“ S tým sa dá len súhlasiť.
Nanič vlasy (Pelo malo), Venezuela, Argentína, Peru, Nemecko, 2013
Dĺžka: 93 minút
Scenár a réžia: Mariana Rondón
Kamera: Micaela Cajahuaringa
Strih: Marité Ugás
Hudba: Camilo Froideval
Zvuk: Lena Esquenazi
Hrajú: Samuel Lange Zambrano, Samantha Castillo, Beto Benitas, Nelly Ramos, Maria Emila Sulbarán
Premiéra v SR: 17. september 2014
Foto: Filmotopia s.r.o.