Mohol z toho vzniknúť zaujímavý celovečerný hraný film, vznikol však ešte zaujímavejší dokument - Bergman a Magnani : Vojna vulkánov -  o dvoch skvelých herečkách, osudových ženách svetoznámeho talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho a milostnom škandále, ktorý poznačil ich životy a otriasol vtedajšou spoločnosťou. Do našich kín ho teraz v novembri priniesla spoločnosť Film  Europe.

Nakrútil ho taliansky režisér a scenárista Francesco Patierno (Neapol 1964). Pôvodným povolaním architekt sa stal umeleckým riaditeľom reklamnej agentúry v Ríme a od deväťdesiatych rokov sa venuje filmu, či už v podobe dokumentov, hudobných videí alebo reklám. Medzinárodnú pozornosť vzbudil v roku 1996 na festivale v Benátkach krátkym filmom Ten deň. V oblasti celovečerného filmu debutoval ako režisér drámou z neapolského predmestia Pater familias (2003). Nasledoval prepis autobiografie známeho gamblera Ranné vtáča ďalej doskáče (2007) a Cose dell´altro mondo (2010). Zdá sa však, že najviac ho láka dokumentaristika, čo potvrdzuje i Bergman a Magnani: Vojna vulkánov(2012).

Dokument  sa začína rozprávaním o tom, že všetko začala skupina niekoľkých sicílskych mladíkov z tzv. lepších rodín, keď zmontovali a dali si patentovať podmorskú kameru, s ktorou nakrútili zaujímavé zábery z podmorského sveta  okolo Liparských ostrovov a neskôr si založili filmovú spoločnosť. Jeden z mládencov bol bratrancom  vtedy už známeho talianskeho režiséra Roberta Rosselliniho (1906-1977, v štyridsiatych rokoch predstaviteľ neorealizmu), takže ho prizval na prvú projekciu, s prosbou o radu ako ďalej. Zároveň mu navrhol spoluprácu na filme, ktorý by sa odohrával na Liparských ostrovoch a jeho hrdinkou by bola silná žena, ktorá bojuje s tamojšou prírodou i predsudkami okolia. Roberto súhlasil. Nikto však vtedy netušil, že si námet privlastní a podľa neho nakrúti film Stromboli (1949). Ešte väčšie prekvapenie bolo, že  si za hlavnú predstaviteľku nevybral svoju favoritku a lásku Annu Magnani (1908-1982), s ktorou sa zoznámil pri nakrúcaní filmu Rím, otvorené mesto (1945), ale dal prednosť švédskej herečke Ingrid Bergman (1915 -1982, v tom čase už nezabudnuteľná predstaviteľka filmu Casablanca, držiteľka  Oscara v roku 1944 a hviezda Hollywoodu), ktorá mu už dávnejšie napísala, že má záujem  o spoluprácu. Autori pôvodného námetu neváhali a v rovnakom období začali nakrúcať tiež na Liparských ostrovoch film Vulkán (1949) v hlavnej úlohe s Annou Magnani.

V strihových záberoch sledujeme obe herečky v oboch filmoch a zároveň rozprávačka komentuje obrazovú skladačku v kontexte s ich súkromím. Ide len o istý časový úsek, nie autobiografiu. Takže poučený divák len ľutuje, že sa viac nedozvie o Anne Magnani a jej životnom, priam románovom príbehu. Vie sa totiž, že bola dcérou talianskej matky a egyptského otca, prežila trpké detstvo v chudobnej štvrti Ríma u starej mamy, absolvovala hereckú školu a začala hrať už ako 18-ročná. Ale slávu jej priniesol až film Rím otvorené mesto  a stala sa najobľúbenejšou talianskou herečkou povojnových rokov, neskôr držiteľkou Oscara za film Tetovaná ruža (1955), a symbolom Ríma ako „vlčica“ či predstaviteľka filmu Mama Roma (1962). V jednotlivých filmových záberoch akoby prežívala svoju osobnú tragédiu – milovaný muž  ju opustil bez slovka vysvetlenia, ale život ide ďalej.

Viac sa dozvedáme o Ingrid Bergman, ktorá bola v čase, nakrúcania Stromboli ešte vydatá za zubára Petra, s ktorým mala dcéru Piu. V čase premiéry porodila  Rosselliniho dieťa. To bolo pre vtedajšiu  predstavu o morálke také zaucho, že sa pred ňou zavreli dvere mnohých štúdií. Vo filme sa už nehovorí o jej ďalšom živote, či dvoch ďalších Oskaroch.
Len sa konštatuje, že  filmy Vulkán aj Stromboli prijali diváci pomerne chladne. Viac ich zaujímali správy bulváru zo zákulisia.

Prevažne čiernobiele zábery sa striedajú s farebnými. Film, spravodajstvo, realita. V niektorých chvíľach zrazu divák stráca pojem o tom, čo je hrané a čo je skutočné. Krutý život, v tvrdých podmienkach (otrasná je napríklad scéna zabíjania tuniakov) a medzitým ľudské sny a túžby. Vášnivé a dramatické milostné vzťahy v prostredí krásnej, ale neľútostnej prírody, sopka, more a „nadčasové Liparské ostrovy, kde sa to všetko odohráva“.

Nakrútiť takýto dokument je záslužný čin. Pochvalu si zaslúži  nielen režisér a zároveň spoluscenárista Patierno, ale aj strihačka Renata Salvatore, ktorá dopraje divákovi pocit, ako keby videl obe herečky nie na archívnych záberoch, ale v nových úlohách. I keď ktohovie, čo ich mená hovoria najmladšej, či dnešnej generácií filmového publika. Protagonisti príbehu už dávno nie sú medzi živými, svet a jeho morálne hodnoty sa zmenili. Prešlo viac ako pol storočia, takže ťažko povedať, ako divák zareaguje na „príbeh najväčšieho milostného škandálu všetkých čias zo sveta šoubiznisu“, ako ho označujú distributéri ? Ale, chtiac-nechtiac, vari uzná, že bez ohľadu na fakty, mená a letopočty, je to pokus o zachytenie niečoho nezachytiteľného a večného. Veď kto by pochyboval o sopkách, ktoré driemu v každom z nás?  Takže akceptujme aj záverečné slová dokumentu: „To nie je príbeh Anny, Ingrid a Roberta, je to príbeh sopky, na ktorej čas nič nemení.“

Bergman a Magnani: Vojna vulkánov (Bergman - Magnani:La Guerra del Vulcani), Taliansko, 2012
Dĺžka: 52 minút
Réžia: Francesco Patierno
Scenár: Chiara Laudani a Francesco Patierno
Hudba: Santi Pulvirenti
Strih: Renata Salvatore
Hrajú: Anna Magnani, Ingrid Bergman, Roberto Rossellini
Premiéra v SR:  november 2013
Foto: Film Europe