Andreas Dresen (1963 v Gere, vtedy NDR), nemecký scenárista a režisér, absolvent Filmovej akadémie Konrada Wolfa v Postupime – Babelsbergu, sa presadil doma i na zahraničných fórach trpkými komédiami o medziľudských, najmä partnerských vzťahoch, pričom prostredníctvom charakteristických detailov mapoval akoby mimochodom život vo východnej, socialistickej časti krajiny.

Z jeho doterajších ôsmich celovečerných hraných filmov poznáme aj u nás Lásku na grile z roku 2001 o manželskej nevere štyridsiatnikov, vyznamenanú Veľkou cenou poroty na Berlinale, Leto na balkóne (2005) o dvoch priateľkách, medzi ktoré nevhodne vstúpi muž, kontroverzné Siedme nebo (2008) o sexuálnej príťažlivosti ľudí v dôchodcovskom veku (Un Certain Regard v Cannes), či Whisky s vodkou (2009), príbeh hereckej hviezdy a jej náhradníka ako svojský hold filmárskemu umeniu, odmenený Cenou za réžiu v Karlových Varoch. Škálu existenciálnych problémov rozšíril Dresen vo svojom najnovšom filme Konečná uprostred cesty (2011, opäť Un Certain Regard na MFF Cannes a rad domácich ocenení), v ktorom spracoval dosiaľ tabuizovanú tému umierania a smrti.

Frank a Simone Langeovci sú obyčajní manželia okolo štyridsiatky. Tešia sa z dvoch detí – štrnásťročnej Lilly, úspešnej skokanky do vody, a osemročného Miku, ako aj z nového domu, do ktorého sa práve nasťahovali. Čaká ich však šok. Frankove bolesti hlavy diagnostikuje dr.Träger ako neoperovateľný mozgový nádor s najhoršou prognózou – niekoľkými mesiacmi života. Od tejto chvíle, ktorá sa odohrá v úvode filme a predznačuje jeho dokumentárny charakter (dr.Träger je reálny lekár a herci sa s ním stretli až pri nakrúcaní v jeho ordinácii), sa život rodiny kruto zmení. Všetko sa začne točiť okolo Franka a jeho choroby. Manželka, deti, všetci príbuzní i priatelia sa musia vyrovnať – každý po svojom – s tvrdou realitou a naďalej žiť tak, aby uľahčili a podľa možnosti aj spríjemnili rýchlo ubúdajúci čas onkologickému pacientovi. Nie je to ľahké, pričom najväčšiu záťaž nesie rodina. Tým skôr, že Frank zostáva doma. S narastajúcou hrôzou pozoruje na sebe postup choroby, úbytok síl, svoju rýchlu fyzickú aj intelektuálnu devastáciu, proti ktorým je bezmocný. V zúfalstve kope okolo seba ako v pasci chytené zviera a zasahuje predovšetkým svojich najbližších. Chvíle relatívnej pohody sa skracujú, narastajú dramatické konflikty a hádky. Oddychového času takmer niet. Dokedy sa dá toto trápenie vydržať?
Film Konečná uprostred cesty nemal scenár v tradičnom zmysle slova. Andreas Dresen so spoluscenáristkou Cooky Ziescheovou si najprv pripravili dôkladné rešerše na základe desiatok rozhovorov so zainteresovanými ľuďmi, ktorí prišli nejakým spôsobom do kontaktu s podobnou nevyliečiteľnou chorobou – s lekármi i liečiteľmi, ošetrovateľkami, personálom hospicov i pozostalými. Tie potom sprostredkovali hercom, ktorí na základe riadenej improvizácie vytvárali svoje dialógy. Preto film pôsobí až dokumentárne presne, vecne a civilne, pričom autenticitu posilňuje obsadenie u nás neznámych hercov a časté prestrihy na neostré, roztrasené zábery z iphonu, na ktorý si Frank zaznamenáva svojich blízkych, ale najmä seba a svoje, stále ťažšie slovne vyjadriteľné, myšlienky. V týchto „amatérskych“ záberoch, akomsi audiovizuálnom archíve pre budúcnosť, čoraz výraznejšie dominujú jeho veľké, akoby chorobou zaskočené oči, svietiace vo vychudnutej a bolesťou poznačenej tvári.

Film má aj istý osvetový charakter, vyplývajúci z príbehu, ale aj explicitne vyjadrený v niektorých priamych „poučeniach“ paliatívnej lekárky, ktorá pôsobí ako láskavá matka, vždy ochotná prísť, pomôcť či poradiť. Vysoko oceňuje Simonino rozhodnutie nechať umierajúceho Franka v domácom prostredí a presviedča ju, že dennodenný kontakt s chorým prospieva aj deťom, ktoré získavajú nový pohľad na celý proces umierania i blížiacu sa smrť, ktorej sa vraj nebudú báť. V divákovi však zákonite vzniká otázka, či to nie je príliš veľká záťaž pre vyvíjajúcu sa detskú psychiku, i keď si treba uvedomiť, že smrť je neoddeliteľnou súčasťou života a treba sa na ňu pripraviť. Spôsob, akým deti zvládajú náročné situácie a  napokon prijmú definitívny odchod otca, hovorí v lekárkin prospech.

Tak, ako film nemal klasický scenár, nemá ani tradičný príbeh. Jeho chrbticou je stále dramatickejší  a pritom vecný priebeh choroby. Trvá niekoľko jesenných a zimných mesiacov (z týchto ročných období vyplýva tlmená farebnosť diela) a pozostáva z čriepkov každodenného zápasu s ňou. Občas, najmä spočiatku, ho odľahčí úsmevná epizóda, napríklad písomné označenie miestností i vecí v dome a pokyny na správanie sa v ňom, ktoré má uľahčiť život dezorientovanému a pamäť strácajúcemu Frankovi, alebo jeho sledovanie televíznej talk show, v ktorej „počuje“ rozhovor moderátora so svojím nádorom, personifikovaným do postavy muža – rovesníka. (Predstava tohto muža sa Frankovi vracia a bude s ním aj v predsmrtnej fáze.)

Na film Konečná uprostred cesty sa nedíva ľahko. Je totiž taký autentický, presvedčivý a dokumentárne presný, ako život sám. Niet v ňom miesta pre pátos, sentimentalitu ani stereotypy. K výnimočnosti filmu určite prispel spôsob nakrúcania – v dome, ktorý režisér s producentom kúpili, aby sa herci cítili ako doma, s minimalistickým štábom, s improvizovanými dialógmi. Najväčšia záťaž však spočívala na interpretoch, ktorí – bez ohľadu na to, či išlo o profesionálnych hercov alebo naturščikov  rozličného veku – podali vynikajúce výkony. Milan Peschel ako Frank Lange sa doslova menil pred očami z činorodého muža na bezmocnú trosku, odkázanú na pomoc iných aj v tých najintímnejších veciach, jeho epileptický záchvat, chvíle prudkého plaču, neovládateľnej zlosti i sexuálneho vzrušenia boli až bolestne pravdivé. Steffi Kuhnert budovala postavu Simone Langeovej tlmenejšími výrazovými prostriedkami, čo súviselo s nevyhnutnosťou ovládať sa v každej situácii, no keď to presiahlo jej sily, nasledoval vášnivý uragán s naplno vyjadrenými pocitmi únavy a hnevu. Vierohodné bolo aj správanie detí – Talisy Lilly Lemkeovej ako dcéry (silná je scéna, keď sa po víťazstve v skokoch do vody v šatni potichu rozplače, lebo športový úspech nemôže zatieniť nešťastie v rodine) a Miku Nilsona Seidela ako syna, ktorý sa vo svojej osemročnej hlavičke snaží pochopiť, čo sa to deje. (Symptomatický je výjav, keď sa otca opýta, či zomrie, a po kladnej odpovedi položí ďalšiu otázku: Dostanem potom tvoj iphon?)

Konečná uprostred cesty sa zavŕši podľa očakávania. Frank zomrie. Posledná veta filmu – vecné konštatovanie dcéry, ktorej ešte nestihli zaschnúť slzy na lícach, „Musím ísť na tréning“- naznačuje, že život ide ďalej. Rodina, ktorá si splnila povinnosť, lebo doopatrovala manžela a otca, a súčasne preukázala spolupatričnosť a lásku, lebo bez nej by takýchto obetí nebola schopná, bude žiť ďalej, ako bude vedieť. Sila, odvaha a neha, ktoré prejavili jej členovia v krízovej situácii, im určite pomôže zdolať aj tie najnáročnejšie meandre. V tomto posolstve je, podľa môjho názoru, optimizmus i nádej krutého a výnimočného Dresenovho filmu.

Konečná uprostred cesty (Halt auf Freier Strecke), Nemecko, 2011
Scenár: Andreas Dresen, Cooky Ziesche
Réžia: Andreas Dresen
Kamera: Michael Hammon
Strih: Jorg Hauschild
Zvuk: Peter Schmidt
Hrajú: Milan Peschel, Steffi Kuhnert, Talisa Lilly Lemke, Mika Nilson Seidel, Ursula Werner, Otto Mellies, Bernhard Schutz, Marie Rosa Tietjen a ďalší
Premiéra v SR: 29.11.2012
Foto: ASFK