Panel kritikov na tému Filmová kritika a filmová tvorba v strednej a východnej Európe považujem za jedno z najzmysluplnejších diskusných podujatí na 14. medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave. Sympatický bol tým, že sa uskutočnil za okrúhlym stolom, hoci paradoxne bez jediného slovenského zástupcu. No ani v publiku nebolo až tak veľa domácich i zahraničných kritikov a publicistov!

Na diskusiii sa otvorilo sa veľa boľavých problémov o slovenskej, svetovej a európskej filmovej kritike a publicistike i situácii moderného filmu vôbec. Diskuisa navyše dala priestor  zásadnému problému, dosť absentujúcemu hodnotovému a hodnotnému triedenia umeleckých, kvalitných titulov, ktorých je vo svete pramálo, s banálnymi, stereotypnými a bezvýznamnými, ktorých je aj v našich kinách a televíziach nad prijateľnú mieru. Neraz nekriticky málo razantne a priamo zaangažovane na propagácii priemernosti a podpriemernosti vstupuje aj slovenská filmová a kultúrna publicitika. Akoby chcela neraz pomastiť brucho niektorým distributérom a producentom mnohých neslano-nemastných titulov, aby si aspoň oni mohli mädliť ruky. S distribúciou to však nie je u nás vôbec ružové.

Príliš idealizovane dostatok priestoru v slovenských médiach a početné svoje texty u nás obhajoval Radoslav Holub, jeden z programových tvorcov tohoročného festivalu. Aj jeho pružne napísané informatívne články z festivalov sveta, uverejňované na Slovensku, nemajú zväčša, žiaľ, hlbšiu kritickú hodnotu, hoci sa pokúšajú aspoň o základné informatívne triedenie titulov svetovej kinematografie. Závažnejšie znel hlas slovenskej filmovej publicistky a kritičky, zastupujúcej náš Klub filmových novinárov v tohoročnej filmovej porote FIPRESCI, Viery Langerovej. Ale aj u nej bolo cítiť, že už dlho žije mimo slovenského kontextu, v Prahe a vo svete, a tak  tiež nemohla celkom pochopiť správnu východiskovú diagnózu, prečo je aj na Slovensku tak málo pôvodných kvalitných filmov, hraných či dokumentárnych, s hlbšou umeleckou a tvorivou suverenitou i prienikom do našej zložitej prítomnosti a našich nemenej zložitých starších nerozulených a nerozuzlovaných dejín. (Odrazilo sa to aj v  absolútnej neúčasti, jediného slovenského titulu v troch medzinárodných súťažiach tohtoročného bratislavského festivalu!? Vytvorená samostatná "národná" sekcia iba dlhometrážnych titulov, bez dokumentárnych, animovaných a krátkometrážnych, to nemohla ani nemôže plne vynahradiť! Navyše, ak ani viaceré súťažné tituly nedosahovali najvyšie méty.) Žiaľ, ani väčšina našich mladých a ambicióznych tvorcov - čo je odrazom stále pomerne slabej celkovej intelektuálnej reflexie samých seba na domácej scéne, takmer vo všetkých humanitných odboroch, vrátane pôsobísk v akadémii SAV, početných univerzitách, či ďalších inštitúciách, nevynímajúc médiá -  ešte celkom nedozrela. Až na niektoré výnimky (posledne sú to najmä mimoriadne závažné politicko-diagnostické dokumenty Zuzany Piussy, neraz aj s nábojom polemickej výbušnosti) ešte zväčša celkom nedozreli osobnostne, aby  mohli vytvárať suverénne autorské diela na závažnejšie témy, ktoré by mohli výrazne osloviť divákov doma i v zahraničí. Do diskusie možno mal aktívne vstúpiť aj ďalší člen KFN a zástupca SFÚ Miroslav Ulman, rovnako možno aj s autorom tejto rozšírenej poznámky, ak by bolo viac času. Vynahradili sme si to možno v dlhších polemických a informatívnych výmenách názorov pri následnej minipárty, najmä s organizátorom a moderátorom diskusie, programovým riaditeľom festivalu Nenadom Dukićom, ktorý prejavil sympatickú snahu zorientovať sa lepšie v slovenských audiovizuálno-kriticko-tvorivých reáliach. Ale aj v diskusiách s ďalšími kritikmi a publicistami, početnejšie zastúpenými z krajín Balkánu i širšieho sveta.

Okrúhly stôl zahraničných filmových kritikov a festivalových organizátorov však presvedčil o nevyhnutnosti vydiskutovávať si pretrvávajúce problémy slovenskej filmovej, ale aj  umeleckej a spoločenskej kritiky a tvorby, predovšetkým na domácej pôde. V slovenčine (diskusia prebiehala v angličtine ) by to malo možno ísť  ľahšie, hoci ani tu veľký záujem, žiaľ, neočakávam. Paradoxne o to viac, o čo jej potreba je u nás väčšia.