Prvá svetová vojna, ako dovtedy najväčšia katastrofa, dala vzniknúť mnohým umeleckým dielam, románom i drámam, ktoré dodnes provokujú a inšpirujú umelcov k závažným, nástojčivým výpovediam o krutosti, odvahe, hrdinstve, človeku, kultúre a celej civilizácii. Steven Spielberg si vybral menej známu  a menej ambicióznu britskú knižku pre deti, s rozpočtom 66 miliónov dolárov podľa nej nakrútil film Vojnový kôň a nám neostáva iné, len pýtať sa prečo.

Steven Spielberg je bez pochýb jeden z najväčších žijúcich filmárov. Dosiahol, čo sa len dalo. TSal sa žijúcim klasikom, legendou. Nemá problémy s financovaním svojich projektov. Na spoluprácu si môže vyberať najlepších z najlepších. A na Vojnovom koňovi sa naozaj tí najlepší podieľali. Kameraman Janusz Kaminski, ocenený Oscarmi za Schindlerov zoznam a Záchráňte vojaka Ryana. Strihač Michael Kahn má okrem Oscarov za oba menované filmy aj tretieho - za Dobyvateľov stratenej archy. Skladateľ John Williams, čerstvý osemdesiatnik, má zlatých naháčov s mečom päť – z toho troch za hudbu k Spielbergovým filmom – a tohto roku je nominovaný na Oscary za jeho Tintinove dobrodružstvá aj za Vojnového koňa. Scenárista Richard Curtis bol nominovaný za Štyri svadby a jeden pohreb, scenárista Lee Hall za Billyho Elliota.

Ako námet poslúžil román pre mládež od britského autora Michaela Morpurga z roku 1982, adaptovaný o pätnásť rokov neskôr pre divadelné dosky a s veľkým ohlasom inscenovaný vo viacerých londýnskych divadlách, v Toronte i na newyorskom Broadwayi.

Tak čo sa pokazilo, keď tento remeselne dokonale realizovaný film nefunguje? Čo sa stalo, ak sa mu neušiel ani jeden Zlatý glóbus a z piatich nominácií na britskú národnú filmovú cenu BAFTA nedokázal uspieť ani v jedinej kategórii?

Asi prekáža práve to, že Spielberg už nemusí presviedčať svet o svojich kvalitách. Nemusí bojovať o priazeň divákov ani kritikov. Nemusí pútať pozornosť, prekvapovať, šokovať ani premýšľať, ako za málo peňazí urobiť čo najviac muziky. Nemusí úzkostlivo kontrolovať tabuľky s tržbami. Môže nakrúcať to, čo ho baví a tak, ako sa mu páči. Jeho Vojnový kôň na prvý pohľad vyzerá, ako keby do súčasných kín, okupovaných čarodejníkmi, upírmi, zombiami či aspoň elitnými nadľudskými zabijakmi zablúdil odkiaľsi z dávnej minulosti. Z éry veľkých, vážnych, dôstojných technicolorových rodinných filmov o odvážnych psoch či iných zvieratách, na ktoré sa do kina mohla vybrať celá farnosť i s kazateľom. Bez obáv z bezbožnosti a či iných novôt. Bez explicitného násilia, bez sexu ba i bez vulgárnych výrazov a vlastne aj bez protestu voči tradičným hodnotám, autoritám, bez spochybňovania a relativizácie. Ešte aj ten odpor voči vojne je dobre obalený tučnými vrstvami ušľachtilosti a hrdinstva. Po nadhľade niet ani stopy. Niet tu ničoho, čo by mohlo diváka zneistiť, znepokojiť či prekvapiť.

V obraze sa efektne zmontované neskutočne zlaté západy slnka striedajú s ešte neskutočnejšími sviežo zelenými ránami i farbisto pochmúrnymi opernými hmlami. Hudba neustále podfarbuje obraz monumentálnymi sláčikmi, dychmi, tympanmi a zvonmi. V príbehu všetko sedí a do seba zapadá tak, že mu veríme, hoci je načisto neuveriteľný. Každá slzička, každý záchvev úsmevu na tvári hercov je presne kde má byť a presne ako má byť.

A predsa – ani tie slzy nás nerozplačú, ani tie úsmevy nás nerozosmejú. A už vonkoncom nás nemá čo prekvapiť. Tento formálne dokonale urobený film však nefunguje v tom hlavnom: nedokáže sprostredkovať ale ani vyvolať skutočné čisté presvedčivé emócie. Koník Joey je ušľachtilý a vznešený, no – na rozdiel od knihy – nie je rozprávačom, hlavnou postavou ba ani nijako zaujímavou postavou. Divadelníci sa predháňali v nápadoch, ako ho stvárniť na scéne tak, aby zaujal, uchvátil, potešil. Vieme si ho tak predstaviť aj v animovanom filme. No aké šance má kôň v hranej snímke, ktorá chce byť realistickejšia ako skutočnosť? Zostal iba nemou, sem-tam digitálne animovanou tvárou, takou realistickou, že mu všetky tie ušľachtilé ľudské črty jednoducho nemôžeme veriť.

A ľudia okolo neho sa striedajú ako na bežiacom páse: mladý Albert, britský dôstojník, nemecký vojak, starý Francúz s vnučkou, ďalší Nemec... Každý z nich je možno zaujímavý, ale nemáme čas obľúbiť si ich, citovo sa angažovať, držať im palce, tešiť sa, tŕpnuť či byť aspoň zvedaví.

Režisér nás nechce od príbehu vyrušovať ani hereckým obsadením či expresívnymi výkonmi. Účinkujú prevažne menej známi až neznámi európski herci, len v epizódach sa mihnú Emily Watson, Niels Arestrup a David Dencik. Teda, nie že by Peter Mullan, Tom Hiddleston, David Thewlis alebo Benedict Cumberbatch boli zlí herci, to určite nie. Len to nie sú mená, ktoré by lákali obyčajných divákov do kín. Možno aj preto je také ťažké hodnotiť herecké výkony. Sú dokonale zladené so scenárom, obrazom a hudbou. Nevyrušujú, neupozorňujú na seba, zapadajú. A tak sledujeme len dych vyrážajúce obrázky s dokonalou výpravou, neustávajúcou bombastickou hudbou, ale bez modernej dynamiky, bez väčšej elegancie, bez radosti z hry, bez rozprávačskej vášne a podchvíľou sa už len pozeráme na hodiny, či do konca ešte zostáva veľa. A hádame, čo nám asi tak majster chcel Vojnovým koňom povedať. V žiadnom Spielbergovom filme dosiaľ dva a pol hodiny netrvalo tak dlho.

Tintinove dobrodružstvá a Vojnový kôň – v jednom roku 65-ročný Steven Spielberg nakrútil dva filmy. Oba sú ukážkami majstrovsky zvládnutého remesla, ale ako keby každý z nich režíroval iný človek.