Začalo sa to niekedy v 50. rokoch minulého storočia, keď sa hlavnými postavami westernov stali postavy vyložene nehrdinské. Tvorcovia postupne pridali relativizáciu tradičných hodnôt, pátračmi boli kanibali a obdivovanými hrdinami rôzni Čističi. Postmodernizmus priniesol všeobecné zľahčovanie, znevažovanie, zveličovanie. Bez akéhokoľvek rozruchu dnes pôsobí ako hrdina kriminálneho seriálu policajt, ktorý je sériovým vrahom. Dočkali sme sa čínskeho Sudcu Ti na spôsob Tigra a draka. Onedlho možno príde i miss Marplová ako neodolateľná bojovníčka a prekvapí nás vášnivým sexom s Herculom Poirotom. Oči sa tešia čoraz viac, no um sa nudí, chradne a mľandravie.
V roku 2009 nás britský režisér Guy Ritchie prekvapil a pobavil svojráznym pohľadom na najslávnejšieho detektíva všetkých čias. Na rozdiel od zažitých predstáv a predchádzajúcich filmových adaptácií, založených na chladnej racionalite, geniálnom úsudku a dedukcii, teda na výsostne intelektuálnom pôžitku, predstavil Sherlocka Holmesa (Robert Downey Jr.) ako viktoriánskeho Jamesa Bonda: majstra bojových umení, nadšenca nových technológií a pôžitkára, ktorý má nevážnym chápaním blízko aj k Indianovi Jonesovi, no chýba mu (vďakabohu) mystika. V pokračovaní Sherlock Holmes: Hra tieňov sa bondovsko-jonesovský Sherlock začína meniť na kapitána Jacka Sparrowa z Pirátov Karibiku. Geniálneho, no rovnakou mierou aj výstredného, bláznivého, samoľúbeho, pôsobiaceho dojmom, ako keby bol neustále pod vplyvom drog. Čo vlastne aj je, lebo nový Holmes dokáže piť aj formaldehyd!
Scenár manželov Kierana a Michele Mulroneyovcov viac ako predloha prvého filmu využíva motívy z viacerých diel Arthura Conana Doyla. Z ústredného Sherlockovho protivníka, profesora Moriartyho (Jared Harris), však nerobí démonického génia zločinu, ktorý pácha zlo pre jeho podmanivú zvrhlú krásu. Moriarty sa zmenil na bondovského Blofelda. Nechová síce škaredé mačky a nemá ani iracionálne sklony vládnuť celému svetu, zato dôsledne pracuje na ovládnutí svetovej ekonomiky. Je geniálny matematik, no v podstate podobne samoľúby excentrik ako Holmes. Našťastie sú tu neohrozený Sherlock a jeho verný druh doktor Watson (Jude Law), takže svet sa nemusí báť...
No báť sa nemusí ani divák – a to je horšie. Je totiž jasné, že ak štúdiá Warner Bros. oznámili práce na scenári tretieho filmu, tvorcovia nesmú nechať zahynúť žiadnu z hlavných postáv, podobne ako je jasné, že ani v chystanom novom bondovskom filme hlavná postava nezomrie. Vedľajšie – vrátane sympatickej Noomi Rapace v role Cigánky Simzy či Watsonovej novomanželky Mary (Kelly Reilly) – sú až tak potlačené do úzadia, že publikum sa s nimi nemá ako stotožniť. Aj Irene Adler (Rachel McAdams), jediná ako-tak zaujímavá žena, dostala tak málo priestoru, že nevedno, načo ju vlastne do filmu dávali. Aspoň čiastočne to možno vysvetľuje množstvo a intenzitu homosexuálnych motívov, ktorých tu nájdeme viac než je milé. Sherlock sa síce k svojej sexuálnej orientácii nepriznáva verbálne, no záľuba v preobliekaní za ženu či tanec s Watsonom na veľvyslaneckom bankete a mnoho ďalších indícií ju definuje jasne a neodškriepiteľne.
Hra tieňov je typické pokračovanie: očarenie z prvotného nápadu je fuč, nový a rovnako silný nápad sa nekoná, tvorcom teda neostáva iné, len exploatovať úspech jednotky i skvelé obsadenie hlavných postáv. Obraz je štylizovaný tak prebujnene, že chvíľami pripomenie Zemanove oživené ilustrácie románov Julesa Verna, je však pompéznejší a – na rozdiel od väčšiny videohier – aj menej hravý. Akčné scény sú ešte prepracovanejšie, digitálne čarovanie ešte častejšie a humor taký bláznivý, až chvíľami posúva celý film smerom k paródii. Ba čo je horšie, stáva sa absurdným a občas prestáva byť smiešnym: prečo Sherlockov brat Mycroft (Stephen Fry) chodí doma aj pred návštevami nahý a zamestnáva starých, neschopných, nepoužiteľných sluhov?
Hoci rozprávačom je tradične doktor John Watson, v rozprávaní hrá druhé husle a v podstate mu ide o jediné: konečne si s mladou manželkou užiť medové týždne v Brightone. Chémia medzi Jude Lawom a Robertom Downeym však stále funguje a Watson nie je nijaký Holmesov poskok či komický nadhrávač. Jared Harris je ako profesor Moriarty prekvapujúco civilný až nenápadný, rozhodne sa nejedná o zloducha, odpudivého už na prvý pohľad. Nie je to ani zloduch podmanivý a očarujúci. Skôr predstavuje divácky nie príliš atraktívneho zlého ekonóma, schopného pre svoj prospech rozpútať aj globálnu krízu.
Druhý film Guya Ritchieho o Sherlockovi Holmesovi rozhodne nie je určený fanúšikom tradičnej detektívky, ktorí chcú premýšľať a klásť si otázky. Vznikol pre potechu tých milovníkov akčnej zábavy, ktorí v kine hľadajú miesto, kde bez obáv možno odpočívať. A tak, hoci akcia úplne vytesnila intelekt, hoci samotný príbeh nestojí za veľa a napätia v ňom veľa niet, užijeme si aspoň zručne vyskladaný sled rafinovaných a dobre nafilmovaných akčných scén, striedaných situačným i slovným humorom. Pre filmových fanúšikov je prichystaných niekoľko hádaniek a hier s citátmi či parafrázami (aj na úrovni filmovej hudby). Škoda, že režisér sa nevyhol viacerým hluchým miestam, keď sa vozík jarmočnej horskej dráhy takmer úplne zastaví a adrenalín opadne. Vypustenie niektorých motívov i postáv a skrátenie prinajmenšom o štvrť hodiny by snímke určite len prospelo.
Sherlock Holmes: Hra tieňov je nesporne napriek viacerým výčitkám vydarená a príjemná filmová zábava pre masy. No či by si ju dokázali užiť aj sir Doyle a jeho veľký detektív, je viac než otázne.
pošli do vybrali.sme.sk