Nezávislý dlhometrážny 3D dokument nemeckého režiséra Wernera Herzoga Jaskyňa zabudnutých snov bol na tohtoročnom berlínskom filmovom festivale súčasťou „dňa 3D“, v rámci ktorého sme videli Pinu Wima Wendersa a pásmo rozprávok Michela Ocelota Les contes de la nuit. Herzog, ktorý vlani predsedal porote Berlinale, však tentoraz do Berlína neprišiel, pretože práve nakrúcal dokumentárny film o treste smrti v Amerike Death Row. Nech sa to zdá akokoľvek čudné, pokračuje ním v téme, ktorú otvoril Jaskyňou zabudnutých snov.

Vraví sa, že umelec musí trpieť, ak má byť jeho dielo kvalitné. Že len drvený a lisovaný vydá zo seba to najlepšie. Ako olivy. No na druhej strane nepochybne platí, že šťastie praje iba pripraveným. A tak, keď sa Werner Herzog dozvedel, že v prísne chránenej jaskyni môže nakrúcať len malou kamerou, s minimálnym štábom, bez klasických osvetľovacích telies a za dodržiavania prísnych obmedzení, nerezignoval, ale povýšil jednoduchosť, prostotu a minimalizmus na neobyčajný filmový zážitok.

Herzog v posledných rokoch nakrúca hrané filmy v USA. Tam si v časopise The New Yorker všimol aj reportáž americkej publicistky Judith Thurman nazvanú First Impressions. O vzácnych pamiatkach v jaskyni, ktorú v južnom Francúzsku, na dolnom toku rieky Ardèche, kde sa nad vodou klenie skalná brána Pont-d'Arc, v roku 1994 objavil speleológ Jean-Marie Chauvet. Jaskyňa dostala meno podľa neho. A v nej sa postupne našli nielen ľudské stopy, zvyšky, nástroje, ale predovšetkým nástenné maľby, ktorých vek vedci odhadli na viac než 30 000 rokov, karbónová metóda dokonca pri niektorých stanovila vek na 35 000 rokov. Sú teda najstaršie, aké poznáme.

A nejde len o bežné realistické maľby zvierat – koní, turov, jeleňov, jaskynných levov, tigrov, medveďov, no i sov, hyen a nosorožcov. Pravekí umelci dokázali vystihnúť ich vernú podobu, ale aj zachytiť pohyb. Využívali na to nerovnosti skalných stien a útvarov, no tiež ilúziu, vytváranú mihotaním ohňa a tieňov. Popri tom sú tu aj maľby abstraktné, maľby pretvárajúce skalný útvar na spodobenie ženského lona a dokonca aj maľby surrealistické, v ktorých sa prvky dolnej časti ženského tela chiméricky spájajú s hornou časťou tela bizóna. Jaskynná galéria teda pravdepodobne slúžila na rituálne, magické účely.

Jaskyňu Chauvet prísne chráni francúzska vláda, ale i sama príroda. V ovzduší sa tu nachádzajú veľké koncentrácie kysličníka uhoľnatého a rádioaktívneho plynu radón, takže aj bez zákazov by bol dlhodobý pobyt v jaskyni životu nebezpečný. Z dôvodov ochrany môže každý mesiac starostlivo zapečatenú jaskyňu Chauvet navštíviť len zopár ľudí na presne vymedzený čas, aby sa vnútri nemenila teplota ani atmosféra. Potrebné sú špeciálne obleky a obuv, pohybovať sa možno len po plechových lávkach uložených nad jaskynným dnom, dotýkať sa stien, stropov či dna je prísne zakázané..

Judith Thurman sa napokon nestala len autorkou filmového námetu, ale i koproducentkou Herzogovej nezávislej snímky. Jednou zo štrnástich spoluproducentov z USA, Kanady, Francúzska a Nemecka. Filmári dostali povolenie na šesť dní nakrúcania po štyroch hodinách. Do jaskyne mohli vojsť len štyria: režisér, ktorý zároveň pôsobil ako osvetľovač (povolili mu len malé ručné osvetľovacie telesá so studeným svetlom a vlastnými batériami, bez káblov), kameraman Peter Zeitlinger, ktorý obsluhoval malú ručnú digitálnu 3D kameru, zvukár a ich asistent. Aj pri nakrúcaní museli dodržiavať predpísaný odstup od stien, čo sa, pochopiteľne, odrazilo na spôsobe práce s obrazom.

Herzog priznal, že nemá rád filmy s trojdimenzionálnym obrazom a v budúcnosti ani nechce nakrúcať v 3D, ale po prvej návšteve jaskyne súhlasil s kameramanom, že jedinečnú príležitosť treba využiť na to, aby divákovi sprostredkovali dojmy a emócie v čo najvernejšej podobe. A skutočne, 3D tu nie je atrakciou ani ozvláštnením, ale súčasťou sugestívneho svedectva o mieste a čase.

V snímke s klasickou minutážou (90 min) sú však i mnohé scény z exteriérov, z okolia jaskyne, letecké zábery (kamera na malom modeli lietadla prelieta popod Pont-d'Arc, aby autor zdôraznil odvekú mágiu miesta), rozhovory s odborníkmi, návštevy muzeálnych zbierok, ba dokonca i výlet do Nemecka, územie ktorého bolo v dobe ľadovej s jaskyňou Chauvet prepojené nezaľadneným koridorom. Sprievodné slovo k filmu narozprával režisérov filmársky kolega Volker Schlöndorff.

Hoci zábery nástenných malieb prirodzene dominujú a hudba Herzogovho spolupracovníka Ernsta Reijsegera ich nevtieravo podfarbuje, snímka prekračuje hranice dokumentu. Je hlbokou, mnohovrstevnatou Herzogovou úvahou, esejou na tému najzákladnejších filozofických otázok o našej minulosti, prítomnosti, budúcnosti, plynutí času a zmysle našej existencie. Sám autor ju chrakaterizoval ako „pohľad do priepasti, hlbokej 35 tisíc rokov.“

Zároveň je však i meditáciou, keď pohyb i zvuk nadlho takmer ustanú. Divák v úplnom tichu a pološere zázračnej jaskyne aj mimovoľne, podvedome – zasiahnutý emóciami, ktoré pred desiatkami tisíc rokov na skalné steny zachytili naši predkovia a Herzog ich s pokorou i majstrovstvom preniesol na plátno kina – podobne ako v chráme zastane, stíši sa ... a premýšľa. Alebo skôr sníva dávny, odveký a vlastne nemenný ľudský sen?

Jaskyňa zabudnutých snov

Foto: Continental film