Tintinove dobrodružstvá (The Adventures of Tintin: The Secret of the Unicorn)
Keď sa v roku 1981 do kín dostali prvé filmové dobrodružstvá Indiana Jonesa (Dobyvatelia stratenej archy), kritika si všimla ich podobnosť s komiksami belgického klasika Hergého. Tintinove kreslené dobrdružstvá sa dostali na stôl i vtedy 35-ročnému Spielbergovi. Nerozumel síce francúzskym textom, ale obrázky si zamiloval. Et vice versa: 73-ročný Hergé skonštatoval, že ak by raz niekto mohol úspešne preniesť Tintina na filmové plátno, je to iba režisér Dobyvateľov stratenej archy.
Hergé sa preslávil najmä 23 kreslenými dobrodružstvami mladého odvážneho reportéra Tintina, ktoré mali premiéru v detskej prílohe belgických novín roku 1929 a vznikali až do autorovej smrti. Stali sa jedným z najúspešnejších európskych komiksov, vyšli v prekladoch do 80 jazykov a predalo sa z nich 350 miliónov výtlačkov. Spielberg a Hergé údajne začali podnikať aj konkrétne kroky, mali sa stretnúť i osobne, keď v Londýne nakrúcali Indiana Jones a chrám skazy, no Hergé týždeň pred plánovanou schôdzkou skonal.
V roku 1986 vyšla posledná, nedokončená časť Hergého komiksov. Prvá filmová adaptácia (bábková animácia) sa do kín dostala už v roku 1947. Prvý hraný film o Tintinovi nakrútili v roku 1961. V rokoch 1958-62 vysielala belgická televízia Tintinove dobrodružstvá ako kreslený seriál, na ktorý o sedem rokov nadviazal celovečerný kreslený film. Ďalší seriál vznikal v rokoch 1991 až 1992. Len o trochu neskôr (1992-93) prispela svojou troškou do mlyna i britská BBC. Spielberg, ktorý charakterizoval Tintina ako „Indiana Jonesa pre deti“, získal práva a začal pripravovať hraný film s Jackom Nicholsonom v role kapitána Haddocka. Stále však nebol spokojný so scenárom a sústredil sa na iné projekty. K téme sa vrátil až v roku 2001, keď oznámil, že Tintin vznikne ako digitálne animovaný film v jeho štúdiách DreamWorks a on sám bude figurovať len ako producent. Napokon – aj pod vplyvom režiséra Petra Jacksona – sa rozhodol pre technológiu motion capture, ktorá digitálne prerába zábery so živými hercami do výtvarne štylizovanej podoby, i keď filmy Vianočný expres, V tom dome straší, Beowulf či Vianočná koleda nedopadli uspokojujúco, čo sťažilo výber možného distributéra a vznik snímky predĺžilo o dva roky.
Zvolená technológia dáva filmárom takmer neobmedzené pole pôsobnosti, otázkou však zostáva, či je výsledkom hraný alebo animovaný film. Najmä ak animáciu chápeme doslova – ako oživovanie, proces, pri ktorom autor vdýchne život neživým predmetom či kresbám. V tomto prípade, keď sa akcie živých hercov dodatočne menia na „akože animované“ ide predsa skôr o opak animácie – oživovania. Hlavu si musí lámať najmä americká Akadémia filmových umení a vied, lebo o Oscara v kategórii Najlepší celovečerný animovaný film sa chcú uchádzať hneď dva takto sporné filmy – český Alois Nebel a Spielbergov Tintin.
Pre nás je podstatné, že výsledkom je film, pôsobiaci ako dokonale zvládnutá digitálna animácia, živá ilustrácia dobrodružnej knihy pre malé i veľké deti. A že Spielbergov Tintin je skutočné dvojča Indiana Jonesa. Rovnako vtipné, rovnako akčné, rovnako plné záhad (len zatiaľ nie sci-fi a mystiky), dokonca zasadené do toho istého medzivojnového času. Kvalitou naviac je rafinovaná naivita, funkčne využitá detinskosť – alebo ak chcete priamočiara prostota a nevinnosť. Dovoľuje funkčne, vtipne a milo využiť i to, čo by nám v hranom filme prekážalo ako nezmyselné, nepresvedčivé, umelé alebo hlúpe. Zo všetkého najviac Spielbergov film pripomína chlapčenské fantazírovanie a rojčenie – z čias, keď ešte chlapci nesedeli prilepení k obrazovkám televízorov, počítačov a videohier, ale doslova z ničoho si vedeli vybájiť celý úchvatný svet. Svet, v ktorom ešte dievčatá a erotika hrajú len pramalú úlohu, kde sú detaily ako vek, rodinné a sociálne pozadie nepodstatné, dôležitý je príbeh, akcia, fantázia a – priateľstvo, čo nám pripomína chlapčenské príbehy Jaroslava Foglara.
Pre zvolený postup je zbytočné posudzovať herecké výkony či kameru, lebo jedno i druhé bolo digitálne zmenené na nepoznanie a obraz skutočne dokazuje, že niet ničoho, čo by počítače nedokázali vyčariť. Výtvarné riešenia síce nemajú Hergého skratkovitý, od detailov oprostený rukopis, rámovaný hrubou linkou, ale optimálne miešajú reálnosť so štylizáciou. Postavy už nepôsobia ako bábky či zombie (nešťastný Zemeckisov Vianočný expres), ale i napriek vysokému stupňu štylizácie – ktorá je u vedľajších postáv oveľa silnejšia ako u hlavných – sú všetky figúry i figúrky dostatočne presvedčivé. Neskutočné jazdy, netradičné uhly snímania a dokonale vymyslené i aranžované akcie sú podstatnejšie, ako hravý strih Michaela Kahna.
Po Avatarovi konečne prišiel ďalší film, skutočne využívajúci trojdimenzionálny obraz – nie ako jarmočnú atrakciu, ale ako súčasť svojho jazyka. Film, ktorý jednoducho treba vidieť v 3D a pri ktorom môžeme len roniť slzy, že Slovensko nemá ani jedno veľkoformátové kino Imax, takže si Tintina nemôžeme vychutnať naplno, ako si zaslúži. Hudba Johna Williamsa je, ako sme si uňho zvykli, monumentálna, ale tentoraz neočarí, nedominuje tak, ako v predchádzajúcich Spielbergových filmoch, z kina neodídeme s ústrednou melódiou natrvalo usadenou v ušiach, ako z Dobyvateľov stratenej archy, E.T. Mimozemšťan či Jurského parku. Mnohé Speilbergove filmy Tintin vedome pripomína, cituje či parafrázuje, čím – okrem iného – tvorí i hravú rekapituláciu autorovej tvorby.
Osobitnou kapitolou je slovenský preklad, ktorý zachádza v poslovenčovaní názvov, mien a reálií azda až priďaleko. Tak ďaleko, že príbehu nepomáha, ale divákovi ho odcudzuje, lebo vytvára kontrast medzi obrazom a zvukom. Aký význam má zmena mien dvojice hlúpych policajtov Interpolu z Thompson a Thomson (u Hergého Dupont a Dupond) na Horváth a Horvát? Prečo má kapitán Haddock silný ruský prízvuk? No a počuť opitých námorníkov na zaoceánskom parníku spievať slovenskú pijanskú pesničku Od večera do rána je predsa len zážitok... mierne povedané bizarný, ktorému sa vyrovnajú snáď len Slovenské mamičky v Ciminovej Nebeskej bráne..
Vzhľadom na jednoznačne pravicovú a protiboľševickú, sprvu dokonca nacistickú orientáciu nepatril belgický Tintin k tvorbe pre deti, ktorú by minulý režim v Československu obľuboval. Takže u nás odpadá nostalgická zložka celého fenoménu. Presnejšie: nekoná sa nostalgia tintinovská, ale tým silnejšia je nostalgia indianajonesovská. Tintinove dobrodružstvá sú film, ktorým sa Steven Spielberg, akoby s novou úchvatnou hračkou, vrátil do detstva. A pretože je to pán filmár, darí sa mu vracať k zabudnutým emóciám, atmosféram, vôňam a hodnotám detstva i nás – divákov. A, pretože projekt má byť prvou časťou celej série (druhú má údajne režírovať práve Jackson), skutočne sa máme na čo tešiť.
Foto: ITAFILM