Kým slovenský a český distribučný názov desiateho filmu režisérky Claire Denisovej  Sama v Afrike (Francúzsko 2009) asociuje romantický príbeh, niečo ako Spomienky na Afriku, pôvodný titul White Material oveľa lepšie korešponduje s témou i atmosférou diela. Odohráva sa v bližšie neurčenej postkoloniálnej africkej krajine v období občianskej vojny. Zrážky medzi rebelmi a regulárnou armádou neohrozujú len domáce obyvateľstvo, ale predovšetkým bielych Európanov, ktorých tu stále pokladajú za cudzorodý prvok.

Francúzska režisérka, scenáristka a príležitostná herečka Claire Denisová (1948) sa do Afriky vrátila po dvadsiatich rokoch. Ako štyridsaťročná tu nakrútila svoj autobiograficky ladený debut Čokoláda (1988), ktorý si netreba mýliť s rovnomenným filmom režiséra L. Hallstroma s J. Binocheovou v hlavnej úlohe. Denisovej otec pôsobil v Afrike ako dôstojník, takže Claire na tomto fascinujúcom kontinente strávila detstvo. Film, ktorý do kín prináša Asociácia slovenských filmových klubov, však nemá nič spoločné so spomienkovým optimizmom. Jeho hrdinkou je Francúzka Maria Vial, zrelá žena medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorá vedie chátrajúcu kávovú plantáž. Keď krátko pred zberom úrody vypuknú nepokoje, Maria sa rozhodne ignorovať kritickú, krviprelievaním hroziacu situáciu, varovné hlasy domorodých zamestnancov, ktorí húfne opúšťajú plantáž, i francúzskych vojakov, ktorí utekajú do bezpečia, nesúhlasné názory rodinných príslušníkov, ktorí tušia katastrofu, a napriek zdravému rozumu bagatelizuje zjavné nebezpečenstvo, aby dostala kávové zrná pod strechu. Ktovie, čo je hlavným hnacím motorom tvrdohlavej Marie. Pocit, že je v Afrike doma, a nedovolí nikomu, aby ju odtiaľ vyhnal? Nechuť vzdať sa materiálnych hodnôt, ktoré sú výsledkami jej každodennej tvrdej práce, hoci plantáž patrí bývalému svokrovi? Snaha byť nezávislou a dokázať všetkým, najmä exmanželovi a jeho novej africkej rodine, že si poradí v každej situácii? Možno kľúčom k jej správaniu je rozhovor so starým sluhom, jediným, ktorý ju neopustil. „Som bojovníčka,“ vraví Maria. „Ako by som to mohla prejaviť vo Francúzsku? Tam by to bolo nevhodné...“ Tvrdé podmienky v tvrdej krajine premenili aj krehké žieňa s dievčenskou postavičkou na skalu. Nerozumie si so sezónnymi robotníkmi, nevie bez podráždenia komunikovať s bývalým manželom, nechápe svojho dospievajúceho syna. Zdanlivá ľahostajnosť, ktorá zrejme zakrýva vnútornú zraniteľnosť, stály nepokoj, prejavujúci sa v nervóznych pohyboch a gestách, zriedkavý úsmev a iba jeden-jediný moment slabosti – tak hrá Mariu Vialovú slávna francúzska herečka Isabelle Huppertová (1955). Už svojou fyziognómiou – strapatými ryšavými vlasmi a vráskavou pehavou tvárou – patrí do tamojšieho prostredia, ktoré má depresívne ďaleko od ľúbivých pestrofarebných pohľadníc. Stratená na prašných cestách, v zajatí vyprahnutých stromov, musí prejaviť veľkú odolnosť, silu a odhodlanosť, aby sa vyrovnala s úlohami, ktoré nie sú vhodné pre krehkú osamelú ženu. Divák ju musí obdivovať,  snaží sa porozumieť jej, ale nemôže ju mať rád. Huppertová po Pianistke vytvorila ďalší tragický portrét osobnosti, ktorú neústupná povaha privedie k psychickej deštrukcii a cez ňu až k zločinu.

Škoda, že aspoň časť pozornosti, aká patrí Marii, nevenovala režisérka, ktorá na scenári spolupracovala s francúzsko-senegalskou spisovateľkou, nositeľkou Goncourtovej ceny Mariou N´Diayeovou, aj ostatným členom jej rodiny, ktorí sú len nepodstatnými pešiakmi na Mariinej životnej šachovnici. Bývalý manžel André Vial (zostarnutý niekdajší Tarzan a Highlander, charizmatický Christophe Lambert) žije na plantáži s novou rodinou, no snaží sa pomôcť Marii tak povediac proti jej vôli. Keď neúčinkujú logické argumenty a racionálne návrhy na odchod do bezpečia, chce ju pripraviť o plantáž  podfukom. Ich dospievajúci syn Manuel (Nicolas Duvauchelle) je povaľač, ktorému zdanlivo na ničom nezáleží, no potupa, ktorej sa dočká od detských rebelov, spustí v ňom deštrukčný mechanizmus, ktorý ho ženie do katastrofy. Ostatní členovia rodiny – svokor Henri (známy Michel Subor) a Andrého nová manželka so synom (Adele Adoová s Danielom Tchangangom) sa vo filme len mihnú. Domorodí robotníci i rebeli sú pri nedostatočnej diferenciácii pomerne ťažko rozlíšiteľní. S výnimkou tajomného vodcu rebelov Boxera (Isaach De Bankolé) a skorumpovaného starostu (William Nadylam) tvoria pomerne jednoliatu masu, ktorej základnou črtou je nenávisť k bielym votrelcom. Ak si odmyslíme propagandistické zveličovanie, potom dosť verným tlmočníkom ich názorov je moderátor rebelskej rozhlasovej stanice, ktorý hovorí o „špinavých bielych“ ako o nadutej, arogantnej a nevzdelanej bande zbohatlíkov, ktorí si nezaslúžia túto krásnu krajinu a ani ju nevedia oceniť. Rokmi budovaná zášť, živená bohatstvom jedných a materiálnym nedostatkom druhých, nevymizne zo dňa na deň. Aké je to vzdialené  romantike krátkodobých turistických zájazdov, dobrodružstvu starostlivo organizovaných safari či sladkosti niektorých iných filmových príbehov!

Claire Denisová, ktorá si svoje učňovské roky odkrútila ako asistentka takých majstrov režisérov, ako sú Wim Wenders, Jim Jarmusch, Konstantin Costa-Gavras, Jacques Rivette či John Cassavetes, je typickou predstaviteľkou tzv.senzuálnej (zmyslovej) kinematografie. V jej filmoch je preto dôležitejšia atmosféra ako príbeh, reč tela povie viac ako dialóg. Videli sme to v jej predošlom filme 35 panákov rumu (2008), krehkom rozprávaní o spolunažívaní otca s dospelou dcérou v černošskej komunite na parížskom predmestí, ktorý sme recenzovali v decembri 2009 (je to jediný celovečerný hraný film režisérky, ktorý sa uvádzal v distribúcii na Slovensku), vidieť to aj v diele Sama v Afrike. Ručná kamera Yvesa Capea, ktorý vystriedal  režisérkinu stálu spolupracovníčku Ágnes Vardovú, dlhé, plynulé, pomalé zábery, kombinované s veľkými detailmi tvárí, striedmo používaná hudba britskej skupiny Tindersticks, minimálne dialógy, obmedzené často na jednoslovné repliky – to všetko sú charakteristické znaky Denisovej režijného rukopisu, ale aj prostriedky, vytvárajúce atmosféru neustáleho napätia, spôsobeného hroziacim, dosiaľ nepoznaným nebezpečenstvom.  Výsledkom je neromantizujúci, priam dokumentárny pohľad na čierny kontinent a spolužitie dvoch odlišných etník, ktorý možno nie je celkom presný či úplný, ale rozhodne inšpiratívny a najmä znepokojujúci.

Sama v Afrike (White Material), Francúzsko 2009
Scenár: Claire Denis, Marie N´Diaye, spolupráca: Lucie Borleteau
Réžia: Claire Denis
Kamera: Yves Cape
Strih: Guy Lecorne
Hudba: Tindersticks
Hrajú: Isabelle Huppert, Christophe Lambert, Isaach De Bankolé, Nicolas Duvauchelle, Michel Subor, William Nadylam, Adele Adoová, Ali Bacha Barkai, Daniel Tchangang a ďalší