Luxusné čierne Ferrari krúži po vyjazdenej ceste. Preteky na plný plyn v kruhu, z ktorého akoby niet úniku. To je jeden z prvých záberov filmu a súčasne zrozumiteľná metafora života jeho hlavného hrdinu. Film sa volá Odnikiaľ niekam (Somewhere, USA 2009) a americká režisérka Sofia Coppola zaň získala na tohtoročnom benátskom festivale Zlatého leva.

Ústrednou postavou filmu je populárny hollywoodsky herec americko-italského pôvodu Johnny Marco. Býva v slávnom hoteli Chateau Marmont, postavenom podľa francúzskeho vzoru koncom dvadsiatych rokov minulého storočia, ktorým prešla celá plejáda hereckých, speváckych i literárnych osobností. Voľný čas trávi na žúroch a pri jednorazových sexuálnych dobrodružstvách. Ani jedno ho očividne nebaví, ale čo už... Vždy je poruke nejaká povoľná kráska, fľaša a prášky. Johnny je pasívny, nevyvíja žiadnu iniciatívu, iba reaguje na situáciu. Počúva príkazy svojej agentky, zúčastňuje sa na propagačnom fotení či tlačovej konferencii, znáša nepohodlnú a zdĺhavú prípravu masky. Vtedy sa na okamih zdesene zadíva do svojej trikovo zostarnutej tváre, ale ihneď odplaší toto memento. Nič ho mimoriadne nedráždi, ale ani nevzrušuje. Jeho základným pocitom je ľahostajnosť.

Ktovie, dokedy by sa pohyboval v tomto začarovanom kruhu, keby ho neprišla navštíviť dcéra – jediný kladný výsledok jeho nevydareného manželstva. Jedenásťročná Cleo je samostatné, sympatické, v podstate bezproblémové dievča, ktoré si so svojím slávnym otcom rozumie, hoci ho vída len zriedka. „Vždy si niekde v ťahu,“ vyčíta mu v jednom z mála dramatických okamihov. Pod vplyvom Cleo a jej občasného mĺkveho nesúhlasu, vyjadreného len očami, je Johnny nútený zamyslieť sa nad svojím životom, charakterom i vzťahom k ostatným ľuďom. Nie je to radostná bilancia, ale cez osobnú krízu muž dospieva k riešeniu. Nádej na zmenu je ešte len v zárodku, skrytá v náznaku úsmevu, ale cesta, po ktorej Johnny v závere filmu kráča, je rovná. Už sa nevrtí v bezvýchodiskovom kruhu v luxusnom aute, už kráča priamo vpred po svojich... Znova čitateľná metafora.

Zdá sa, že Sofia Coppola (1971), scenáristka a režisérka, sa vo štvrtom celovečernom filme vrátila myšlienkovo k svojmu doteraz najvydarenejšiemu dielu, oscarovému filmu Stratené v preklade (2003), v ktorom sa zaoberala problémom komunikácie medzi ľuďmi a zobrazila postupné zbližovanie sa dvoch celkom cudzích bytostí v cudzom veľkomeste, od ktorého sú odizolovaní neznalosťou jazyka. (Predtým nakrútila mysteriózny príbeh Smrť panien, 1999, potom historickú drámu Mária Antoinetta, 2006). Pokračovateľka slávneho rodu Coppolovcov si pri písaní scenára zaspomínala na svoje detstvo, ktoré trávila s otcom, slávnym režisérom Francisom Fordom Coppolom, obletovaným húfmi kariéry chtivých žien, potulovaním sa po rozličných hoteloch. Chateau Marmont, v ktorom reálne nakrúcala, je akoby tretím hlavným hrdinom snímky. Vo svojich mierne ošúchaných interiéroch, zútulnených mäkkým svetlom staromódnych svietidiel, koncentruje sladký život hollywoodskej smotánky, na ktorý sa režisérka díva s jemnou iróniou. Tú si neodpustí nikdy, ak ide o showbiznis, čoho dôkazom sú sekvencie propagačného fotografovania, tlačovej konferencie či odovzdávania televíznych cien. Tento ceremoniál sa odohráva síce až v Miláne, ale zlozvyky moderátorov sú zrejme globalizované.

Napriek týmto zábavným scénam nebolo Sofiiným hlavným cieľom zobraziť dôverne známy filmový biznis, ale vyrovnať sa s univerzálnejšou témou rodiny i osobnej krízy jednotlivca. Johnny ako miláčik publika žije v prepychu, ale súčasne v izolácii. Až vďaka dcére prichádza znova na chuť obyčajným radostiam života a paralelne so svojím dieťaťom dospieva. Cleo sa mení na mladú pôvabnú slečnu (symptomatická je ukážka jej krasokorčuliarskeho výkonu, pri ktorom si Johnny uvedomuje, ako vyrástla a čo dokáže), jej otec dospieva – dúfajme – na konečne zodpovedného muža, ktorý sa už nenechá vláčiť okolnosťami a o svojom osude rozhodne sám.

Sofia Coppola má za sebou okrem scenáristických, režijných a producentských aj herecké skúsenosti. Hoci neboli najúspešnejšie, zrejme sa zúročujú v jej vzťahu k hercom, ktorých si nielen dokáže dobre vybrať, ale aj poskytnúť im dostatočný priestor na prezentáciu. (Spomeňme si na Scarlett Johansonovú a Billa Murraya vo filme Stratené v preklade.) Tak je to aj tentoraz, keď ústrednú dvojicu otca s dcérou stvárnili Stephen Dorff a Elle Fanning. Dorff, ktorý hrá už vyše dvadsať rokov a objavil sa asi v tridsiatich filmoch, považoval postavu Johnnyho za výnimočný dar, ktorý skvele využil do takej miery, že v Benátkach sa vraj očakával Strieborný lev za jeho herecký výkon. Nemá veľa textu, hrá minimalisticky, najmä očami, s výnimkou scény vrcholiacej osobnej krízy, keď uplakaný a bezradný márne prosí o pomoc svoju bývalú manželku. Elle Fanning, mladšia sestra úspešnej Dakoty, je v americkej kinematografii prítomná od svojich troch rokov (hrala napríklad vo filmoch Dvere v podlahe, Podivuhodný príbeh Benjamina Buttona, Babel a v početných televíznych seriáloch). Jej Cleo je jemná, citlivá bytosť, v ktorej správaní sa popri detskej naivite objavujú aj dospelé reakcie, napríklad žiarlivosť na otcove priateľky. Herci si zrejme rozumeli „na dotyk dlaní“, a tak vytvorili úspešný, presvedčivý tandem, akoby prekopírovaný z reality.

Režisérka dala dohromady nielen dobrých hercov, ale aj ostatných členov tvorivého štábu. Strihačka Sarah Flack a architektka Anna Ross s ňou spolupracovali aj na filme Stratené v preklade. Kameraman Harris Savides plne podriadil svoju prácu hercom. Všetko snímal pri prirodzenom svetle a hoci nijako „nečaroval“, podarilo sa mu verne zachytiť nielen atmosféru kultového hotela, ale celého Los Angeles. Vydarené sú aj scény z herne v Las Vegas či z luxusného milánskeho hotela, ktorého prepych kontrastuje s patinou Chateau Marmont. Celý film je nakrútený „v európskom duchu“, čo dokazujú dlhé, neprerušované zábery v pomalom, v amerických filmoch zriedkavom tempe, ako aj celá poetická atmosféra tohto komorného príbehu bez veľkých dramatických zvratov.

Niektorí účastníci tohtoročného 67. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach tvrdia, že film Odnikiaľ niekam nepatril medzi favoritov a že jeho víťazstvo bolo veľkým prekvapením. Možno medzi súťažnými dielami presvedčil svojou kvalitou, hoci nejde o veľdielo, ktoré by posúvalo vývoj kinematografie dopredu, len o milý, príjemný film, nedosahujúci – podľa môjho názoru – filmársku razantnosť a myšlienkovú priebojnosť Strateného v preklade. Možno zabodoval vďaka svojmu hrdinovi americko-talianskeho pôvodu a sekvenciám z Milána, aj keď nestaval tamojší showbiznis do veľmi lichotivého svetla. A možno majú pravdu špekulanti, podľa ktorých rozhodovanie poroty ovplyvnil jej predseda, nevyspytateľný Quentin Tarantino, blízky priateľ Sofie Coppolovej, ktorý ju podržal aj vo chvíľach, keď sa ťažko spamätávala z rozvodu s režisérom Spikeom Jonzeom.

Odnikiaľ niekam (Somewhere), USA 2009
Scenár a réžia: Sofia Coppola
Kamera: Harris Savides
Strih: Sarah Flack
Výprava: Anna Ross
Hudba: Phoenix
Hrajú: Stephen Dorff, Elle Fanning, Chris Pontius, Benicio Del Toro, Laura Ramsey, Becky O´Donohue, Alexander Nevsky, Laura Chiatti, Michelle Monaghan
Foto:Bontonfilm