Pomník Kaplickému – Kaplický ako pomník

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Kaplick_resizeAj ľudia, ktorí sa nezaujímajú o architektúru, si určite v posledných troch rokoch všimli boj o Národnú knižnicu v Prahe. Kontroverzný návrh slávneho českého architekta Jana Kaplického a jeho londýnskeho architektonického ateliéru Future Systems, ktorý vyhral roku 2007 medzinárodnú súťaž, Pražania ihneď premenovali na Chobotnicu (jeden z mestských poslancov ju dokonca nazval Chrcheľom) a tá, ako to už s novátorskými, netradičnými vecami býva, rozdelila obyvateľov, umelcov i politikov na dva nezmieriteľné tábory. Začiatok, priebeh i tragický záver sporu, spôsobený nečakanou smrťou Kaplického v deň, keď sa mu narodila dcéra, zobrazuje časozberný dokument scenáristky, kameramanky a režisérky Olgy Špátovej Oko nad Prahou z roku 2010, ktorý prichádza do našich kín, hoci možno väčšmi by mu pristala televízna obrazovka.

Olga Špátová (1984) nakrúcala filmy od svojich pätnástich rokov. Nečudo, veď vyrastala vo filmárskom prostredí – jej rodičmi sú známi dokumentaristi Olga Sommerová a Jan Špáta. Už svojimi amatérskymi snímkami vyvolala pozornosť vyjadrenú aj cenami, čo sa ešte vystupňovalo pri jej profesionálnych prácach, ako sú dokumenty Trojhra (2004), (Ne)cenzurované rozhovory (2005), televízny film Láska včera, dnes a zítra (2006), televízny seriál Ženy Charty 77 (2007), portrét speváčky Raduzy Pujdu, kam chci (2007), dokument o Formanovej réžii Šlitrovej opery Dobře placená procházka v Národnom divadle (2008) či Fenomén Gott k spevákovmu jubileu (2009). Ako kameramanka sa Špátová podieľala na siedmich filmoch svojej matky. K dokumentu Oko nad Prahou napísala scenár spolu s Kaplického manželkou, filmovou producentkou Eliškou Fuchsovou, čo sa na filme, „venovanom Johanovi“, odrazilo v kladnom a, žiaľ, aj v negatívnom zmysle.

Oko_nad_Prahou_5_resizeZáklad filmu tvorí boj o realizáciu víťazného návrhu Národnej knižnice, ktorá mala stáť na Letnej, na mieste, ktorým kráčali dejiny. Tento priestor sa stal prvým jablkom sváru – odporcovia Kaplického zdôrazňovali najmä narušenie panorámy Pražského hradu. Neskôr sa k tomu pridal aj údajný nedostatok peňazí a spor sa dramaticky vyhrotil, keď doňho razantne vstúpil úradujúci prezident republiky Václav Klaus. Kým dovtedy sa hádky viedli na akoby estetickej úrovni v zjednodušenej polohe páči sa – nepáči sa, vstupom hlavy štátu, ktorá bola odhodlaná vlastným telom brániť postaveniu Chobotnice, sa diskusia spolitizovala. Svoj jednoznačne kladný postoj vyjadrili bývalý prezident Václav Havel, vítajúci v Prahe aj inú budovu, ako sú hranaté administratívne bloky na jedno kopyto, ďalej z odborného hľadiska vtedajší riaditeľ Národnej knižnice Vlastimil Ježek, ako aj šéf sociálnych demokratov Jiří Paroubek, ktorý vycítil príležitosť zviditeľniť sa a získať body v esteticko-politickom spore. Veci nepomohol odmietavý názor mestského zastupiteľstva ani lavírovanie primátora Pavla Béma. Olej do ohňa priliali aj kolegovia architekti – neúspešní účastníci medzinárodnej súťaže, ktorí začali spochybňovať jej regulárnosť, a napokon aj výstredný riaditeľ Národnej galérie Milan Knížák. Z filmu cítiť, že jeho autorky pevne stoja na strane Kaplického, a to do takej miery, že znižujú objektivitu sporu. Ich súperi buď nemajú pádne argumenty, alebo nedostali možnosť adekvátne ich prezentovať. Aktivisti na Kaplick_2_resizepodporu výstavby knižnice sa prejavujú až ex post, po smrti hlavného aktéra, hoci ich otvorený postoj by bol skôr zavážil v etape rozhodovania o tejto „stavbe 21. storočia“. Podkladov bolo dosť, veď Kaplický sa výrazne angažoval, aby vysvetlil svoj zámer od prvých skíc až po výslednú maketu, čo autorka šikovne vkomponovala do svojho filmu, využívajúc aj opakované virtuálne prechádzky modernou knižnicou s jej vzdušnými sálami, pozoruhodnými výhľadmi do okolitej prírody a pohodlnými priestormi na relaxáciu i zábavu, o najmodernejšom systéme uskladňovania kníh nevraviac.

Zápas o Národnú knižnicu je taký dramatický a symptomatický pre rozhodovacie procesy v súčasnosti, že ľahko zaplní priestor celovečerného dokumentu. Autorky však pridali aj dve ďalšie línie: pokus o Kaplického životopis a romantické zachytenie jeho posledného ľúbostného vzťahu. V oboch prípadoch sa to deje len výberovo a útržkovo, a tak sa o hlavnom aktérovi nedozvieme nič nového, čo by sme už nevedeli z jeho televízneho Oko_nad_Prahou_4Profilu či z vystúpenia v Krausovej talk show. Syn výtvarníkov a absolvent umprumky, fanúšik džezu a lietadiel, emigroval po okupácii Československa v roku 1968 do Londýna, kde sa vypracoval na jedného z najuznávanejších svetových architektov. Hoci vo filme vystupuje aj ako komentátor, zväčša reaguje len na problémy prezentované v televíznych správach a publicistických reláciách, o jeho vnútornom svete sa nedozvieme nič, resp. málo, len z heslovitých zápiskov v notese. Rovnako skrytý zostáva pre diváka Kaplického citový život. Nielenže sa vôbec nespomína jeho dlhoročný partnersko-pracovný vzťah s rovnako slávnou architektkou Evou Jiřičnou (o ktorom vieme napriklad z jej Trinástej komnaty), hoci vo filme vystupuje ako jedna z porotkýň súťaže a obhajkyňa víťazného projektu, ale nedozvieme sa ani to, čo viedlo Kaplického k sobášu so ženou mladšou o štyridsať rokov a k neskorému otcovstvu, resp. odkiaľ sa zrazu vzal jeho syn Jozef, chlapček v mladšom školskom veku, ktorého výtvarné prejavy chce Kaplický zachytiť dokonca v knihe. Niežeby boli tieto „bulvárne“ informácie určujúce, ale zaiste mohli dokresliť portrét veľkého umelca, a človeka, ktorý vystupuje ako priam ideálna osobnosť bez chýb a nedostatkov, prostredníctvom detailov trochu poľudštiť. Priestor však zabrali zbytočne dlhé a opakujúce sa romantické prechádzky dvojice, prípravy na svadbu vrátane šitia sobášnych šiat či samotný obrad. Tu vidieť zrejme vplyv spoluscenáristky, Kaplického manželky, ktorá „vpašovala“ do diela pre ňu dôležité intímne momenty, vrátane prechádzok s dcérou Johankou, dokonca v daždi, ktoré sa až nebezpečne blížia ku gýču. Nevhodne a pateticky vyznieva aj list Václava Havla malej Johanke v interpretácii samotného Oko_nad_Prahou_3_resizeautora. Treba však oceniť emotívne silný, no cudný obraz pohrebu Jana Kaplického, pretavený cez spev jeho niekdajšieho spolužiaka a dlhoročného priateľa Pavla Bobeka o nedeľnom ráne, keď by človek chcel byť „v chodníku kvádrem žulovým“...

Olga Špátová je nesporne talentovaná filmárka, ktorá dobre pracuje s dokumentmi i s ľuďmi. Silu ich výpovedí podčiarkuje opakovaným detailom očí, ktoré tu nie sú len dekoratívnym prvkom, ale skutočným „oknom do duše“. Škoda, že do tej najdôležitejšej nenazrela oveľa hlbšie. Bola to príležitosť, ktorá sa už nikdy nezopakuje.

Oko nad Prahou, ČR, 2010
Scenár: Olga Špátová, Eliška Kaplický Fuchsová
Réžia a kamera: Olga Špátová
Účinkujú: Jan Kaplický, Eliška Kaplický Fuchsová, Josef Kaplický, Václav Havel, Pavel Bobek, Vlastimil Ježek, Eva Jiřičná, Václav Klaus, Jiří Paroubek, Milan Knížák, Pavel Bém

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.