V roku 2008 na benátskom filmovom festivale triumfovali Darren Aronofsky a Mickey Rourke s drámou Wrestler. Strieborného leva za réžiu si filmom Bumažnyj soldat vyslúžil Alexej German. Na súťažnú vojnovú drámu z Iraku od americkej režisérky Kathryn Bigelow The Hurt Locker (Smrť čaká všade) zostali len štyri zo 45 vedľajších neštatutárnych ocenení. Jedným z nich bola cena Svetovej katolíckej asociáce pre komunikáciu SIGNIS.

Rovnakú cenu SIGNIS dostala v Benátkach rok predtým dráma o vojakoch, ktorí sa vrátili z Iraku domov do USA – V údolí Elah režiséra Paula Haggisa. Scenár k nej napísal podľa svojej staršej reportáže pre Playboy publicista a reportér Mark Boal. Ten istý Mark Boal, ktorý teraz získal Oscara za pôvodný scenár k Smrť čaká všade, napísaný podľa staršej reportáže pre Playboy (The Man in the Bomb Suit, 1995). Mimochodom – v roku 2007 benátskeho Strieborného leva za réžiu získal americký klasik Brian De Palma so svojou vojnovou drámou z Iraku Redacted o každodennom živote amerických vojakov.

Žiaden div, Irak inšpiruje, filmov o ňom celkom zákonite vzniká mnoho. No predsa sa vnucuje otázka: bola roku 2008 benátska porota vedená Wimom Wendersom taká nepozorná, alebo je dnešný úspech Smrť čaká všade taký prehnaný?

Ešte v roku 2008 snímka obišla viacero festivalov (Toronto, Montreal, Mar del Plata, Oslo), ale bez významnejších úspechov. Tie sa začali až spolu s reklamnou kampaňou pred uvedením filmu do domácej americkej distribúcie, keď Smrť odrazu začala žať jednu za druhou ceny na festivaloch v USA (Seattle, Hollywood, Nantucket, Palm Springs, Santa Barbara). Na sklonku lanského roka potom nasledovala celá záplava ocenení od najrôznejších amerických združení filmových kritikov – a psychóza hraničiaca s hystériou vyvrcholila šiestimi Oscarmi. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že združenie zahraničných novinárov pôsobiacich v Los Angeles kampani odolalo a snímke neudelilo ani jeden Zlatý glóbus.

Oscary sú Oscary, preceňovaná anketa hollywoodskych filmárov, skvelý marketingový nástroj na podporenie diváckeho záujmu o film. Ak by som si však mal spomenúť, čím na mňa Smrť čaká všade zapôsobila vtedy, v septembri 2008 v benátskom festivalovom kine, musel by som dumať veľmi dlho. Prevalcovali ju silnejšie, sugestívnejšie, umelecky i obsahovo zaujímavejšie diela. A to si Kathryn Bigelow pozorne všímam prinajmenšom od sci-fi drámy Zvláštne dni, mimochodom, uvádzanej s veľkým ohlasom tiež na benátskom festivale v roku 1995. Napokon – ani slovenský a český distributér pôvodne nerátal s uvedením Smrť čaká všade do kín, neveril v jej komerčný potenciál a vydal film začiatkom februára tohto roku na DVD. Názor zmenil asi až po nomináciách na Oscara.

Smrť čaká všade nie je klasická vojnová dráma. Vlastne – nie je klasická dráma ako taká. Chýbajúca dramatická stavba, absencia tradičného príbehu i delenia postáv na kladné a záporné divákov odrádza, mätie, mnohých priam nudí. Je zvláštnym, svojským rozprávaním o partii vojenských pyrotechnikov a aj zemepis je tu vedľajší. Rovnako by to mohol byť Afganistan, niektorá z krajín Afriky či latinskej Ameriky. Kritické ostne namierené proti násiliu, podlosti a zlobe, ktoré tu nájdeme, majú univerzálnu platnosť, nie sú kritikou politiky USA voči Iraku. Scenár, poplatný viac publicistike ako dráme, kĺže po povrchu, dialógy sú priemerné, miestami strašné. Herecké výkony v najvypätejších momentoch determinuje pyrotechnický ochranný oblek, či aspoň ťažký vojenský výstroj, ktorý neumožňuje ani prácu tela, ani mimiku.

Sila filmu väzí v jeho zacielení a v sugestívnosti. Je totiž o konkrétnych ľuďoch, ktorí robia životu nebezpečnú prácu – a, podobne ako gambleri posadnutí hazardom, sú od pocitu neustáleho ohrozenia života závislí. Práca kamery, zvuku a strihu, zjednotená réžiou, nám umožňuje precítiť, prežiť, čo je to vojna – ako v úvode Zachráňte vojaka Ryana, no bez špeciálnych efektov, davových scén, stoviek kaskadérov a digitálneho čarovania s obrazom. Zato s rozpočtom, ktorý by Spielbergovi nestačil ani len na titulky.

Čudesný vývin vnímania a oceňovania filmu divákmi, kritikmi aj porotami poukazuje na to, že Smrť čaká všade má mohutnejší ohlas doma v Spojených štátoch. Je to dané jednak reklamou a marketingom, zasahujúcim aj do politiky festivalov (stačí si spomenúť na predoscarovský škandál s pokusom ovplyvňovať hlasujúcich akademikov), ale zároveň to prezrádza, že diváci v USA chápu americké vojenské dobrodružstvo v Iraku inak než zvyšok sveta. Prirodzene, veď mnohých sa dotýka aj osobne - a všetkých tým, že ide o presadzovanie záujmov ich krajiny, posilňovanie ich statusu občanov superveľmoci. Na druhej strane od ideológie a politiky oprostený film, prinášajúci bezprostredný zážitok z irackého bojiska, bez pátosu a heroizácie, môže byť prístupný aj pre publikum z opačnej strany barikády.

V tomto bola režisérka vždy silná: nerozprávať, neopisovať, ale sprostredkovať priame, silné, autentické emócie. Sú zaujímavé a všeplatné, rozumie im každý, kto cíti. Či to stačí na šesť Oscarov a stovky ďalších cien, to je už iná otázka. Veď celé desiatky dodnes živých a divákmi milovaných starých filmov nikdy žiadneho Oscara nedostali, zato stovky Oscarom ocenených snímok ležia už celé roky zabudnuté v archívoch a neštekne po nich ani pes.

Smrť čaká všade (USA 2008)

The Hurt Locker

131 minút

Námet a scenár: Mark Boal. Réžia: Kathryn Bigelow. Kamera: Barry Ackroyd. Strih: Chris Innis, Bob Murawski. Hudba: Marco Beltrami, Buck Sanders. Účinkujú: Jeremy Renner, Anthony Mackie, Brian Geraghty, Guy Pearce, Ralph Fiennes, David Morse, Evangeline Lilly, Christian Camargo a ďalší.

Premiéra 11. marca 2010

Foto: Palace Pictures