Nemecko, tridsiate roky minulého storočia. Vo svete zúri hospodárska kríza, schyľuje sa k nástupu fašizmu. Dusseldorf a jeho okolie žije v strachu pred masovým vrahom, nie nepodobným londýnskemu Jackovi Rozparovačovi. Keď sa tento netvor vzdá polícii, obyvatelia si vydýchnu a netrpezlivo čakajú na jeho popravu. To je východisková situácia druhého celovečerného filmu mladého českého režiséra Juliusa Ševčíka, ktorý pod názvom Normal prichádza do slovenských kín.

Scenár napísal sám režisér, ktorý vychádzal z hry škótskeho dramatika Anthonyho Neilsona The Dusseldorf Ripper (1991) a zo zápiskov vrahovho psychiatra Karla Berga. Vo filme je však protihráčom Petra Kurtena jeho mladý obhajca Justus Wehner. Ten dostal ostro sledovaný prípad ako darček k svojim tridsiatym narodeninám a teší sa, že si na ňom urobí meno v právnickom svete. Jeho taktikou je dokázať, že Kurten je psychicky narušeným človekom, ktorý nie je zodpovedný za svoje činy. Počas stretnutí s mandantom však táto koncepcia dostáva vážne trhliny, lebo Kurten sa pokladá za normálneho človeka a takmer s hrdosťou sa hlási k svojim zločinom – deviatim dokonaným vraždám a šestnástim napadnutiam. Mladý naivný obhajca, ktorý do procesu vstupuje s odhodlanosťou, je čoraz silnejšie vťahovaný do temného sveta zločinu a postupne prichádza nielen o ilúzie, ale aj o počiatočnú nevinnosť. Nie Kurten, ale on je hlavnou postavou filmu, on prechádza veľkým vývinovým oblúkom, kým nepochopí, že ak sa chce zachrániť, musí z tohto krvou poznamenaného prostredia zmiznúť. V záverečných obrazoch filmu a v advokátových posledných slovách je istá nádej, ale stačí, aby si divák uvedomil, v akom svete žije dnes, a tá filmová nádej sa ukáže tiež len iluzórnou.

Propagačné materiály hovoria o Ševčíkovom filme ako o thrilleri, no nie je to celkom presné. V tejto snímke nejde natoľko o príbeh, ktorý možno vyrozprávať niekoľkými vetami, ako skôr o filozofickú dišputu na tému zločin a trest, vina a nevina. Na tomto svete niet miesta pre nevinných, tvrdí masový vrah Kurten, v každom človeku drieme krvilačná beštia, ktorá sa za istých okolností môže prejaviť. Zdá sa, že postupný prerod mladého obhajcu, jeho dramatické stretnutie s pánom Kleinom, otcom jednej z obetí, či epizóda s prostitútkou mu dávajú za pravdu. A to už nehovoríme o tom, čo nasledovalo o pár rokov neskôr, keď krytí vojnovou katastrofou sa začali aj tzv. slušní ľudia dopúšťať vecí, ktorých predtým zdanlivo neboli schopní...Ťažko však robiť priamu paralelu medzi jedným sériovým vrahom a masovými vojnovými zločincami, lebo podľa takejto kurtenovskej filozofie by bolo naozaj každé svinstvo ospravedlniteľné.

Hoci teda nejde o thriller v bežnom zmysle slova, divák sleduje Ševčíkov film s napätím a veľkou pozornosťou. Obrovskú zásluhu na tom má fakt, ako je tento jednoduchý príbeh so známym koncom vyrozprávaný. Do istej miery nezapiera svoj divadelný pôvod – záverečné titulky prezrádzajú, že z hry sa použili dialógy a Milan Kňažko v jednom z rozhovorov rozpráva, ako dôkladne ich skúšali. Dielo, podobne ako režisérov celovečerný debut Restart z roku 2005 sa odlišuje od masy iných súčasných českých filmov predovšetkým svojou vizuálnou stránkou. Väčšinou sa odohráva v nočných uliciach mesta alebo v prítmí Kurtenovej cely. Vďaka takmer nepretržite používanému modrému filtru majú všetky prostredia trochu snový nádych. Dážď, ktorý poznačil kamennú dlažbu, záblesky svetiel, ktoré sa strácajú v hmlistom opare, rozostrené postavy a tváre zahalené tmou, a občas drastický záber s prehnane krvavými škvrnami, to všetko prezrádza tvorcove inšpiračné zdroje a poučenú, tvorivú nadväznosť na impresionizmus, expresionizmus i naturalizmus.
Napriek téme sa však režisér nevyžíva v surových záberoch, z vrahovej minulosti a výčinov ukáže len to, čo je nevyhnutné a funkčné, lebo dôraz tohto filmového príbehu nie je na tom, čo sa stalo, ale prečo a aké to má dôsledky.

Kým vo filmovom debute bol režisérovým partnerom fínsky kameraman, teraz si prizval spolupracovníka až z Mexika. Antonio Riestra je majster, o ktorého schopnostiach výrečne hovoria filmy Frída či Amores Perros. Aj tentoraz vstúpil s plným nasadením do služieb diela, ktorého výnimočnosť je do značnej miery jeho zásluhou. S výtvarníkom Antonínom M.S. a ďalšími členmi filmového štábu výborne evokoval atmosféru tridsiatych rokov, keď sa nenávratne končila jedna epocha s jej prosperitou a eleganciou, aby uvoľnila miesto nenávisti, zlu a zabíjaniu. V tomto duchu sa niesla aj hudba Jana P. Muchowa, ktorý použil i dve skladby macedónskeho autora Gorana Trajkoského, a najmä herecké výkony ústrednej trojice. Propagačné materiály síce prirovnávajú Milana Kňažka k inému masovému vrahovi, Hannibalovi Lecterovi z oscarového Mlčania jahniat, no podľa môjho názoru sa podobajú iba účesom. Skúsený herec dal svojej postave charizmu, iróniu i zvrátenú genialitu. Za jeho prenikavými svetlými očami sa skrýva mozog, ktorý sa nevzdáva ani v bezvýchodiskovej situácii, aby do posledného dychu odovzdával mladému obhajcovi svoje šialené posolstvo a intelektuálne ním manipuloval. Pavel Gajdoš, ktorý sa ostrieľal v ostravskom i brnianskom divadle, je výborne zvoleným typom čistého, naivného mladého človeka, prechádzajúceho krížovou cestou sebapoznania. Aj v tomto prípade hrajú najmä jeho výrazné oči, ktorých dychtivý pohľad sa postupne mení na zdesenie, únavu a tichú rezignáciu. Trio dopĺňa Dagmar Veškrnová-Havlová ako vrahova tichá, uzavretá, noblesná manželka (s minulosťou prostitútky), ktorá nesie v sebe nádej v nevinu manžela i zúfalstvo z jej straty. Skvelá je scéna, keď sa na jej mĺkvej postave premietajú portréty všetkých zavraždených žien až po tú poslednú – jej vlastnú...

Netrúfnem si predpovedať, či budú na tento film chodiť diváci (prvé riadne predstavenie navštívili najmä novinári), ani to, ako budú naň reagovať. Ak podľahnú reklame a budú očakávať napínavý „hollywoodsky“ thriller, potom ich film zrejme sklame. Napokon, ani českí kritici nie sú pri prijímaní tohto diela jednotní, aj vnímavosť mnohých z nich už poznačila prvoplánovosť a vizuálna jednoznačnosť komerčných snímok. Bez ohľadu na to je však dobré, že takýto film (v koprodukcii s Macedónskom) vznikol. Prináša totiž do stojatých vôd českej kinematografie nový závan a trúfam si povedať, že aj vítaný posun dopredu.

Normal, ČR/Macedonia, 2009
Scenár a réžia: Julius Ševčík
Kamera: Antonio Riestra
Hudba: Jan P. Muchow, Goran Trajkoski
Architekt: Antonín M.S.

Hrajú: Milan Kňažko, Pavel Gajdoš, Dagmar Havlová, Miroslav Táborský, Meto Jovanovski, Jan Vlasák a ďalší

Foto: Bontonfilm