V koži Charlieho Kaufmana

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

synecdoche_resizeCharles Stuart Kaufman, umeleckým menom Charlie Kaufman, narodený 1. novembra 1958, má medzi americkými scenáristami osobitné postavenie. Časopis Time ho v roku 2004 označil za jedného zo sto najvplyvnejších ľudí na svete. Jeho scenáre, ktoré sú vzdialené ošúchaným hollywoodskym témam i schémam, sa síce nestretávajú s veľkým komerčným úspechom, ale môžu sa popýšiť mnohými oficiálnymi poctami a mimoriadne priaznivými kritikami. Kaufmanove scenáristické predlohy k filmom V koži Johna Malkovicha, 1999 a Adaptácia, 2002 boli nominované na Oscara, Večný svit nepoškvrnenej mysle, 2004 túto najvyššiu cenu získal. Jeho najnovší opus, film Synecdoche, New York, 2008 má ešte jedno prvenstvo navyše: je Kaufmanovým režijným debutom.

Tento film je vďačným sústom aj pre filmových vedcov, povedal kolega, keď sme sa vracali z premietania. Zamyslieť sa dá už nad jeho žánrovým zaradením. Je to dráma? Je to komédia? Alebo ešte niečo iné? Rozhodne má blízko ku komédii v prvej tretine, zobrazujúcej všedné dni normálnej rodiny, z ktorej sa akosi vytratila láska a stereotyp zvíťazil nad chuťou niečo budovať. Manželka Adele, úspešná maliarka miniatúr, štvorročná dcérka Olive a manžel, divadelný režisér Canden Cotard sú zachytení v okamihu, keď sa rodina neočakávane rozpadá. Adele odchádza do Berlína s dcérkou a lesbickou priateľkou, Canden sa zaoberá najmä sebou a svojimi skôr hypochondrickými ako skutočnými chorobnými príznakmi. (Jeho priezvisko vraj asociuje Cotardov syndróm, čo je duševná porucha, pri ktorej pacient verí, že mu chýbajú niektoré vnútorné orgány, prípadne, že je mŕtvy a jeho telo sa rozkladá.) Už v týchto pasážach sa Kaufman pohráva s divákom. Hoci úvodné scény vyzerajú ako zábery jedného všedného rána, sústredený pohľad na noviny nás upozorní, že uplynuli dva roky. Odchodom ženy zasiahnutý vo svojej samoľúbosti, Canden začína rozmýšľať o smrti i o stope, ktorú by chcel po sebe zanechať. Prestížny finančný grant „pre géniov“ mu umožní prenajať si v New Yorku obrovské hangáre a v nich zinscenovať akési „divadlo sveta“, v ktorom by sa vyrovnal so svojím životom a všetkými vnútornými besmi.

synecdoche_2_resizeV tomto okamihu sa film začína žánrovo meniť, počiatočný humor, časová postupnosť a prehľadnosť sa strácajú a divák sa čoraz ťažšie orientuje v komplikovanom a sofistikovane podávanom príbehu. Prichádza vhodná chvíľa, aby sme si pripomenuli názov filmu. Synecdoche, New York. Už zo školského vyučovania literatúry vieme, že synekdocha je literárna ozdoba (trópa), pri ktorej označujeme nejakú vec menom inej veci na základe ich vecných kvantitatívnych súvislostí, napríklad pomenovanie časti používame pre celok a naopak, respektíve špecifické pre všeobecné a obrátene. Možno sa teda domnievať, že replika New Yorku, ktorú Canden stavia v hangári, je synekdochou tohto megapolisu, čiže celého sveta. ale aj to, že Canden a jeho životný príbeh, ktorý je hlavnou témou jeho dlhoročného, nekonečného a divákom nikdy nepredvedeného divadelného projektu, zastupuje vlastne ľudstvo s jeho životnými prehrami a strachom zo smrti.

synecdoche_1_resizeNemá význam podrobne opisovať dianie na filmovom plátne a v tomto prípade sa to ani nedá. Pred očami diváka sa neustále prelínajú Candenove „reálne“ zážitky a skúsenosti s ich umeleckým stvárnením v skúšanej „hre“, pričom do tohto prúdu, ktorý nepodlieha zvyčajným pravidlám časovej postupnosti, sa zaraďujú úryvky zo snov, nočných mor i fantazijných predstáv jednotlivých postáv. Tie sa vyskytujú vždy v niekoľkých exemplároch, napríklad Canden ako opustený muž a úspešný umelec má svoj „klon“ v podobe herca, ktorý ho stvárňuje v hangárovej produkcii, neskôr ešte jedného, a v závere ho dokonca predstavuje žena. Určite nie je jednoduché ani pre pozorného diváka orientovať sa v tejto spletitej zmesi, vyznať sa vo všetkých odkazoch, dvojzmysloch, náznakoch, ale možno to ani nie je potrebné. Iste však nestačí nechať sa iba pasívne unášať dejom, v ktorom sa ľahko stratíte, je nevyhnutné vynaložiť istú intelektuálnu námahu, ale napokon sa výsledok v podobe nezvyčajného filmového zážitku určite dostaví. Autor akoby v závere zhrnul životné múdrosti, ku ktorým dospel, keď zdôrazňuje, že opustenosť hlavného hrdinu vyplýva predovšetkým z jeho nezáujmu o iných ľudí, keď prízvukuje, že v živote niet komparzistov, lebo každý človek je jedinečnou bytosťou s neopakovateľným osudom, ktorý je jeho „hlavnou úlohou“.

synecdoche_3_resizeKtovie, ako by tento filmový prepis Kaufmanovho možno najosobnejšieho scenára, ktorý v zobrazení tvorivých múk umelca istým spôsobom nadväzuje na jeho slávnu Adaptáciu, vyzeral, keby sa ho ujal iný režisér. Možno by zjednodušil komplikované rozprávanie, možno by v ňom nebolo toľko záhadnosti a peripetií. Charlie Kaufman však určite vie, prečo sa tejto predlohy ujal sám a ako režisér ňou úspešne debutoval. (V súvislosti s týmto filmom sa často spomína meno Federika Felliniho a jeho bilančné dielo 8 ½.) Jeho alter ego, ak si túto domnienku môžeme dovoliť, stvárnil o deväť rokov mladší Philip Seymour Hoffman, nehviezdna star súčasného amerického filmu, ktorého vitrínu už zdobí Oscar za postavu spisovateľa Trumana Capota, autora Raňajok u Tiffanyho, vo filme Capote, 2005. Ako nešťastný, nekomunikatívny, opustený, a predsa invenčný a ženami milovaný Canden Cotard je taký presvedčivý v každej polohe, až sa žiada povedať tú okrídlenú frázu: On túto postavu nehrá, on ju žije. Dôstojnými partnerkami sú mu aj Catherine Keenerová ako nudným spolužitím znechutená manželka Adele a Dianne Wiestová v postave Ellen, upratovačky a neskôr režisérky predstavenia, ktorá tak dostala možnosť ukázať širšiu škálu svojho talentu.

synecdoche3Áno, kolega mal pravdu. Nový Kaufmanov film je bohato prestretým stolom pre hody filmových teoretikov, ktorí ho môžu naozaj skúmať políčko po políčku. (Asi majú pravdu tí kritici, ktorí tvrdia, že David Lynch dostal v režisérovi Kaufmanovi konkurenciu.) Je však aj príležitosťou pre náročnejších filmových divákov popasovať sa s týmto svojským experimentom, ktorý svojím raciom dokáže osloviť každého. Veď každý z nás žije svoj neopakovateľný príbeh, na konci ktorého je neodvolateľná smrť. Porozmýšľajme o tom aspoň počas tých dvoch hodín v kine.

Synecdoche, New York, USA 2008
Scenár: Charlie Kaufman
Réžia: Charlie Kaufman
Kamera: Frederick Elmes
Hudba: Jon Brion
Hrajú: Philip Seymour Hoffman, Samanta Morton, Michelle Williams, Catherine Keener, Emily Watson, Dianne Wiest, Jennifer Jason Leigh, Hope Davis, Tom Noonan

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.