Nakrútil ho Michaël Youn (1973), populárny francúzsky herec, spevák, komik, výrazná rozhlasová a televízna osobnosť, ktorému nestačilo účinkovanie v dvadsiatich dvoch filmových tituloch, ani scenáristická spoluúčasť na filmových projektoch, a tak v roku 2010 debutoval ako režisér hudobnou komédiou Fatal. Hurá na Francúzsko (2013) je teda jeho druhým celovečerným hraným filmom, kde opäť spolupracoval aj na scenári (podľa námetu Bernarda Barilliho ho napísali Dominique Gauriaud a Jurij Prette). Kým v Cohenovom Boratovi sa titulný hrdina vyberá z rodného Kazachstanu do Ameriky, Muzafar a Feruz, pastieri oviec z malej stredoázijskej krajinky Tabulistan, pomenovanej podľa populárneho tradičného pokrmu, omylom prisudzovaného Libanoncom, letia do Paríža, aby nárazom uneseného lietadla zničili symbol Francúzska – hrdú Eiffelovku, preslávili tým vo svete svoju vlasť a sebe zaručili  posmrtnú slávu martýrov i večný rajský život. Hoci sa počas školenia teroristov naučia cudzí jazyk a s údivom sa zorientujú aj v niektorých francúzskych zvykoch, napríklad v nepochopiteľnej tradícii, že ženy neslobodno biť, napokon je všetko inak. Lietadlo namiesto v Paríži pristane na Korzike, Feruzovi namiesto úpravy nosnej prepážky vyoperujú zdravú obličku, a tak sa zmätených, oklamaných a okradnutých „teroristov“ ujme šarmantná francúzska televízna reportérka Marianne, pokladajúc ich za bezprizorných prisťahovalcov. Cesta do Paríža, vytúženého cieľa deštrukčného činu,  sa môže začať.

Film je postavený na neustálej zrážke dvoch rozdielnych svetov, sveta nevzdelaných, naivných ázijských pastierov, dbajúcich na obmedzujúce domáce príkazy a tradície, a slobodného, moderného európskeho sveta, ktorému nerozumejú, čo je zdrojom väčšiny slovných i situačných gagov. V celom príbehu cítiť, že ho nakrútili Francúzi, ktorí milujú svoju krajinu, a tak kritika rozličných spoločenských nešvárov nie je príliš tvrdá. Väčšinou ide o drobné nedorozumenia, vyplývajúce buď zo vzájomného nepochopenia, alebo z náhody, ako je to v prípade nakladačky, ktorú hrdinovia vyfasujú po tom, čo sa jeden z nich objaví v Marseille medzi futbalovými fanúšikmi v drese nenávideného parížskeho klubu RTL, ako mi vysvetlili na internete. To je zároveň typická ukážka humoru, smerujúceho k domácemu publiku, veď pre väčšinu slovenských divákov, pokiaľ nie sú futbalovými nadšencami, značka RTL znamená televíznu stanicu. Podobných vtipov, vyžadujúcich znalosť francúzskych reálií, je zrejme vo filme oveľa viac, pričom nevedno, koľko z nich pochoval, v tomto type filmov nezvyčajný, český dabing. No na tom, že ázijskí „teroristi“ si zvolia krycie mená Michel Platini (slávny futbalista) a Yannick Noah (bývalý profesionálny tenista a spevák), resp. ich veliteľ mierne skomolené priezvisko kontroverzného súčasného francúzskeho prozaika Michela Houellebecqa, sa pobaví aj našinec. Film sa nevyhýba ani osvedčeným zdrojom lacného humoru, ako sú niektoré sexuálne úchylky, no našťastie ich nenadužíva, nevybočujúc z rámca miestami šteklivej, no stále vkusnej komédie so silnejšími i slabšími, retardačne pôsobiacimi scénami (ako je napríklad tanec živých plyšových hračiek na policajnej stanici či kúpa výbušniny u nadšenca so zbraňami).

Popri kritike spoločenských nerestí a nevhodného, prípadne xenofóbne zafarbeného správania niektorých epizódnych postáv tvorcovia filmu veľmi radi popustili uzdu svojmu nadšeniu pri zobrazovaní kladných stránok Francúzska a jeho obyvateľov. Vzorom je novinárka Marianne v podaní pôvabnej Isabelle Funaro (1982), ktorá hrala aj v Younovom debute Fatal. Je nielen sprievodkyňou, ale aj ochrankyňou a dokonalou hostiteľkou zahraničných návštevníkov, ktorých pravý úmysel nepozná, zoznamujúc ich so všetkými slasťami svojej vlasti, nielen s vynikajúcimi jedlami a lahodným vínom. Kamera Stéphane Le Parca sa zameriava na krásy Francúzska, prezentované od „mafiánskej“ Korziky cez  Marseillle, fotogenický vidiek až po očarujúci Paríž, plniac rolu akéhosi obrazového bedekra, čo podčiarkuje domáca, prevažne dynamická hudba, občas vystriedaná melodickými šansónmi. Príbeh však držia pokope najmä dobre zohraní ústrední predstavitelia – francúzski herci s cudzokrajnou vizážou, José García (1966) ako starší a zodpovednejší Muzafar a Michaël Youn (áno, sám režisér) ako ovplyvniteľnejší a zraniteľnejší Feruz. Najviac sa im darí v crazy scénach, ako je tá z Korziky, keď ich po reprezentovaní dávneho zvyku – zaucha žene nenaháňa iba polovica krčmy, ale aj dva statné rotvajlery s nekalými úmyslami.

Komédia Hurá na Francúzsko neprináša žiadne vážne posolstvo, hoci isté životné pravdy by sa dali z príbehu odvodiť. Je to však, napriek tvrdým výhradám Cohenových fanúšikov na internete a nízkemu ratingu v nepočetných zahraničných recenziách, celkom prijateľná, vkusná zábava. Možno kritickejší zostrih (teraz má  komédia 97 minút) by zvýraznil jej najvydarenejšie miesta a rozšíril rady smejúcich sa divákov.

Hurá na Francúzsko (Vive la France), Francúzsko 2013
Námet: Bernardo Barilli
Scenár: Michaël Youn, Dominique Gauriaud, Jurij Prette
Réžia: Michaël Youn
Kamera: Stéphane Le Parc
Strih: Sandro Lavezzi, Nicolas Trembasiewicz
Hudba: Freaks
Hrajú: José García, Michaël Youn, Isabelle Funaro, Ary Abitlan, Jerôme Commandeur, Vincent Moscato, Moussa Maskri, Franck Gastambide, Claude Perron, Emilie Caen a ďalší
Premiéra v SR: 13. júna 2013
Foto: Continental film