Crème de la crème 2021

CremeDeLaCremelogo resizeNázov prehliadky francúzskych filmov, odkazujúcej na šľahačkové paralely, má svoj raison a, samozrejme, ten správny gurmánsky smer. Výber z toho najlepšieho pre ochotných degustátorov, sa vzťahuje, samozrejme, aj na všetky vône a chute príbehov s visačkou Made in France. Čo nám teda tohtoročná onlinová porcia ponúka?

CremeDeLaCremelogo resizeNázov prehliadky francúzskych filmov, odkazujúcej na šľahačkové paralely, má svoj raison a, samozrejme, ten správny gurmánsky smer. Výber z toho najlepšieho pre ochotných degustátorov, sa vzťahuje, samozrejme, aj na všetky vône a chute príbehov s visačkou Made in France. Čo nám teda tohtoročná onlinová porcia ponúka?

Na poprednom mieste sú slávni Bedári (2019) pôvodom malijského režiséra Ladj Lya, ocenení na minuloročnom udeľovaní Césarov, francúzskych filmových cien, titulom najlepší film.Je to dramatický obraz súčasných etnických konfliktov z parížskeho predmestia, nakrútený s obdivuhodnou bravúrou a nekompromisným hodnotením mizivých šancí tento druh búrlivého spolužitia aspoň znesiteľne harmonizovať. Recenziu na tento opus magnum si môžu Bedari resizečitatelia nájsť na našom webe, rovnako ako i na ďalšie filmy prehliadky, Johanka z Arku (2019) a Johanka superstar (2017), režisérskej jedničky BrunaDumonta. Jeho inovatívna verzia slávnej svätice má prekvapujúce súradnice, namiešané z originálnych ingrediencií. Na prehliadke sme rovnako videli i ďalšie francúzske perly, Kdo si myslíš, že som? (2019), Pravdu (2019) japonského režiséra Hirokazu Koreedu, oba s hviezdou Juliette Binoche, filmovú verziu portrétu režiséra Jean Luca Godarda, titulovaného ako Obávaný (2020) od režiséra Michaela Haznaviciusa a Lux Aeterna (2020) Gaspara Noého.

Multikultúrne križovatky
I z vyššie uvedeného výpočtu filmov a ich tvorcov je rozoznateľná výrazná tendencia, spájajúca ostatne takmer celú západnú Európu. Je to pestrá zmes kultúr so svojimi zástupcami, reprezentujúcimi najrôznejšie uhly pohľadu na to, čo sa nazýva francúzska (britská, švédska, dánska, belgická atď.) súčasnosť. Pod tento stav sa určite podpísala koloniálna minulosť veľkej časti európskeho západu. S trochou nadsázky je možné tvrdiť, že súčasťou francúzskeho filmového okruhu sú i krajiny v skratke nazvanej MENA (frankofónne štáty Blízkeho východu a severnej Afriky). V poslednom desaťročí sa počet obyvateľov arabského pôvodu pohyboval okolo 10% čo je i významný voličský potenciál.

Veľký počet koprodukcií nakrúcajú nielen tvorcovia pôvodom z týchto krajín, usídlení vo Francúzsku, ale i marockí, alebo alžírski režiséri, ktorí napríklad vyštudovali nejakú z francúzskych filmových škôl. Tí prví , určení pôvodom zo severnej Afriky, vytvorili dokonca samostatný segment pod názvom „beur cinema“. Označenie beur vzniklo ako slangový derivát zo slova Arab a má na svojom konte dostatočný počet úspechov, aby ho nielen kritici, ale aj diváci brali vážne. Jedným z najvýraznejších režisérov je nesporne Abdelatif Kechiche, pôvodom z Tunisu. Za film Život Adéle (2013) dostal na MFF v Cannes Zlatú palmu za najlepší film.

Tematicky so svetom chudobných, getoizovaných predmestí, súznie i film Bedári, odhaľujúci život pestrej etnickej i náboženskej zmesi nových proletárov, hlásiacich sa o svoje práva. Do tohto vulkanického okruhu nesporne patrí i ďalší film z portfolia spoločnosti Film Europe, ktorá prehliadku francúzskych filmov organizuje. Je to Dheepan (2015) režiséra Jacquesa Audiarda, príbeh príslušníka teroristickej organizácie Tamilskí tigri, ktorý zo Srí lanky hravo doputuje na francúzske predmestie i s fiktívnou rodinou, podmienkou pre získanie falošného pasu.

Pravda resizeOtvorenosť francúzskeho prostredia najrôznejším kultúrnym vplyvom sa odráža i v ďalšom fenoméne „hosťujúcich“ režisérov, čo veľmi výrazne napomáha ďalším kultúrnym prienikom. Trvá už nejaké desaťročia. V roku 2009 nakrútil taiwanský režisér Tsai Ming Liang film Tvár, inšpirovaný Louvrom, iránsky režisér Asgar Farhadi film Minulosť (2013), alebo čínsky režisér Lou Ye film Láska a modriny (2011). Film Pravda s Catherine Deneuve a Juliette Binoche pod režijnou taktovkou japonského režiséra je tak ďalším príspevkom do tohto bohatého segmentu. K francúzskej umeleckej tradícii sa hrdo hlásil i nedávno zosnulý juhokórejský režisér Kim Ki duk. Výrazná je francúzska prítomnosť najmä v Indočíne, Kambodži, Laose i Vietname, bývalých kolóniách.

Ešte v roku 1984 vznikol z iniciatívy CNC (Centre National de la Cinematographie) a Ministerstva zahraničných vecí Fond Sud Cinéma, financujúci najrôznejšie orientované medzinárodné koprodukcie, ako Deň a noc (2004) čínskeho režiséra Wanga Chao, ktorý v roku 2018 nakrútil francúzsko-čínsky koprodukčný film Hľadanie Rohmera. Takto vznikol i film Ľudia ryže (1994) kambodžského režiséra Rithy Panha, alebo Tropická choroba (2004) thajského režiséra Apichatponga Weerasethakula.

Do multikultúrneho kontextu iste patrí i animovaný film Dilili v Paríži (2018) režiséra Michela Ocelota, ktorý bol ocenený v roku 2019 Césarom ako najlepší Dilili resizeanimovaný film. V príbehu afrického dievčatka Dilili, ktoré sa votrie na loď, odvážajúcu do Francúzska skupinu domorodcov, aby tam demonštrovali v akomsi zábavnom parku svoju kultúru, sa mihne tuším celá vzdelávacia multikultúrna agenda, od rasovej znášanlivosti, až po zásady kultúrneho relativizmu, hlásajúceho toleranciu voči odlišným kultúram. Cesta po Paríži s poslíčkom Orelom ju má oboznámiť s iným životom a všetkým, čo k nemu patrí, ale má zároveň i dramatický náboj, sprisahanie tajnej mužskej spoločnosti, kradnúcej dievčatká. Tie im potom nemo slúžia v podzemných labyrintoch. Francúzske je tu predstavené cez veľké postavy umelcov a vedcov, Orel s Dilili sa stretávajú s vedcami Marie Curie Sklodowskou, Luisom Pasteurom, sochárom Rodinom, maliarmi Degasom, Toulouse -Lautrecom i herečkou Sarah Bernhardtovou. Podobne orientované filmy sú iste obohatením jestvujúcej kultúrnej ponuky, ale ich význam je dôležitý i z hľadiska udržiavania rovnováhy vzťahov medzi menšinami navzájom a zároveň voči väčšinovej spoločnosti. Slúžia, ako je zjavné v súvislosti s filmom Dilili v Paríži aj ako istý druh kultúrnych manuálov, vhodných pre vzdelávanie vo všetkých disciplínach zložitého a výbušného spolužitia.

Obrana útokom
Revolta a spontánny odpor voči tlakom najrôznejšieho druhu sú do francúzskej psyché vpísané akosi historicky. Kuriózny je fakt, že vo Francúzsku, ako v jednej z mála západoeruópskych krajín, si vo vláde svoje odkrútili aj komunisti. Ich význam však poklesol pod 5%, a to paradoxne preto, že ich voliči nepovažujú za dostatočne radikálnych.

I v tomto obore ponúkajú filmy svoju bohatú reflexiu. Režisérska dvojica Benoit Delépine a Gustave Kervern nášmu publiku predstavili pred pár rokmi svoj Jemifajnsro resizefilm Je mi fajn s.r.o. (2018) so slovenskou herečkou, žijúcou vo Francúzsku Jankou Bittnerovou v jednej z hlavných úloh. Ich ďalší film Delete History (2020) sa venuje odbojnej trojici priateľov, ktorí vyhlásili súkromnú vojnu nepriateľským virtuálnym technológiám. Marie s hrôzou zistí, že kdesi „tam“ stále existujú kompromitujúce scény z jej minulosti a vyberie sa ich likvidovať, Bertrand chráni česť svojej dcéry, rovnako atakovanej virtuálnym materiálom na facebooku a taxikárka Christine, sa po nevyberaných útokoch na svoje šoférske kompetencie tiež kdesi vo virále, rozhodne zavítať do kancelárie vedenia rovno s motorovou pílou.

Do nehmotného sveta sa ostatne zapletie i rozvedená profesorka literatúry Claire (Juliette Binoche) vo Ktosimyslis resizefilme Kdo si mysliš, že som?. Svoj milostný deficit si vynahradzuje online a dôsledky potom rieši so svojou psychoterapeutkou.

Témou bezohľadného sveta, ktorý s výrazným prispením počítačových obrazoviek ukrajuje čosi z ľudských osudov sa inšpiroval i film, ovenčený hneď niekoľkými Césarmi, vrátane ceny za najlepší francúzsky film minulého roku. Zbohom blbci (2020) režiséra Alberta Dupontela sa nesie vo vytrvalo melodramatickej nôte s občasnými komediálnymi piruetami. Smrteľne chorá Suze za pomoci vyradeného počítačového experta JB hľadá svojho syna, ktorého kedysi ako tínedžerka porodila a hneď putoval na adopciu. Je to príbehový pôdorys, až príliš zaváňajúci značne opotrebovanou mustrou, dorazenou slzavým záverom. V porovnaní s Bedármi je jeho kvalitatívne skóre mizivé. Aj keď tento titul na tohtoročnom zozname nefiguroval, myslím si, že divákom určite nechýbal. Minulý rok sa na úrovni francúzskych filmov nesporne podpísal.

„Feel good“ filmy a ich príbuzní
Obľuba pitoresknosti, častá preferencia komediálnych postavičiek, ktoré majú okrem výrazného lokálneho šarmu s patričnou malebnou kulisou v pozadí i vlastnosti roztržitých a nešikovných aktérov, je jedným z príznačných kultúrnych ukazovateľov. Táto skladba nás môže odkázať k tradíciám americkej grotesky, ale rovnako intenzívne sa rozvíjala i v literatúre. Združuje rozoznateľnú skupinku filmov a je obľúbeným vývozným artiklom. Treba dodať, že Francúzsko je po USA druhým najväčším exportérom filmov a okrem príbehov predáva nielen krajinu, ale i všetko ostatné, zhrnuté pod termín „l´exception francaise“ , od parfémov cez vína, omáčky a paštiky až k veľkým postavám kultúry, s ktorými si dáva v Paríži rendez - vous malá Dilili.

Filmom, kde môžeme hľadať práve takého orientačné znaky je Sladký útek (2016) režiséra Bruna Podalydesa. Na cestu po rieke a jej výstavne útulných Sladkyutek resizezákutiach sa vydáva istý Michel, milovník lietania a všetkého, čo si ponechal zo svojej detskej mentálnej výbavy. Podobne sa na výlet odhodlá vydať i učiteľka Antoinette, sklamaná svojim kolegom/milencom, vo filme Môj osol, môj milenec režisérky Caroline Vignal. Spolu s najatým oslíkom sa púšťa na turistickú trasu po horách Cevenne v strednom Francúzsku a zažije všeličo. Takýto produkt sa zrejme teší veľkej popularite, jednotlivé zastávky sú vybavené ako penzióny so všetkými službami. Laure Calamy si odniesla pri udeľovaní Césarov cenu za najlepší ženský herecký výkon a nominovaný bol i v kategórii najlepší scenár. Pri sledovaní filmov tohto druhu má divák čo robiť, aby neprepadol plazivému infantilizmu a radšej sa oddá štúdiu interiérov, servírovaným jedlám a podobne. Vzhľadom na súvislosť s rímskou históriou, kde boli osly populárne najmä medzi rímskymi patricijkami pri sexuálnych hrách najrôznejšieho druhu, sú narážky vo filme (osol sa do Antoinetty zamiluje a zdá sa, že väzba je vzájomná) dosť povážlivé. Film síce nebol na tohtoročnom programe, ale súvislosť so žánrovým určením iste má.

Horor a sex
V prvom žánrovom priečinku nie je tlačenica, thrillery a horory nie sú úplne francúzskou záležitosťou, aj Teddy resizekeď si na niektoré úspešné tituly ako Bratstvo vlkov (2001), alebo Bratstvo kameňov (2006), samozrejme, spomenieme. Teddy (2020) režisérskej dvojice Ludovic a Zoran Boukherma nie je úplne vydareným príbehom, ale snahu držať sa žánrových pravidel iste má. Teddy je tínedžer v horskom mestečku, pracuje ako masér a venuje sa svojmu dievčaťu Rebecce. Keď sa v okolí nájdu roztrhané ovce, podozrenie padá na vlka a chlapec sa mu odvážne postaví. Šelma ho poškriabe a vlkodlak je na svete. Omyl tvorcov asi spočíva v tom, že rezignujú na budovanie zodpovedajúcej atmosféry, ale uchyľujú sa k zmienenej komediálnej pitoresknosti, čo ľudovo povedané film značne „hamuje“.

Iná situácia vládne v žánri milostných príbehov, kde má Francúzsko nepísané prvenstvo. Ich verzia l´amour fou, šialenej lásky, možno už medzičasom aj zľudovela. Jej tieň trochu padá aj na Milencov (2020) režisérky Nicole Garcíe, s dvojicou charizmatických hercov. Je ním nesporne Pierre Niney MIlenci resize(Yves Saint Laurent, 2014) a Stacy Martin, nenapravitelná nymfomanka z rovnomenného filmu. Simon je drogový díler a spôsobí smrť svojho kamaráda. Zo strachu pred postihom nedovolí Lise, svojej milenke, zavolať záchranku. Utečie, Lisa sa vydá a stretávajú sa po rokoch. Vo vzájomnej zhode ďalej ruinujú svoje životy. Iste sme už videli i lepšie napísaný príbeh, s oveľa dôležitejšími postrehmi na adresu spolužitia mužov a žien, ale tu pôsobí najmä súhra oboch hlavných predstaviteľov. Má v sebe čosi magické, čo sa dosť ťažko popisuje, ale o to viac ich vzájemnému magnetizmu rozumieme.

S rastúcim počtom zhliadnutých súčasných filmov je čoraz viac zrejmé, že povestný francúzsky hedonizmus, potreba dať si čas na vychutnanie všetkých detailov, ponoriť sa slastne do príjemných situácií a duchaplných rozhovorov, nehovoriac o krásnych ženách, sa nie vždy dá zlúčiť so železnými pravidlami architektury príbehu a dramatických štruktúr. Ale možno to bol len rok, oslabený izoláciou a karanténou, čo na krajinu, ktorá produkuje v priemere 250 filmov a živí len doma šest tisíc kín, nemal dobrý dopad. Opačný príklad by sme s najväčšou pravdepodobnosťou asi nenašli vôbec nikde.

 

 

 

 

 

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.