Koncoročná bilancia slovenskej produkcie

Kauza Cervanová 4 resizeKoncoročné bilancie v oblasti filmu, predovšetkým aklamácie printových médií, diagnostikujú niekoľko zaujímavostí a vyvolávajú otázky o hraniciach či prepojeniach filmovej tvorby s občiansko-politizujúcim aktivizmom. Rok 2013 ešte viac ako ten minulý prekvapil počtom, hodnotou a istou žánrovou rôznorodosťou premiérovaných celovečerných slovenských filmov v kinách.

Opomenúc tie s minoritnou účasťou na českých produkciách, či z českého teritória, ide o dokumenty Absolventi, Banícky chlebíček, Exponáty alebo príbehy z kaštieľa, Zamatoví teroristi, Kauza Cervanová, Krehká identita, Nový život a hrané filmy Attonitas, Babie leto, Ďakujem, dobre, Intrigy, Kandidát, Miluj ma alebo odíď, Môj pes Killer, Zázrak. Vo výpovedi najzrelšie a najkoncentrovanejšie boli dokumenty „Exponáty“ a Zamatoví teroristi, z hraných filmov pelotón cenných akvizícií v podobe snímok Ďakujem, dobre, Kandidát a Zázrak vedie Môj pes Killer.

 

Nie je však celkom prekvapivé, že najväčšiu mediálnu pozornosť strhli na seba snímky, pre ktoré sa filmový jazyk stal nástrojom prioritne inej výpovede, než tej, ktorá sa obecne i zvykovo nazýva umelecká a značí schopnosť filmu preniknúť cez prepojenie príbehu, témy so stvárňovaním a štylizáciou do inak neodhaliteľných svetov. Ide o Krehká identita resizedokumenty Krehká identita a Kauza Cervanová. Diskutovalo sa síce pri nich aj o ich vzťahu medzi fakticitou, skutočnosťou zobrazovaného a spôsobom jeho zobrazovania (teda o forme autorskej subjektivizácie či tzv. korektnosti voči téme), ale bolo to na pozadí mediálneho predloženia filmov, ako prenikavého občianskeho postoja v súčasnej tzv. úvodzovkovej demokracii a nespokojnosti s politicko-spoločenskou pokleslosťou. Autori oboch filmov, Zuzana Piussi a predovšetkým Robert Kirchhoff, tejto prezentácii dopomohli aj prezentovaním svojich diel ako ambicióznych hlasov verejnej spoločenskej objednávky. A tak sa, najmä v prípade Kauzy Cervanová, stala filmová výpoveď nadpolitizujúcou ambíciou, film nástrojom v rukách prednostného aktivistu. Dokladá to aj Kirchhoffovo označenie filmu „ako revolveru a zároveň mechanického oka, ktoré nežmurká“. Nejde len o mylnú predstavu, keďže technologická akcelerácia audiovízie umožňuje falšovať a manipulovať kedysi ťažko falšovateľné a „mechanické oko“ už dávno nie je mysleným objektivizujúcim okom kamery. Príznačnejšie je chápanie snímania a následné uvedenie snímaného ako mieriacej Kauza Cervanová 6 resizezbrane, „revolveru“, čo presahuje aj bežný štandard zveličených autorských vízií. Aj keď sa dá chápať obraznosť takéhoto vyjadrenia, vykazuje krajné polohy tvarovania filmovej matérie. V súčasnej dobe, ktorej dominuje plošne „ľudové“ sklamanie zo zástupnej demokracie a odovzdania správy krajiny politickým predstaviteľom, funguje tlak na nové, spravodlivejšie, nepolitické spravovania krajiny. V tejto polohe celospoločenského dopytu dostávajú šancu rôzne nepolitické zoskupenia a osoby, nevynímajúc ani filmárov. Ani obrazná predstava filmu ako „zbrane“  v rukách autora či drukujúcej society nie je príjemná. Odhaľuje motivácie tvorby, ktorá sa stáva len prostriedkom, nástrojom strhnutia pozornosti v situácii zmätku a nespokojnosti.

 

Už investigatívno-sociálna trilógia (Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica a sčasti Krehká identita) Zuzany Piussi nesie protipoliticko-spoločenský rozmer, žiaľ, málo podložený prenikavým autorským vkladom, obsažnou schopnosťou orientovať sa v téme a následne hierarchizovať, intelektualizovať, štedro filmársky umocňovať krikľavé politicko-spoločenské prejavy. Argumentácia s Nemoc tretej moci resizerežisérkinou autorskou etikou v podobe návrhu na jej trestné stíhanie za zverejnenie neodsúhlaseného snímania (Nemoc tretej noci) nakoniec skončila ochranou „Piussinho“ práva a filmárku to vynieslo do „odbojnej“ polohy, vrátane zástupných politických súvislostí, ktoré jej podľa všetkého ani nie sú tak vlastné. Jej explikácia Krehkej identity ako filmu o „tenkej hranici medzi prehnanou slepou kritikou, politickou korektnosťou a meštiackym obmedzeným patriotizmom“ s ním totiž nemá nič spoločné, čo v zásade nevadí, len svedčí o nesúlade autorskej predstavy s realizovaným konceptom diela. Napríklad, pri črtách našej identity práve zobrazovaná náboženská zaslepenosť či detinskosť boli jedným zo zdrojov štátotvorného tlaku (a to určite nie „krehkého“). Akékoľvek zosmiešnenie či oddelenie sa od tohto javu nezastrie vnútorný komplex našej spoločnej identity, čomu sa, samozrejme, dá čeliť aj sarkazmom či iróniou, ale nie predkladaním bizarného ako pospolité. Význam Piussinho spoločenského aktivizmu (akokoľvek aj zvonku prisúdeného) a kriticizmu tak prevýšil jej vlastné filmovo-tvorivé hľadačstvo a status filmárskej osobnosti.

 

Absolventi 2 resizeO post spoločenského mobilizátora, glosátora sa usiloval aj ďalší dokumentarista z tohtoročných celovečerných slovenských kinopremiér. Tomáš Krupa sa v Absolventoch podľa jeho slov usiloval vytvoriť „esej na tému slobody jednotlivca v systéme, ktorá zároveň nesie kritickú správu o spoločensko-ekonomickom usporiadaní, v ktorom dnes žijeme“. Tento štandard populistického kriticizmu však korunovala filmová kauza Ľudmily Cervanovej, použitá na mediálne mocne podporované vyvýšenie témy a jej autora Roberta Kirchhoffa („kultúrna udalosť roka“ podľa ankety denníka SME). Zamieňa predložený prípad vraždy ako možného justičného omylu s prezentáciou a sebaprezentáciou autora ako sudcu sudcov, justície a polície. Výčitka režiséra, že „každému oslovenému dal ešte jednu šancu - napísal som aj prezidentovi Gašparovičovi a zavolal aj súdnym lekárom Kandidát 18 resizea ponúkol im, že sa môžu vyjadriť znovu, že im dám čas na prípravu“ dokladá povážlivú stratu súdnosti. Voči autorovi, nech aj tvorcovi investigatívneho dokumentu, predsa nemá nikto ani najmenšiu povinnosť. Filmár disponuje inými nástrojmi na spredmetnenie svedectva lží či zlyhaní. Kirchhoffove výroky svedčia o jeho nekritickom prijatí role kritického exponenta súčasnosti. Stať sa akoby nadpolitickým oponentom politicko-spoločenskej moci by nebolo možné, keby Kirchhoffov filmový výkon nedostávali do inej dimenzie nielen médiá (vážne myslený titulok „Môže film o Cervanovej zmeniť spoločnosť?“ v mienkotvornom týždenníku), ale aj  niektoré filmové festivaly (čestné uznanie za „napriek politickým zmenám na Slovensku ešte stále zneužívanej súdnej moci“ v Lipsku, zvláštne uznanie „za húževnaté a dômyselné hľadanie spravodlivosti“ v Jihlave). Kirchhoffov výrok, že „táto krajina opäť zlyhala, pretože nedala priestor ani faktom, ani spravodlivosti“ utvrdzuje jeho pozíciu. Za neúspešné finále svojej investigatívnej práce - pretože odsúdení protagonisti filmu zatiaľ neboli uznaní za nevinných - obviňuje v rámci stereotypného paušalizovaného populizmu spoločnosť. Neznamená to, že akýkoľvek autor, tvorca, umelec by nemal právo vyjadrovať sa, nech aj k čomukoľvek, práve naopak. Len v tomto prípade sa Kauza Cervanová akoby stala zástupným prejavom iných než autorsko-tvorivých ambícií. Iný akútny „politický triler“, film Kandidát, sa k situácii dneška vyjadril prezentovaným dielom, nie paralelnou sebaprezentáciou aktivistických postojov. Kritické postoje a postrehy spredmetnil prioritne artefaktom.

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.