Knihu Diptych Štefana Uhra – Organ a Tri dcéry sme na návrh vydavateľa Václava Maceka zaniesli aj Uhrovým príbuzným, manželke Angele a dcére Jane. Možnosť hovoriť s tak blízkymi osobami režiséra ma podnietila opýtať sa na niektoré dostatočne neujasnené skutočnosti okolo jeho tvorby. Chcela som si overiť, či som sa v texte knihy nemýlila pri otvorení problému veľkých rozdielov medzi Bednárovým literárnym scenárom a Uhrovým technickým (režijným) čo sa týka Organa a Troch dcér.

Režisérovi som prisúdila plnoprávne scenáristické spoluatorstvo a pokúšala sa nájsť dôvody zvláštnej situácie, v ktorej miesto schváleného scenára vznikol odlišne zameraný film, ale Štefan Uher akceptoval výhradný post scenáristu spisovateľa Alfonza Bednára a o vlastnom kľúčovom podiele na výslednom diele viac-menej mlčal. Uhrova manželka aj dcéra dosvedčili, že scenáre svojich filmov si písal režisér prakticky od začiatku sám. Vytváral si ich podľa svojej potreby a vlastnej predstavy o filme. V čase písania scenára sa niekedy aj na dva týždne presťahoval na iné miesto. Netvoril ich doma, lebo potreboval zvýšené sústredenie a pokoj na túto prácu, do ktorej bol celkom ponorený. Obe príbuzné potvrdili, že bol prinajmenším spoluatorom, ak nie autorom scenárov svojich filmov, pričom nikdy sa svojich scenáristických autorských práv nedomáhal. Nešlo pritom len o pozíciu scenáristu, ale aj o významnú finančnú položku, ktorá viacnásobne prevyšovala vtedajší lepší mesačný príjem. Takže i keď Štefan Uher vytvoril svoju verziu Bednárových scenárov Organa a Troch dcér napísaním celkom nových scenárov, ako ich scenárista, podľa vtedajších pravidiel autor diela (vrátane nárokov na tantiémy), bol a doteraz je uvádzaný Alfonz Bednár. Uher sa poddal a voči tomu nenamietal, hoci podľa vyjadrenia Uhrovej ženy i dcéry, aj doma to bolo všetkým jasné. Medzi Alfonzom Bednárom a Štefanom Uhrom to ostalo zamlčané. Bednár sa k tomu nevyjadroval a obe rodiny sa navzájom stýkali. Uhrovci si Bednára veľmi vážili a dodnes oceňujú jeho noblesu a majstrovstvo rozprávača, ale k nejakému blízkemu priateľstvo medzi nimi nedošlo. Aj Uher s Bednárom si celý čas vykali.

Trochu záhadný je aj spirituálny, náboženský rozmer filmu Organ, nielen okolnosťami, že vznikol v lone ateistického režimu a prísne stráženej kinematografie, ale predovšetkým vieroučnou bezchybnosťou a hlbokou znalosťou života cirkvi a kléru. Napríklad, zápas gvardiána s Ježišom v Organe predstavuje intímny, dôverne známy pohľad do vnútra viery a veriaceho človeka. Odkiaľ toto Štefan Uher, ináč člen Komunistickej strany, vedel? Je známe, že vyrastal v katolíckej rodine, jeho matka bola silne veriaca a na katolícku výchovu dbala aj pri svojich deťoch. Život rodiny bol ťažký, lebo Uhrov otec pil a prepil dokonca celý majetok aj mäsiarstvo, ktoré mal a kde pracoval. Po vojne v štyridsiatych rokoch tak početná rodina bývala len v malom dvojizbovom byte. Uher však od svojej matky nikdy nepočul sťažovanie sa na otca, či na ťažkú situáciu v rodine. V dospelosti už do kostola nechodil, iba keď k nim domov prišla na návštevu jeho matka, z úcty k nej. Podľa vyjadrenia manželky bol však jej muž vo vnútri hlboko veriaci človek. Pri úvahách o Uhrových znalostiach katolicizmu, ktoré minimálne v Organe prekračujú štandardné znalosti a skúsenosti veriacej osoby, spomenula Uhrova žena jeho blízky vzťah s kňazom Bárdošom, ktorý bol dlhé roky kňazom v Zuberci, kam celá rodina chodila na dovolenku do rodného domu pani Angely Uhrovej a kde si potom neskôr aj kúpili chatu. Tento kňaz už čakával na Uhra, keď do Zuberca prišli, pozýval ho k sebe a veľa sa spolu sami vo dvojici rozprávali. Podľa pani Angely išlo o intelektuálne zameraného kňaza a s jej mužom si veľmi rozumel. Keďže podľa všetkého sa práve tento kňaz stal hlavným poradcom vieroučnej náležitosti a spirituálnej intezity Uhrovho Organa, zisťovala som, o koho išlo, kto sa ešte podieľal na jednom z našich najlepších filmových diel. Edmund Peter Bárdoš (1918-1999) bol dlhoročným správcom oravskej farnosti Habovka a jej filiálky v Zuberci. Pred svojím kňazstvom konvertoval zo židovstva a prežil aj koncentrák. Navštevovali ho mnohí intelektuáli, vysokoškolskí študenti. Išlo o naozaj zaujímavú osobnosť a pre slovenský film je zaujímavé predovšetkým to, že svojím podielom nepochybne tiež prispel k veľkosti Uhrovho Organa.

Z rozprávania pani Angely a jej dcéry Jany bola pútavá aj spomienka na Uhrov blízky vzťah s Milošom Formanom, ktorý sa začal ešte počas spoločných štúdií na pražskej FAMU v päťdesiatych rokoch. Po páde komunizmu, už v roku 1990 pozval Forman Štefana Uhra a dvoch ďalších českých režisérov na tri týždne do Paríža. Strávili tam spolu intenzívny čas, Uher prišiel podľa ženy z tohto pobytu veľmi naplnený, plný zážitkov. Forman sa im veľmi venoval a poukazoval im dôkladne mesto. Pani Angela neskôr po rokoch príjemne prekvapená počula v televízia Miloša Formana, ako pri preberaní nejakej ceny uviedol, ako by bol rád  keby tam bol aj Štefan Uher.