Šesť filmových impresií

Na filmový festival do Karlových Varov chodievam od roku 1992. Dnes vyzerá až úsmevne spomienka, ako vtedy novinár dostal zadarmo akreditačnú kartičku, chodil s ňou, kam sa mu len zachcelo, pokojne prebiehal z kina do kina, čo vôbec nikomu neprekážalo, lebo kinosály boli aj tak poloprázdne. Iba vo Veľkej sále hotela Thermal ma agilný usporiadateľ pravidelne vyhadzoval z dobrého radu rezervovaného pre festivalových hostí, ktorí aj tak nikdy neprišli.

(Raz som tam však mal tú česť dýchať na krk Julii Ormondovej, ktorá bola vtedy už známa herečka, ale pôsobila dojmom dievčiny, ktorá si len odbehla z diskotéky. O tom, že pár rokov nato vedľa mňa v kine Čas sedel ešte nie taký hviezdny Leonardo DiCaprio, ani nemôžem nikomu povedať, lebo mi to nikto neuverí. S výnimkou môjho synovca, ktorý sa spýtal, či môže svoje potenciálne frajerky ohurovať tým, že má strýka, ktorý sedel v kine vedľa Leonarda DiCapria. Licenciu som mu udelil a odporučil som mu, aby im radšej nehovoril, že božský Leo prišiel na film s oneskorením, potom si trochu pospal a v polovici filmu zasa odišiel.)

Pravda, tieto časy sú už dávno preč. Niektoré festivalové hviezdy sú dnes strážené tak dobre, že ich novinár ani len neuvidí, ak práve netúži pozrieť si nový hollywoodsky hit. Cirkus okolo hviezd je čoraz väčší a ja fakt nechápem, prečo mohla tlačová konferencia s Judom Lawom, tohtoročným prominentným hosťom, trvať len tridsať minút a nie dajme tomu štyridsaťpäť, najmä ak Jude po tej polhodinke povedal: „Už musíme končiť? Práve som sa začínal uvoľňovať!“ Ale na druhej strane štyridsaťpäť minút naňho čakali diváci pred uvedením filmu Talent pána Ripleyho.

Ak mi lezú na nervy hviezdy, môžem sa sústrediť na filmy – aj keď to nie je taká ľahká úloha ako kedysi. Vyberajte si z programu, keď ho tvorí 24 sekcií, pôct, tematických prehliadok a retrospektív a uvedených je spolu 180 filmov! Rokmi som si vytvoril osvedčenú metódu: predpoludním vždy dva súťažné filmy, popoludní tri-štyri z tých ostatných. Ako prvé vyhadzujem z programu tie, ktoré som už videl. Vyraďujem snímky české a slovenské, lebo ešte bude iks príležitostí pozrieť si ich. Bokom, žiaľ, musia ísť aj retrospektívy a klenoty z filmových archívov – nech mi to tí vzácni ľudia, čo sa s láskou venujú reštaurovaniu starých filmov, odpustia, ale aktuálne dianie vo svetovej kinematografii má vždy prednosť.

Keď si program takto preškrtám, ešte stále musím voliť medzi 14 hracími priestormi. Vytypujem si filmy, ktoré ma mimoriadne zaujímajú, vo zvyšnom čase vypĺňam medzery medzi nimi. Je pritom dobré vedieť, že od Thermalu do Puppu to trvá dvadsať minút, do Richmondu ešte o desať viac. Prebiehať z Richmondu do Drahomíry je už poriadna štrapácia, ale niekedy sa človek musí „obetovať“. Inokedy treba zasa voliť medzi klimatizovaným kinom Čas a nafukovacím Espace Dorleans, kde je priam nedýchateľne. No... urobiť si vlastný program je v Karlových Varoch celkom sofistikovaná činnosť. Ako sa mi ju podarilo zvládnuť tentoraz?

Impresia prvá: Čakanie na Godota
Pokiaľ ide o hlavnú súťaž, iba málokedy ma verdikt poroty neprekvapí, a tak to bolo aj tohto roku, keď udelila Krištáľový glóbus španielskej snímke Moskytiéra katalánskeho režiséra Agustího Vilu, dráme o nefunkčnej rodine, ktorej každý člen hľadá spôsob, ako by unikol pred problémami.

Ja som na „svoj“ film čakal takmer ako na Godota – napokon prišiel ako posledný: snímka chorvátskeho režiséra Rajka Grlića Zostane to medzi nami sa pohybuje na pomedzí smutnej komédie a psychologickej drámy. Témou je manželská nevera a skvele napísaný scenár podáva príbeh tak, že sa postupne sústreďuje na päť protagonistov: dvoch bratov, ich manželky a dlhoročnú milenku jedného z nich. Výsledkom je síce prehľadný, ale zároveň takmer neuveriteľný spletenec – ukáže sa napríklad, že otcom dcéry mladšieho brata je v skutočnosti starší z bratov, kým biologickým otcom dieťaťa, ktoré čaká manželka staršieho brata a bolo počaté umelým oplodnením, je zasa brat mladší... Režisér Grlić nikoho neodsudzuje, nemoralizuje, len s mierne frivolným humorom jemne posúva realitu smerom k absurdite. Tomuto originálnemu dielku sa napokon ušla Cena za réžiu.

Impresia druhá: To najhoršie z najlepšieho?
„Toto bol najhorší film, aký som kedy videla,“ skonštatovala dievčina sediaca za mnou, len čo sa objavili záverečné titulky portugalského filmu Podivný prípad Angeliky. Pravda, podozrivé na tom bolo, že išlo o snímku zo sekcie Otvorené oči, tvorenej filmami z festivalu v Cannes, bezpochyby ešte prestížnejšieho a veľkolepejšieho než ten karlovarský. Zároveň však vo mne tlie podozrenie, či filmy nestora portugalskej kinematografie neuvádza canneský festival najmä z úcty k veku 102-ročného (!) režiséra Manoela de Oliveiru. Vo svojom ostatnom filme rozpráva príbeh mladého fotografa, ktorý sa zamiluje do mŕtvej dievčiny (sic!), ktorú prišiel na objednávku pozostalých odfotografovať. Pravda, niežeby nekrofília nemohla byť témou filmu (aj také sme už videli), ale tu sa dievčina podchvíľou zjavuje protagonistovi ako polopriehľadný duch a rovnako neočakávane aj mizne – podobne ako voľakedy mŕtvy detektív v britskom televíznom seriáli Randall a Hopkirk –, čo vyvolávalo u publika záchvaty smiechu. No nič, tvorcovi želám pevné zdravie a veľa tvorivých nápadov, a pokiaľ ide o poznámku tej slečny, v bežnej distribúcii vidím každoročne celú kopu oveľa horších komerčných filmov – vo festivalovom kontexte pôsobilo však Oliveirovo dielo vskutku anachronicky.

Impresia tretia: Zázračné dieťa
Ak bol Manoel de Oliveira najstarším režisérom, ktorému v Karlových Varoch uviedli film, tak najmladším bol Xavier Dolan, zázračné dieťa kanadskej kinematografie. Vo veku 21 rokov má na konte dva celovečerné filmy (!), oba boli uvedené na festivale v Cannes, v oboch si zahral hlavnú úlohu – jeho debut Zabil som svoju matku získal dokonca tri ceny v paralelnej súťaži. Na filme Imaginárne lásky sa podieľal aj ako scenárista, výtvarník, strihač a jeden z producentov. Pritom sa Dolan netvári, že pojedol všetku múdrosť sveta – už z toho, že hrá hlavnú mužskú úlohu, je jasné, že rozpráva o živote svojich rovesníkov, no rozhodne nezostáva na povrchu. Katalóg označuje jeho film ako poetickú ľúbostnú komédiu, no domnievam sa, že jeho ambícia smeruje vyššie: je to krehká, ale presná výpoveď o nenaplnených láskach, o tom, že veci sa môžu navonok javiť inak, než v skutočnosti sú, o tom, že v láske a vo vzťahoch nik nie je prorokom. Dej je pritom pomerne jednoduchý: kamaráti Francis a Monika sa zoznámia s Nicolasom, ktorý svojou krásou pripomína Michelangelovho Dávida. Zamilujú sa doňho obaja, lenže Nicolas si stále zachováva určitý odstup, hoci stále akoby dával nádej obom. Základná dejová línia sa strieda s výpoveďami mladých ľudí o ich ľúbostných problémoch (azda sú to monológy u psychoterapeuta) a s monochromaticky snímanými scénami z reálneho ľúbostného života protagonistov, ktorý ich zjavne nenapĺňa. Podmanivá vizuálna stránka a práca s hudbou (pripomínajúce filmy Wonga Kar-waia) robia z tohto „banálneho“ príbehu výnimočné dielo, ktorému môže tlieskať kritika i diváci.

Impresia štvrtá: Zázračné dieťa 2
Druhým najlepším filmom súťaže bola pre mňa poľská dráma Matka Tereza od mačiek, ktorá je zaujímavá už samotným titulom – ten totiž odkazuje nielen na Matku Terezu, ale aj na slávny film Jerzyho Kawalerowicza Matka Johana od Anjelov. Drsný príbeh sa začína zatknutím dvoch mladých zločincov – ako vysvitne, 22-ročný Artur a jeho mladší brat Martin zabili vlastnú matku. Scenárista a režisér Pawel Sala odvíja dej spätne a analyzuje tak sled udalostí, ktoré viedli k tragickému činu. Úlohy staršieho z bratov sa zhostil Mateusz Kościukiewicz, veľký talent mladej poľskej hereckej generácie, ktorého prirovnávajú k Zbigniewovi Cybulskému, a mladšieho bravúrne zahral iba 15-ročný Filip Garbacz. Práve jeho označujeme ako druhé zázračné dieťa – už vo vlaňajšom poľskom súťažnom filme Roberta Glińského Svinky vynikajúco zahral školáka z poľského mestečka pri hraniciach s Nemeckom, ktorý sa oddáva chlapčenskej prostitúcii a napokon sa stáva miestnym bossom tohto biznisu. Za tento výkon sa mu vtedy ušlo Zvláštne uznanie poroty, tohto roku získal spolu so svojím starším kolegom už regulárnu Cenu za mužský herecký výkon.

Impresia piata: Drsný Balkán
Istá kolegyňa mi vo Varoch vždy píli uši tým, ako ju nebavia tie západoeurópske filmy, v ktorých sa protagonisti utápajú v intelektuálskych pseudoproblémoch – ona obdivuje napríklad snímky zo stredoázijských republík. Pravdupovediac, vždy sa mi zdalo, že (pseudo)problémy parížskych intelektuálov sú mi bližšie než problémy pastierov z kazašských stepí. Tohto roku sa aj mne sa začalo vidieť, že zápletky francúzskych či talianskych filmov sú takpovediac vycucané z prsta: scenárista vytvorí umelý problém, ktorý potom spolu s režisérom „riešia“. Oproti tomu diela tvorcov zo strednej a východnej Európy zachytávajú sociálnu realitu, ktorá bezprostredne ovplyvňuje životy ľudí. Za všetky aspoň dva príklady. Režisér Adis Bakrač nakrútil film Opustení v koprodukcii Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Srbska a Francúzska. Jeho protagonistom je 13-ročný Alen, ktorý vyrastá v detskom domove a nepozná presne svoj pôvod; vychovávateľka mu z ľútosti povedala, že jeho matkou bola francúzska vojnová korešpondentka. Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia: chlapec sa narodil po znásilnení matky srbským vojakom. Alen z domova utečie a rozhodne sa matku vyhľadať, najskôr však vystupuje ako náhodný turista. Keď matka pochopí, o koho ide, a vzápätí zavolá do domova, lebo po chlapcovi už bolo vyhlásené pátranie, syn jej vmetie do očí otázku: „Prečo si ma opäť zradila?“ a dá sa na útek. Príbeh s otvoreným koncom presne a pravdivo reflektuje traumu z balkánskej vojny, ktorá poznačila životy mnohých ľudí.

Na ešte drsnejšiu kartu stavil režisér Johannes Naber v nemecko-albánskom filme Albánec. Hlavný hrdina Arben, mladý albánsky vrchár, potrebuje zohnať desaťtisíc eur, aby si mohol zobrať svoju milú, ktorá čaká jeho dieťa. Nepísané zákony spoločenstva, v ktorom žije, sú nemilosrdné: bez peňazí nemôže byť svadba, bez svadby je neprípustné, aby slobodná matka naďalej žila medzi svojimi. Arben odíde za prácou do Nemecka, lenže tamojšia spoločnosť neprijíma gastarbeiterov s otvorenou náručou: Albánec sa čoraz viac zapletá do siete čiernej práce a nelegálnych kšeftov, až pod neznesiteľným tlakom dospeje k lúpežnej vražde. Aj keď peniaze už má – ale za akú cenu! –, jeho problémy sa tým nekončia. Opäť otvorený koniec a konfrontácia dvoch svetov, ktoré medzi sebou len ťažko hľadajú styčné body.

Impresia šiesta: Ako som prežil toto leto
Tohto roku som v Karlových Varoch prvý raz porušil zásadu nechodiť na filmy, ktoré som už videl. Usúdil som totiž, že snímku Alexeja Popogrebského Ako som prežil toto leto bude dobré vidieť ešte raz bez série mikrospánkov, do ktorých som nemohúcne upadal na tohtoročnom Art Film Feste. Sergej Puskepalis (Sergej) tu stvárňuje skúseného výskumníka pracujúceho v odľahlej, Bohom zabudnutej meteorologickej stanici na Čukotke, Grigorij Dobrynin (Pavel) „turistu, ktorý tam prišiel len preto, aby mohol napísať esej na tému Ako som prežil toto leto“. Napätie, ktoré panuje medzi oboma mužmi, sa ešte zvýši, keď Pavel preberie z vysielačky osudovú správu pre Sergeja (jeho žena a dcéra zahynuli pri nehode) a obáva sa odovzdať ju staršiemu kolegovi. Dráma, ktorej popri vynikajúcich výkonoch oboch hercov dominuje úchvatná kamera Pavla Kostomarova, v mnohom pripomína Zviagincevov Návrat – sústredenosťou na dvoch protagonistov, situovaním do vizuálne pôsobivej krajiny, ktorá akoby sa stávala ďalším hýbateľom deja, skrytým napätím, existenciálnym pocitom, ktorý vzbudzuje.

Tak som filmom, ktorý som (ne)videl na začiatku Art Film Festu, po šálke dobrej kávy v pohodlí a príjemnom chládku kina Čas zavŕšil karlovarský festival. Rozhodne bolo príjemné vidieť tento film pre zmenu celý – rovnako ako absolvovať celé podujatie. Svet filmu tam ležal ako na dlani.