Svet je plný problémov - menších i väčších. Niekde sa nebezpečne prebúdza neonacizmus, nacionalistické vášne lomcujú ľuďmi, inde je to nezamestnanosť, nedostatok peňazí, klimatické zmeny, nefungujúca  justícia a potom sa osobné problémy automaticky vyroja a dotknú skoro každého. Postihnúť šírku týchto neduhov a ukázať ich na filmovom plátne, sa pokúsili výberom filmov usporiadatelia 54. medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. Raz mali šťastnú ruku, inokedy menej, ale všetko nemôže byť dokonalé. Festival bol svojim spôsobom zaujímavý i keď pokojnejší a menej invenčnejší, čo sa týka hlavnej súťaže, ale nie ako celok.

Dedo mal radšej mlčať
Veľká cena - Krištáľový glóbus sa nečakane dostal do rúk bulharskej režisérskej dvojice Kristina Grozeva a Rangel Valčanov za film Otec. S odstupom musím konštatovať nebolo to zlé rozhodnutie, i keď prekvapilo. Snímka je drsná, presne odráža bulharskú realitu, nič neprikrášľuje a navyše jej nechýba ani humor. Starší výtvarník, žijúci na vidieku, nečakane ovdovie. Manželka zomrie nečakane, takmer pri banálnom zákroku, a dačo mu chcela ešte oznámiť, ale nedvíhal mobil. Deda to štve a stoj čo stoj sa chce dozvedieť, čo mu chcela povedať. Odpoveď čaká od miestneho senzibila, ktorý mu poradí vyvádzať neskutočné hlúposti končiace vo väzení. Najviac trpí chudák syn, ktorý musí klamať tehotnej manželke, aby ju nerozrušil, že je na služobnej ceste. Nikto nikomu nepovie pravdu a na cigánstvach je postavený celý príbeh. Valčanov označil film ako postkomunistickú tragédiu o nedostatku komunikácie. A práve  tento problém je charakteristický na celý bývalý východný blok, ale dnes už aj na iné časti sveta, ale najvypuklejší je v týchto krajinách. Dlhoročná pretvárka, najmä inteligencie, spôsobila už nemalé problémy tak v osobnom živote, ale najmä vo východe detí. Doma sa hovorili niečo iné, v škole úplný opak. Nečudo, že potom vyrástla generácia, pre ktorú je pretvárka samozrejmosťou. Prečo však vdovec tak vyvádza ? Samozrejme, má to svoju príčinu, povedal manželke pred zákrokom niečo, čo sa nedá odvolať a bude ho to mátať celý život. Zlá komunikácia sa však votrela aj do vzťahu otec – syn. Nedýchnu pravdu ani náhodou až do momentu, keď už niet vyhnutia. Grozeva – Valčanov na tomto smutnom, tragickom, ale i smiešnom príbehu postihli niečo čo má všeobecnú platnosť, presahuje hranice krajiny. Priznajme si, že absencia komunikácie je veľmi často príčinou mnohých nedorozumení i tragédií. A veľmi apelatívne napovedajú, že si máme dobre rozmyslieť, čo komu a kedy hovoríme, lebo nikdy nevieme čo tým spôsobíme. Film má dobré tempo, herecké výkony bez kazov, postavy sú živé a pravdivé a režijnej práci niet čo vytknúť, takže reptať proti rozhodnutiu hlavnej jury je zbytočné.

Odvrátená stránka práce v zahraničí
Slovenská snímka Nech je svetlo Marka Škopa bola jedným z favoritov festivalu. Nie náhodou. Ústrednou postavou je otec rodiny pracujúci v Nemecku, jednoducho gastarbeiter. Ide mu len o finančné zabezpečenie rodiny. Práca v zahraničí má dve stránky, ta dobrá je, že okrem zárobku sa stáva tolerantnejším, vidí veci z nadhľadu na rozdiel o obyvateľov dediny kde rodina žije, tá druhá je zasa až príliš negatívna - rodine chýba otec, najmä najstaršiemu synovi. Chlapec sa pridá k nelegálnym polovojenským gardám, hovorí sa im vznešene domobrana. A problém je na svete. O filme sa ešte bude veľa diskutovať po premiére na Slovensku, mám trochu obavu, že sa problém  budú snažiť bagatelizovať, čo však nič nemení na jej apelatívnom a varovnom zdvihnutí prsta: Buďte v strehu kým nie je neskoro ! Okrem toho, že film je po profesionálnej stránke dobre zvládnutý, niet v ňom hluchých miest, príbeh je precízne vystavaný, postupne graduje, odkrýva karty a  herecký výkon Milana Ondríka je bravúrny, veď si aj odniesol z festivalu Cenu za herecký výkon, snímka prišla v pravý čas a je mimoriadne potrebná. Špekulovať o tom, či je otec na vine, že syn sa vydal zlou cestou, je nie najmúdrejšie, veď sú pobláznení všetci mladí chlapci v dedine a tí majú otcov doma. Ústrednou témou je nebezpečná politická klíma na vidieku, tmárstvo a zaslepenosť. To je hlavný problém, ktorý by nás mal znepokojovať. Myslím si, že porota snímku tak trochu podcenila, ale s tým sa treba zmieriť. No poteší fakt, že film si všimla  Ekumenická porota, ktorá mu dala Zvláštne uznanie. K podrobnejšiemu hodnoteniu sa vrátime v recenzii po uvedení filmu do distribúcie.

Nemecký film Lara získal až tri ceny
Lara nemeckého režiséra Jan- Ole Gerstera bol najpríjemnejším prekvapením súťaže. Získal až tri ceny  - Corinna Harfouch Cenu za ženský herecký výkon, režisér Zvláštnu cenu poroty a pridala mu svoju cenu aj Ekumenická porota. Zhodou okolnosti premietal sa v ten istý deň, keď aj snímka Nech je svetlo. Bol to najsilnejší deň súťaže a nečudo, že Ekumenická jury ocenila len tieto dva filmy. Žeby náhoda alebo jednoducho dobrý vkus a múdra porota ? Film je však hereckým koncertom Corinny Harfouch, ktorá excelovala v úlohe zlomenej, hašterivej a zlej ženy. Kariéru je zničili neuvážené, možno aj zlomyseľné slová profesora, čo si vyložila tak, že nemá talent. Lara bola totiž mimoriadne ambiciózna a sebaistá, a zrejme to sa snažil v nej potlačiť. Žena sa potom s ešte väčšou vervou vrhla na výchovu syna, dosiahla svoje, stal sa z neho uznávaný klavirista. Ale za akú cenu?  Všetci sa jej vyhýbali ani s vlastnou matkou si nerozumeli. Ostal z nej osamotený človek. Jedine syn, ktorý síce od nej priam utiekol, vie, že za úspech vďačí matke. Rozorvanú dušu talentovanej, životom skúšanej osobnosti, tvorca aj vďaka výkonu Carinny, doviedol do dokonalosti. Ponor do problému nepochopenia, zahodeného talentu, úmornej cesty dostať sa na vrchol bol ukážkový. A zároveň tak precízne a podrobne vybudovať portrét ženy, ktorá všetko vsadí na jednu kartu, nech sa deje čokoľvek, aj za cenu opovrhnutia okolia, lebo inak nenájde vnútorný pokoj, bola ukážkou tak filmového, hereckého, ako aj scenáristického remesla.

Aj priemerný človek môže byť šťastný
Cenu za réžiu  pripadla za film Patrick belgickému režisérovi Timovi Mielantsovi. Nudistický tábor, kde sa príbeh odohráva, je len kulisou na rozohratie príbehu o človeku, ktorý hľadá svoje uplatnenie v živote. Patrick je zakríknutý, trochu čudák, ale veľmi zručný, vyrába krásny nábytok a hľadá si miesto pod slnkom, čo mu ide ťažko. Kým žije otec, majiteľ tábora, okrem výroby nábytku a lásky ku originálnym kuskom kladív, príležitostne obšťastňuje postaršiu rekreantku a pretĺka sa životom. Po náhlej smrti otca stratí pôdu pod nohami a keď zistí, že slepá mamička len čakala na smrť muža, sa chystá odísť so svojou láskou bohvie kam, je už úplne stratený. Kým príde na to, že jeho poslaním je prevziať tábor po otcovi, prijať seba takého akým je, narobí veľa hlúpostí. Snímke nechýba ani detektívny rozmer, ani humor, ani nadhľad. Takisto si myslím, že cena je v správnych rukách.

O ostatných dvoch ocenených  sa v superlatívoch hovoriť nedá. Augustová madona španielskeho tvorcu Jonása Truebu (Zvláštne uznanie) je len o pocitoch, ale plná zvukov a farieb.  Ide vraj existencionalistický pocit každodennosti. Uchvátil však aj porotu FIPRESCI takže som naň nedozrela. Aj Zvláštne uznanie pre herečku Antoniu Geisen, v argentínskom filme Muž budúcnosti Felipe Riosu,  bolo trochu prekvapením.  Jeho kladom je téma: komplikovaný vzťah otca a dcéry. Neprítomnosť otca a fakt, že dal prednosť kamiónu pred jedinhým dieťaťom nie je zanedbateľný problém tejto vcelku prijateľnej road movie. Porota ocenila nádejnú mladú herečku, pre ktorú cena bude znamenať vzpruhu v jej nadchádzajúcej kariére.

Hlavná súťaž, celovečerné hrané filmy, sa pokúsila zmapovať problémy súčasného sveta. Na niekoľko filmov možno použiť najprísnejšie kritéria, pri iných ostáva len zhovievavo sa usmiať. Ak mám byť úprimná, až na výnimky, mimosúťažné filmy boli oživením festivalu a možno ešte nikdy sme sa na ne tak nehrnuli. Boli invenčnejšie, zrelšie, poučnejšie i veselšie. No, ak ich berieme ako súčasť úspešného festivalu, tak musíme byť s 54. ročníkom veľmi spokojní.