Česko-slovenský film Chvíľky má vystihujúci titul. Nie je to totiž bežný  príbeh, ale  iba okamihy príbehu, chvíľky.  Ich skladačka však vytvára pôsobivú psychologickú štúdiu  mladej ženy, našej súčasníčky.

Na je autenticite sa pravdepodobne podpísala aj skutočnosť, že autorka scenára a zároveň debutujúca režisérka Beata Parkanová (1985), ktorá je absolventkou scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU, ale aj spisovateľkou, vychádzala z autobiografických zážitkov. Navyše mala mimoriadne šťastnú ruku pri výbere hlavnej predstaviteľky Anežky. Nečudo, že 26-ročná hudobníčka a herečka, Jenovéfa Boková za ňu získala tohto roku ocenenie Český lev.

Anežka je dobrý,nekonfliktný človek, zmierený s tým ako žije. Snaží sa vyjsť každému v ústrety, podriaďuje sa prianiam  iných, sama od nikoho nič nechce. Takto ju postupne spoznávame v rôznych situáciách cez vzťahy s jej rodinou a priateľmi. Napríklad po prvý raz ju vidíme na nemocničnej chodbe ako sprevádza uvravenú starú mamu (Jaroslava Pokorná) na vyšetrenie z podozrenia na rakovinu prsníka a neskôr v babkinom byte, keď jej doviezla nákup, či  sledujeme ich poločnú návštevu starého otca, ktorý je ležiacim pacientom  plateného zdravotníckeho   zariadenia. Alebo sledujeme, ako je na návšteve u depresívnej rozvedenej matky (Alena Mihulová) a snaží sa ju prebrať z letargie prácou v záhrade. Či  ako sa na vidieku stretáva s agilným otcom (Martin Finger) a spolu pripravujú drevo na zimu.

Zvláštnou kapitolou je Anežkin osobný život. Materiálne na tom nie je zle: má prácu, pravdepodobne v Prahe, domček na vidieku na Vysočine, osobné auto. Horšie je to v súkromí. Má neuspokojivý vzťah so ženatým šoférom (Viktor Tauš), s ktorým sa stretáva v jeho náklaďáku. Tvári sa, že jej neubližuje, keď  na neho musí tajne vyčkávať a on ju vníma iba ako

sexuálny objekt, alebo keď pred ňou telefonuje s manželkou, ktorú oslovuje rovnako ako ju „Láska moja“, či rozpráva o svojich deťoch... Zdá sa, že Anežkinou jedinou radosťou sú úteky k milovanej hudbe. Priam žiari v červených šatách, keď hrá na husle v kostole. Koncertuje profesionálne alebo iba zo záľuby?  To si divák skôr iba domýšľa. I to, že možno pôsobí ako žurnalistka lebo v závere robí rozhovor so slovenským spevákom (výborný Marek Geišberg) pre jedny pražské noviny.

Profesné zaradenie však nie je také dôležité ako skutočnosť, že je vnútorne veľmi zraniteľná. Ani najbližší si to neuvedomujú, lebo všetky pocity v sebe dusí, neprejavuje ich. Stará mama jej v jednej scéne dokonca vyčíta, že nie je taká citlivá ako ona a Anežkina matka, že sa jej nič nedotýka. Nechápe, ako jej vnučka vnútorne  trpí. Vlastne aj divák si to uvedomí až v okamihu, keď sa Anežka na stretnutí s psychologičkou  nedokáže  vlastne ani vyjadriť, čo jej chýba, čo chce a podobne, je akoby zablokovaná a nakoniec sa iba bezmocne rozplače. Iba v jednom okamihu sa svojmu náhodnému partnerovi prizná, že sa cíti zle, a na to sa jej dostane známe poučenie, že na to nemá právo, lebo je zdravá, má čo jesť a má strechu nad hlavou. Vlastne je to ťažko spochybniť. Veď stačí, keď človek, ktorý má problémy a navštívi hoci aj onkologické oddelenie, chtiac-nechtiac si hneď uvedomí, čo je a čo je nedôležité... Lenže aj duša potrebuje napiť sa snov a lásky, pochopenia. Nuž a máloktorá žena pochopí, keď jej namiesto vzťahu niekto vychvaľuje jednorázový sex ako samozrejmú a užitočnú uvoľňujúcu  chemickú reakciu...

Postava Anežky je skvele napísaná aj zahraná. Jenovéfa Bokova dokáže odhaliť nielen telo, ale aj dušu. Autorka scenára a režisérka Beata Parkanová jej obsadením naozaj vyhrala. Navyše je majsterkou v písaní zdanlivo banálnych, ale realistických dialógov, ktorým nechýba humor,  ani keď sa hovorí o smrti či pohrebe. Lenže všetko  vnímame akoby iba optikou Anežky,  ktorá si vlastne „ukradla“ celý film pre seba. Ostatné postavy a udalosti sú iba kulisou „jej chviliek“ a vlastne  absentuje iný druh rozprávania či konfliktu.

Klubový divák, predpokladám, celkom rád odpustí, že sa nedočkal filmovo prepracovaného klasického príbehu. Kritici asi nie. Nevraviac o tom, že autorka a režisérka v závere naštvala asi všetkých tým, ako prudko rozprávanie ukončila. Možno však v pravej chvíli. Scenáristka vraj nemá rada dobré konce, ale uznáva právo na nádej. Takže žiadna katastrofa, ale ani gýčové zmierenie sa nekonajú. Nádej však tušíme. Nuž a v zmysle titulu filmu  jednoducho na chvíľku zaznamenáme, že všetci sme nejakí a život  ide ďalej...

Chvíľky (Chvilky)
Česko, Slovensko - 2018
Dĺžka:  93 minút
Scenár a réžia: Beata Parkanová
Kamera: Martin Douba
Strih: Alois Fišárek
Zvuk: Klara Javoříková
Výtvarník: Adam Pitra
Hrajú: Jenovéfa Boková, Jaroslava Pokorná, Viktor Tauš, Alena Mihulová, Martin Finger, Lenka Vlasáková, Marek Geišberg, Miro Mráz, Taťjana Medvecká, Ladislav Trojan a ďalší.
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 2. mája 2019
Foto: ASFK