Novinky z festivalu v Karlových Varoch III.

KV 2 logo resizeLeila Hatami, hlavná predstaviteľka oscarového iránskeho filmu Rozchod Nadera a Simin, hrá hlavnú úlohu v iránskom súťažnom filme svojho manžela, iránskeho režiséra a herca Aliho Mosaffu Posledný krok. “Filmári sú ako prezreté deti, ktoré sa snažia pred svetom ospravedlniť svoju neschopnosť dospieť – to som sa snažil svojim filmom zachytiť“, povedal režisér filmu, ktorý si zahral aj filmového manžela  iránskej herečky.

Leila sa uprostred predstavenia rozosmeje a nedokáže prestať. Lekári to pripisujú nedávnej smrti jej manžela, ktorú zrejme ešte nespracovala. Nakoniec príbeh vyústi do klasického trojuholníka, plného nedorozumenia a Posledný krok resizemystiky. Realita sa prelína s fikciou, aby zvýraznila duševné poryvy a stav duše ženy zmietanej citmi k dvom mužom. Riešila svoju dilemu však príliš zdĺhavo a často aj nudne. Azda preto pôsobil po mnohých podobných príbehoch  český súťažný film ako osvieženie.

 

Prečo má však český súťažný film režiséra Marka Najbrta názov Polski film? Odpoveď je jednoduchá,  parafrázuje ustálené spojenie „český film“, čo v poľštine znamená španielska dedina, čiže niečo čomu nikto nerozumie. Môže za to prvý český film, ktorý sa hral po vojne v Poľsku a na plagátoch Polski film 4 resizebolo Nikto nic neví – český film. „To, že hrám sám seba, ešte neznamená, že som to ja“, hovorí jeden  z hrdinov filmu, ktorý je vlastne filmom vo filme. Nápad sa narodil v krčme, a to v hlave Pavla Lišku, zhodujú sa aktéri príbehu. K „otcovi“ nápadu sa pridali Tomáš Matonoha, Marek Daniel a Josef  Polášek  –  bývalí spolužiaci a absolventi brnianskej JAMU. Vo filme ich cepuje a diriguje „režisér“ Jan Budař. Film vraj „sfúkli“ za dva roky, stál 30 miliónov českých korún  a poľský koprodukčný partner prispel dvomi miliónmi zlotých. „Klasický a pevný scenár sme napísali  za rok a do 90 percent sme ho dodržali, ale tých zvyšných desať umožňovalo veľkú  mieru improvizácie. Konkrétne Josef Polášek mal výhrady k textu, a to čo vymyslel, musím  priznať, bolo lepšie. No aj ostatní veľkou mierou prispeli k finálnemu výsledku“, povedal režisér filmu Marek Najbrt na najnavštevovanejšej tlačovej besede 46. MFF v Karlových Varoch.

 

Originálna veselohra, ťažko zaraditelná do nejakého presné vymedzeného žánru, Polski film 5 resizehovorí o priateľstve, osciluje  medzi realitou a ilúziami a v neposlednom rade odhalí aj strasti a slasti súčasného hereckého života. Nakrúcanie v Brne a v Krakove komplikujú vzťahy hrdinov, raz finančné machinácie, inokedy vymyslené nepravdy (Liškova „smrteľná“ choroba), Danielova rozdvojenosť (hovorí, že nie je chorý, len schizofrenik). Snímka má však veľa narážok na súčasnosť a presným spojitostiam porozumie najlepšie český, slovenský a poľský divák. Obavy, že film nebude mať široké uplatnenie v zahraničí, čiastočne rozptýlilo srdečné prijatie aj zahraničnými hosťami. Teda predpokladám, že obavy režiséra „... to nie je film, ktorý sa univerzálne prijme“, možno nebudú opodstatnené. Našinca však zabaví i poteší.

Úkameňovanie resizeKatalánsky režisér  Pere Vilà  i Barceló v snímke Ukameňovanie svätého Štefana rieši problém starnutia na príbehu reštaurátora Etienna (Lou Castel). Hrdina filmu žije medzi sochami v neuveriteľnom neporiadku a špine, je to ťažko chorý človek, ktorý má výčitky svedomia- manželka ho opustila, jedna dcéra zomrela a druhá ho nenávidí – tú považuje za mŕtvu. Dcéra,vlastníčka domu, ho neustále vyhadzuje, ponižuje, nadáva mu a okrem nej ho navštevuje len brat. V snímka o neprekonateľnej nenávisti, prerastajúcej  až do agresie a bezohľadnosti. si tvorcovia mohli odpustiť niektoré naturalistické scény, lebo človeka, ku ktorému bude mať divák aj tak  ambivalentný vzťah (ľutovať i nenávidieť) ešte viac znižuje. Menej by bolo viac.

 

Vtačí zob resizeVšetky tabu porušil aj grécky režisér Ektoras Lyzigos o talentovanom nezamestnanom spevákovi bezúčelne blúdiacom po dnešných Aténach. Snímka Chlapec pojedajúci vtáčí zob nie je vyslovene politickým filmom, sám režisér ho nepovažuje za otvorene politický, o to naliehavejšie však na príbehu nezamestnaného chlapca, ktorý má len talent (ten mu je mu v čase krízy nanič) a kanárika, upozorňuje na súčasnú grécku realitu. Že mladík  je vtáčí zob, aby zahnal hlad,  je v poriadku, ale prečo sa po masturbácii nakŕmi svojimi semenami, mi nie je celkom jasné. Vynechajúc túto nechutnosť je však film na tému sebaúcta a že v kríze je ťažké zachovať si dôstojnosť, po filmárskej stránke  pozoruhodné dielo. Touto  alarmujúcou  snímkou sa hlavná súťaž uzavrela. Ostáva už len čakať na verdikt poroty, pre ktoré diela sa z dvanástich  filmov rozhodne.

 

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.